Olympiáda 2024 sa nemohla odohrávať v príznačnejšom mieste, akým je Paríž a rieka Siena, kde je storočný zákaz kúpania vzhľadom na jej extrémne znečistenie. Ak odhliadneme od miliónov reakcií, a množstvá z nich sú aj v podaní slovenských politikov iba insitné reprodukovania slohu o konci sveta alebo o kolapse Ríma, všade chýba pointa.
Tou pointou je, že elitní architekti veľkého resetu a nového svetového poriadku sú si vedomí absencie robotníckej triedy s potenciálom uskutočniť revolučné zmeny. Aby mohla vzplanúť nová globálna revolúcia, je nevyhnutné palivo – tým palivom je antagonizmus. Vzájomné protichodnosti a prehlbujúcu sa nenávisť po zániku proletariátu nahrádzajú ľudia na okraji spoločnosti, pederasti, pedofili, transvestiti, devianti a šialenci – menšiny. A práve záujem elít o menšiny je kriesením novej podoby antagonizmu – kultúrnej revolúcie. Niet lepšieho miesta na tejto planéte na scénické, spektakulárne déjà vu ako Paríž, kde v krvi Francúzskej revolúcie alebo masakrov vo Vendée stvoril koncom 18.storočia ten istý rothschildovský klan slobodomurárstva stáročnú fatamorgánu o demokracii, slobode, bratstve a rovnosti. Z tohto pohľadu sú všetky hodnotiace úsudky, plamenná kritika alebo ospevovanie francúzskej dekadencie žiadanou súčasťou globalistickej olympiády.
Otvárací ceremoniál v Paríži už v tejto chvíli naozaj nemá zmysel znovu a znovu prehodnocovať, ale namiesto toho bude aj do archívu užitočné zahrnúť niekoľko zamyslení z rôznych zdrojov.
Jednou z najvýstižnejších ukážok slobodného myslenia je parížska primátorka Anne Hidalgová, ktorá sa k tým, ktorí boli z ceremoniálu sklamaní, vyjadrila takto:
„Jebeme na reakcionárov, pošlime do riti všetkých tých, ktorí by nás chceli uzamknúť do vojny všetkých proti všetkým.“ Hidalgová vyhlasuje, že je hrdá na spôsob, akým otvárací ceremoniál predstavil Paríž svetu. „Paríž je mestom všetkých slobôd, útočiskom pre LGBTQI+ ľudí, mestom, kde ľudia spolu žijú.“ Otvárací ceremoniál a hry opísala ako neuveriteľne úspešné a ponúkajúce nádej vo svetle nárastu krajnej pravice vo Francúzsku a Európe.
Parížska starostka sa ešte predtým zviditeľnila typickým politickým marketingom a za účasti kamier a davu si demonštratívne zaplávala v Seine, aby dokázala, aká je táto rieka olympijsky svieža. Mala zrejme inú medikamentóznu prípravu ako olympionici, ktorí po vylezení zo Seiny pred kamerami vracali a boli v lekárskej starostlivosti. Kúpanie v nej je už od roku 1923 zakázané – do rieky sú vypúšťané parížske splašky a kúpanie medzi rozriedenými exkrementmi s dvoj- až trojnásobkami maximálnej hranice prítomnosti baktérií E. coli je už samo osebe impozantným výkonom. Kanadský triatlonista sa stal priam ikonou parížskej olympiády po tom, čo kamery v priamom prenose zachytili jeho prudké dávenie po skončení plávania v parížskej stoke. Predstavenia sa odohrávali na moste cez rieku Seinu, okolo stola, ktorý slúžil aj ako prehliadkové mólo. Stôl zdobili parížske modelky, tanečnice, fashionistky a drag queens. V centre toho všetkého bola Barbara Butch, moletná lesbická dídžejka „plus-size“ oblečená v modrých šatách s flitrami a so zlatou korunkou v štýle halo. Tento obraz mal údajne „zjednocovať“ ľudí aj s modrým Dionýzom – gréckym bohom vína, slávnosti a plodnosti – v podaní francúzskeho speváka Philippa Katerina, ktorý ležal nahý na podnose medzi drag queens. Ceremoniál, ktorý sledovalo vyše 28 miliónov ľudí, určite dokázal spojiť milióny ľudí v sklamaní a hneve. Výkonný riaditeľ záverečného ceremoniálu na olympijských hrách pripustil, že musel „už po stýkrát“ revidovať scenár záverečného ceremoniálu po reakcii na úvodné podujatie na Seine. Katolícka cirkev Francúzska vyjadrila svoj nesúhlas a na svojom účte X uviedla: „Bohužiaľ, tento obrad obsahoval scény, ktoré zosmiešňovali kresťanstvo, čo nás hlboko mrzí.“ Technologická spoločnosť C Spire stiahla svoje reklamy z olympijských hier. Medzinárodný olympijský výbor (MOV) sa po sťažnostiach na incident oficiálne ospravedlnil. Britský The Guardian píše, že „akokoľvek kreatívne to chcelo pôsobiť, vyzeralo to nesúrodo, nezmyselne, kde sa veľa vecí deje súčasne, a promenádne predstavenia preskakujú od jedného nápadu k druhému – od kankánu po gotické tablo s napodobenými sťatými ženami v oknách galérie.
AUTOR: Tibor Eliot Rostas
