O námornej katastrofe a obetiach na lodi Titanic roky počúvame a čítame v médiách, pripomínajú nám ich dokumentárne i hrané filmy. Iné katastrofy a tragédie, hoci aj väčšie, nestoja za zmienku alebo si zaslúžia pozornosť len okrajovo, bez väčšieho mediálneho cirkusu.
Pri potopení nemeckej lode Wilhelm Gustloff zahynulo šesťkrát viac obetí ako na Titanicu, práve na konci januára pred sedemdesiatimi rokmi. Najväčšiu námornú katastrofu všetkých čias neprežilo 9 400 osôb, z toho 5 000 detí po zásahu lode sovietskymi torpédami.
Pôvodne výletná loď Wilhelm Gustloff mala slúžiť ako loď snov pre nemeckú verejnosť. Pre takmer 1500 pasažierov boli k dispozícii bazén, tančiarne, bary, knižnica, zimná záhrada, hudobná sála i palubné kino. Po vypuknutí druhej svetovej vojny slúžil Wilhelm Gustloff ako nemocničná loď a zásoboval vojská v Nórsku. V januári 1945 loď dostala dôležitú úlohu v evakuačných plánoch na záchranu nemeckých utečencov z východných území pred postupujúcou Červenou armádou. Loď vyplávala z poľského prístavu Gdyňa, preťažená s 10 000 pasažiermi na palube, väčšinu tvorili ženy a deti, s cieľom doraziť do nemeckého prístavu Kiel. Zaregistrovala ju sovietska ponorka a vypálila tri torpéda. Za necelú hodinu sa Wilhelm Gustloff potopil a pasažieri zomierali v ľadových vodách Baltického mora, keďže teplota vody dosahovala nanajvýš stupeň nad bodom mrazu.
O katastrofe bolo napísaných viacero kníh a nakrútené dva filmy, no postupne upadala do zabudnutia. Zatiaľ čo iné udalosti majú permanentnú pozíciu na stránkach novín, časopisov či na obrazovkách televízií pri každoročnej spomienke na obete a pripomínaní si historických udalostí.
Aj medzi obeťami hrozných činov sú vyvolení a ignorovaní. Víťazi si pripomínajú svojich padlých hrdinov a civilné straty, porazeným patrí hanba a zabudnutie, vrátane žien a detí, hoci poučiť sa z každého konfliktu by mala jedna i druhá strana.
Pripomínanie si tragédie Titanicu a Wilhelma Gustloffa má svoju súčasnú obdobu. Obete streľby islamských fanatikov v redakcii francúzskeho časopisu Charlie Hebdo vyvolali celosvetovú solidaritu s utrpením a odhodlanie vzdorovať násiliu v podobe sloganu Som Charlie. Pri útoku na redakciu a neskôr na obchod s kóšer potravinami zahynulo sedemnásť ľudí. Masy pochodovali v uliciach a politici demonštrovali spolupatričnosť so všetkými trúchliacimi a odhodlanými.
Keď islamskí fanatici v Sýrii zmasakrovali dedinu Maan, pretože v nej žili alaviti a zanechali po svojom vyčíňaní, podľa rôznych zdrojov, od 20 do 60 pozabíjaných žien, detí a starcov, zavládlo čudné ticho a panuje dodnes. Nikto nevymyslel slogan Som Maan a západní politici, ktorí pomáhali podnecovať rozvrat v Sýrii, len aby odstavili neposlušného prezidenta Bašara Asada, nevypustili ani okázalú slzu. Iba generálny tajomník OSN poznamenal čosi o nutnosti skončiť konflikt v Sýrii. Francúzske a židovské obete viac dojímajú než sýrske, palestínske, či líbyjské? Alebo topiaci sa Angličan, Ír a Američan v mrazivej vode vyvoláva väčší súcit než nemecká žena a dieťa? Zvrátená selekcia tragédií a obetí jasne vypovedá o tých, ktorí radi poučujú ostatných o múdrosti, ľudskosti, slušnosti a hodnotách.
Zdroj: ČTK