Americká armáda používa výraz zlomený šíp na označenie kritickej nehody spojenej s jadrovou zbraňou, zahŕňajúc jej stratu, krádež, neúmyselný výbuch či len kontamináciu prostredia. O týchto udalostiach sa dlho zahmlievalo, išlo o prísne strážené tajomstvá. Špeciálnou kategóriou zlomených šípov sú stratené (či skôr nevylovené) jadrové, často vodíkové bomby. Tucet takých prípadov si predstavíme. Svedčia o drsnom odstrašovacom súboji dvoch superveľmocí.
Čo sa týka tohto tulca stratených šípov, vychádzame z článku Christophera McFaddena Missing nukes from the cold war era, publikovaného koncom minulého roka na stránke Interesting Engineering. Obsahuje aj prípady strát na sovietskej strane. My sa viac venujeme politickým súvislostiam a záhadným, nevysvetleným okolnostiam.
50. ROKY: AMERICKÉ BOMBARDÉRY
Po berlínskej blokáde v roku 1948 a testoch sovietskej jadrovej bomby v roku 1949 Američania potrebovali bombardéry schopné doručiť veľké a ťažké jadrové bomby prvej generácie k cieľom v ZSSR. Bombardér B-36 poháňaný piestovými motormi bol vtedy jediným lietadlom, ktoré to dokázalo. Mohol lietať do vzdialenosti 5500 km a ostať vo vzduchu 40 hodín. V prvých rokoch služby sa však vyskytovali požiare motorov. To sa stalo aj vo februári 1950, keď americký bombardér B-36 smerujúci z Aljašky na leteckú základňu Carswell v Texase havaroval neďaleko kanadskej provincie Britská Kolumbia. Išlo o tajnú misiu – Pentagón simuloval jadrový úder na San Francisco pripomínajúce Leningrad. Na palube bola jadrová bomba Mark 4, porovnateľná s tou zhodenou na Nagasaki. Lenže bez plutónia nebola schopná jadrového výbuchu. Keď sa po niekoľkých hodinách letu vzňali tri motory, posádka ju odhodila do mora, nastavila autopilota a pri ostrove Princess Royal vyskočila z lietadla. Zo 17 päť neprežilo, jedného preživšieho našli visieť dole hlavou na strome. Trosky stroja o tri roky neskôr objavili Američania v nehostinnej oblasti na svahu hory Kologet. Odhodená bomba sa nenašla.
V marci 1956 Boeing B-47 Stratojet mieril z floridskej základne MacDill na marockú základňu Ben Guerir. Po zostupe cez oblaky pred tankovaním za letu nad Stredozemným morom zmizol z radaru. Nikdy sa nepodarilo nájsť telá posádky ani trosky v mieste očakávaného pádu. Američania zahmlievali, do obvyklej výbavy však patrili termonukleárne bomby Mark 15, čo v prípade dvoch kusov znamenalo spolu 3,4 megatony. Zrejme ležia v Stredozemnom mori, nemali by však byť funkčné, teda schopné výbuchu. Strata sa odohrala v dňoch, keď Maroko získavalo nezávislosť a Maročanom by sa taký suvenír mohol hodiť. Neúspešne ho hľadalo britské kráľovské námorníctvo aj francúzske a španielske okupačné armády. Posledná známa pozícia lietadla bola juhovýchodne od alžírskeho pohraničného mesta Port Said. Francúzska agentúra informovala, že mohlo vybuchnúť za letu blízko východného Francúzskeho Maroka, no USA to nepotvrdili.
V júli 1957 bol Douglas C-124 Globemaster na ceste z delawarskej leteckej základne Dover do Európy. Niesol tri jadrové zbrane a jadrovú kapsulu. Po problémoch s motormi sa obrátil späť k základni, ale nedarilo sa mu udržať výšku. Postupne sa zbavili nákladu a prebytočného paliva, 160 kilometrov od pobrežia New Jersey došlo aj na dve bomby. Nevybuchli, no predpokladá sa ich poškodenie pri páde na hladinu. Lietadlo s posádkou, zvyšnou bombou a kapsulou šťastne pristalo blízko Atlantic City. Nenašli sa bomby ani ich trosky.
Vo februári 1958 si zrážka stíhačky F-86 s bombardérom B-47 pri simulovanej bojovej misii nad Georgiou vyžiadala okamžité prerušenie letu a núdzové pristátie. Riskantný manéver bombardéra komplikovala 3,4 tony ťažká, 3,5 metra dlhá vodíková bomba Mark 15 na palube. Obsahovala 180 kilogramov výbušnín a obohatený urán, ale namiesto plutóniového jadra len olovo. B-47 pristál na leteckej základni Hunter. Neodistený náklad, odhodený pri ostrove Tybee neďaleko mesta Savannah, sa nájsť nepodarilo.
60. ROKY: BOMBARDÉRY AJ PONORKY
Od konca 50. rokov udržiavali USA nepretržite vo vzduchu 12 strategických bombardérov dlhého doletu, vyzbrojených jadrovými bombami pre obavu zo sovietskeho útoku, ktorý by mohol zničiť veľkú časť amerického strategického letectva ešte na zemi. Preto Pentagón začal s odstrašujúcimi letmi pod krycími menami Head Start, Round Robin a Chrome Dome.
Bombardér B-52 Stratofortress letiaci nad Severnou Karolínou v januári 1961 pri tankovaní za jazdy prudko strácal palivo pre technickú poruchu. Tankovanie ukončili a posádka dostala rozkaz vrátiť sa na základňu Seymour Johnson. Piloti stratili kontrolu nad lietadlom a vyskočili. Lietadlo sa nato rozlomilo a do močarín pri Goldsboro spadli dve vodíkové bomby Mark 39 so silou spolu 3,8 megatony. Jednu našli aj s padákom visieť na strome. Druhej sa padák neotvoril a z nájdených fragmentov bolo jasné, že sa spustila časť aktivačných mechanizmov náloží. Stabilizátory a odistenú poistku našli v šesťmetrovej hĺbke. Od výbuchu ju delila len posledná poistka, ktorá pri odistení zlyhala. Sekundárne jadro prevažne z uránu 238 doplneného o urán 235 ostalo v blate, podľa odborníkov v hĺbke asi 60 metrov. Armáda odkúpila pozemky v oblasti.
Výrazné ochladenie diplomatických vzťahov spôsobila strata vodíkovej bomby B43 so silou jednej megatony (viac ako 40-násobok bomby zhodenej na Hirošimu) z paluby lietadlovej lode Ticonderoga počas vojny vo Vietname v decembri 1965, keď pri tréningu útočné prúdové lietadlo Douglas A-4E Skyhawk skĺzlo aj s pilotom do päťkilometrovej hĺbky. Američania tvrdili, že v šírom oceáne, bolo to však 130 kilometrov od obývaného ostrova Kikai v japonskom súostroví Rjúkjú. Detaily neodhalili do roku 1989.
AUTOR: Milan Pullmann
