Stupňovaný asimilačný tlak na početné rusky hovoriace obyvateľstvo na Ukrajine ovplyvňuje bojaschopnosť armády tamojšieho režimu. Po ôsmich rokoch rusofóbnej indoktrinácie si už vychoval prvé ročníky brancov predchnutých ukrajinským nacionalizmom, avšak na nasadenie na východný front je ich málo. Do bojov proti domobrane Doneckej a Luhanskej republiky a ruským silám potrebuje viac vojakov, než má k dispozícii. Chýbajúce množstvá dopĺňa námezdnými oddielmi. Ak majú žoldnieri najímaní zo zahraničia odvádzať požadované výkony, musia byť dostatočne stimulovaní. Finančne i farmakologicky.
Psychoaktívne látky
Z oboch menovaných motivačných činiteľov zohráva ten druhý – biomedicínsky, dôležitejšiu úlohu, než sa mu priznáva. Nechávať sa najímať do bojovej činnosti a nasadzovať život za cudzie záujmy kladie na telesnú sústavu a psychickú výbavu radového žoldniera enormné nároky. Ľahšie sa unaví, skôr vyčerpá a dlhšie mu trvá zotavenie z útrap, námahy či zranení, pretože ho nepoháňa horúce oduševnenie vlastenca, ale iba chladná profesionalita remeselníka v smrtonosnej branži. Odmenu zvyčajne poberá len dovtedy, kým podáva dohodnutý výkon, čo ho podvedome núti k zvažovaniu podstupovania rizík. V tomto ohľade musí byť opatrnejší než domáci vojak z povolania, o ktorého sa v prípade trvalej práceneschopnosti štát sociálne postará.
Mocnosti, ktoré nasadzujú do ozbrojených zrážok domácich zmluvných vojakov alebo žoldnierov zvonku, neváhajú zvyšovať ich výkonnosť medikamentózne a chemicky. Od nepamäti sa stretávali s otázkou, ako posúvať výkonnosť vojakov nad rámec prirodzených kapacít ľudských jedincov. Liečitelia na všetkých svetadieloch a vo všetkých zemepisných pásmach už v staroveku poznali účinky rastlín, a to nielen na zaceľovanie a hojenie rán na tele i na duchu. Systematicky si rozširovali poznatky o účinkoch takých, ktoré dnes označujeme ako psychoaktívne. Extrahovali z nich esencie vhodné na zmenu nálady a vedomia, látky s povzbudzujúcim alebo utišujúcim účinkom, prípadne na privolanie snov a mýtických videní. Kmeňoví náčelníci a vojenskí vojvodcovia poskytovali liečiteľom, mágom a šamanom značný priestor na kultiváciu a využívanie psychotropného rastlinstva i živočíšnych látok, najmä ak boli späté s náboženskými obradmi.
V situáciách, keď vojaci museli prekonávať pešky značné vzdialenosti v nehostinnom alebo hornatom teréne, siahali po kvetoch, listoch alebo koreňoch rastlín, ktoré zvyšovali ich výdrž a vytrvalosť. Mnohé sa používajú i v 21. storočí.
Na výdrž a výkon
Z lístkov pôvodne juhoamerických kríkov koky pravej vyrobil nemecký chemik Albert Niemann v roku 1860 kokaín. V roku 1862 rozbehla firma Merck komerčnú výrobu kokaínu v nemeckom meste Darmstadte. Založili ju v roku 1668, je najstaršia na svete a v 21. storočí prekvitá ako dvojjediný nemecko-americký gigant viac než kedykoľvek predtým. Domorodé juhoamerické obyvateľstvo v dávnych dobách nepoznalo biely prášok, ktorému v súčasnosti holdujú mnohí prominenti z radov politických špičiek. Bojovníkom a vojakom vo vlhkých hornatých oblastiach bolívijských a peruánskych Ánd stačilo na zvyšovanie výdrže a odolnosti žuvanie lístkov koky.
Z rodu krovín kávovníkov je najznámejší kávovník arabský. Je to vždyzelený tropický, resp. subtropický krík alebo menší strom patriaci do čeľade marenovité. Plod je 1,5 cm veľká kôstkovica zelenej farby, ktorá sa počas dozrievania mení až na červenohnedú. Vnútri plodov sa nachádzajú dve semená s pozdĺžnou ryhou, ktoré do seba zapadajú. Pochádza z horských oblastí Etiópie, no pestuje sa vo všetkých subtropických a tropických oblastiach Južnej Ameriky a pre mnohé krajiny tvorí hlavný vývozný artikel. Vďaka povzbudzujúcemu účinku, ktorý pomáhal vojakom udržiavať bdelosť v nočných hodinách, sa pitie kávy rozmohlo počas americkej občianskej vojny v 60. rokoch 19. storočia do neuveriteľných rozmerov. Každý príslušník unionistickej armády dostával mesačný prídel praženej kávy s váhou troch libier (cca 1,36 kg). Spotreba v nasledujúcich dekádach razantne stúpla po zavedení nového vynálezu – instantnej kávy, do masovej výroby pre potreby vojakov v zákopoch bojísk prvej svetovej vojny.
Z prehistorických dôb sa do éry národnooslobodzovacích vojen v juhovýchodnej Ázii v druhej polovici 20. storočia zachovalo žuvanie betelu. Stručný a vecný popis znie takto: Betelové sústo (areka betelová) je rastlinná droga, ktorá sa žuje hlavne v juhovýchodnej Ázii. Existuje niekoľko typov betelového sústa podľa obsiahnutých rastlín. Základom sú nezrelé plody areky betelovej a listy piepora betelového potreté haseným vápnom (drvený vápenec, drvené lastúry). Pri žuvaní sa uvoľňuje arekaidín a iné alkaloidy. Nielenže pôsobia osviežujúco na organizmus, ale i likvidujú črevné parazity, čo prinášalo úľavu domácim partizánom, ako i príslušníkom európskych koloniálnych armád a neskôr amerických vojsk. Tí si však obvykle nestačili osvojiť dlhodobý návyk na žuvanie betelu, čím predišli zničeniu skloviny zubov.
Povzbudivé účinky má i žuvanie listov katy. Ostáva rozšírené vo východnej Afrike a na Arabskom polostrove, v krajinách ako Etiópia, Sudán, Eritrea, Džibutsko, Somálsko a Keňa, ale predovšetkým v Jemene. Ker alebo nízky strom je známy ako kata jedlá. Efekt spôsobujú čerstvé listy obsahujúce látku katín, ktorý má stimulujúce účinky. V predkoloniálnych dobách slúžil bojovníkom kmeňov pozdĺž afrického i arabského pobrežia Červeného mora aj na rituálne potreby pred nástupom do útokov. V malých množstvách znižuje únavu, potláča hlad, zahladzuje starosti a navodzuje pohodu. Vo veľkých prudko zvyšuje krvný tlak a mužom agresivitu. Práve z tohto dôvodu po ňom v 21. storočí siahajú – na dodávanie si odvahy – maloletí vojaci partizánskych, ale i oddielov mudžahídov Islamského štátu.
Rastliny a huby s halucinogénnym účinkom tvoria osobitnú kapitolu, pretože v prírodnej podobe ich nemožno masovo využiť. Františkánski misionári si už v 16. storočí všímali, ako muži niektorých indiánskych kmeňov v Mexiku požívali pred nástupom do boja koreň kaktusu peyotla. Obsahuje desiatky druhov alkaloidov s povzbudzujúcim účinkom, ale aj halucinogénny meskalín. Navodzuje nielen idylické uvoľnenie, ale i halucinácie, čo býval hlavný dôvod, prečo ho bojové oddiely Aztékov a spojeneckých indiánskych kmeňov dovolili rituálne užívať len vybraným jedincom.
V 10. a 11. storočí podnikali viaceré severské kmene lúpežné výpravy proti Anglosasom. Niektoré bandy zo Škandinávie dostali prezývku berserkovia, odvodenú od slova björneserk – človek vo zvieracej koži či človek s povahou divokého zvieraťa. Berserkovia údajne necítili bolesť a vo svojom stave nekontrolovateľnej besnoty boli imúnni voči ohňu a kovu. V ságach sa môžeme napríklad dočítať, že Harald I. Krásnovlasý využíval berserkov ako osobných strážcov. Pracovali aj ako nájomní zabijaci a žoldnieri, ako opisuje ich mýtické vlastnosti a uplatnenie na Britských ostrovoch Wikipédia. Za možný spôsob, akým si navodzovali stavy besnej zúrivosti, považujú vedci požívanie halucinogénnych muchotrávok. Slovný obrat go berserk (zmeniť sa v berserka) sa používa i v modernej angličtine na vyjadrenie šialenej zúrivosti. Vlna experimentovania s halucinogénmi z poverenia určitých zložiek vlády Spojených štátov nenašla v druhej polovici 20. storočia spoľahlivú metódu kontroly takéhoto besnenia. Dá sa predpokladať, že Pentagón považuje možnosť používať halucinogény na vyburcovanie agresie vojakov za nepoužiteľnú.
AUTOR: Patrik Sloboda
