Nie je úlohou cestovných kancelárií, aby zákazníkom naznačovali, že letná sezóna 2022 je možno posledná, ktorá umožňuje voľný pohyb bez automatizovaného digitálneho dozoru nad každým krokom občana.
Zavádzanie kasárenského režimu na šanghajský spôsob postupuje v Európe pomalšie, pretože obyvateľstvo je po dvoch rokoch protipandemickej totality psychicky vyčerpané. Má inú mentalitu než Číňania. Najvyšší štátni činitelia mnohých postdemokratických krajín môžu byť len bezduchými bábkami, no tí, ktorí nimi poťahujú, sledujú odborné analýzy a zohľadňujú varovania pred epidémiou postpandemickej PTSD. Zrozumiteľnejšie povedané, posttraumatickej stresovej poruchy spôsobenej brutálnymi protipandemickými reštrikciami.
Roztrasené telo i duša
Počiatočnú vlnu znepokojivých štatistických údajov o korelácii medzi zavádzaním poloväzenských režimov a vzostupom výskytu PTSD sprístupnili odborné periodiká už počas vlaňajšej jari. Časopis Nature publikoval vo februári 2021 na svojej webovej stránke v sekcii molekulárnej psychiatrie stručnú i plnú verziu celosvetového výskumu so zarážajúcim záverom. Kolektív autorov z Európy, USA a Číny v ňom vyhodnotil početné pandemické paniky, ktoré hýbali svetom v 21. storočí (SARS, H1N1, poliomyelitída, ebola, zika, nipah atď.), ako súborný faktor, ktorý podnietil celosvetový vzostup výskytu posttraumatického stresového syndrómu.
Wikipédia definuje anglickú skratku PTSD takto: „Posttraumatická stresová porucha (PTSP či PTSD, z angl. post-traumatic stress disorder), niekedy aj posttraumatický stresový syndróm (PTSS), inak nazývaná aj ako reakcia na závažný stres alebo traumatická neuróza (v MKN skupina F43), vzniká ako reakcia na traumatickú udalosť. Postihnutý opakovane prežíva udalosť v myšlienkach, snoch a fantáziách a vyhýba sa miestam a situáciám, v ktorých k udalosti došlo.“ Na pozadí tohto prehľadu názvov a skratiek budeme v nasledujúcich riadkoch používať dvojslovný pojem posttraumatický syndróm. Inklinujú k nemu zdravotnícke inštitúcie i poisťovne a vystihuje podstatu veci. Poznamenajme, že posttraumatický syndróm sa zvyčajne rozvinie do troch mesiacov od traumatickej udalosti, avšak niekedy sa jeho príznaky vynoria až po mesiacoch a rokoch.
Laická verejnosť si ho začala všímať pod dopadom civilizačných zmien, ktoré vniesla do života mechanizácia vojen. Charakterizoval ich vynález guľometu a jeho nasadenie na bojiskách v americkej občianskej vojne, v búrskych vojnách, ktoré viedli Briti na prelome 19. a 20. storočia na juhu Afriky, no predovšetkým na európskych frontoch počas prvej svetovej vojny. Ku guľometom pribudli vražedné technické monštrá ako lietadlá, tanky a k nim i otravné plyny. Tisíce mladých neskúsených vojakov museli sťahovať zo zákopov do ošetrovní a nemocníc v po tom, čo ich psychicky lámal stres a traumy z nemožnosti zorientovať sa vo vojne strojov.
Azda najznámejší psychológ všetkých čias Sigmund Freud si po vypuknutí vojny, do ktorej sa rakúsko-uhorská monarchia v júli 1914 pustila, aby potrestala Srbsko, začal klásť čoraz znepokojujúcejšiu otázku. Dumal nad tým, čo spôsobovalo výpadok bojaschopnosti okolo 20 % mladých mužov v uniformách, keď sa po vyšetreniach v poľných lazaretoch zistilo, že neutrpeli vážnejšie zranenia. Mnohí sa len triasli, civeli do prázdna nielen počas prvých pár dní po stiahnutí z frontu, ale aj po týždňoch a mesiacoch. Na multimediálnej platforme YouTube nájdeme dokumentárne čiernobiele filmy spred viac ako sto rokov na tému Kriegszitterer, čo boli silno traumatizovaní vojaci a nemocniční ustrnutí pacienti s nekontrolovateľnou triaškou. Bola to ťažšia forma vojnovej neurózy známej z predošlých, menej technogénnych vojen.
To isté – a vo väčšom rozsahu – sa opakovalo počas druhej svetovej vojny s jedným zásadným rozdielom. K ťažko traumatizovaným vojakom pribudli ešte väčšie počty civilného obyvateľstva vystaveného masovému a v prípade niektorých nemeckých miest (Drážďany, Hamburg) pomstychtivému kobercovému bombardovaniu zo strany Angloameričanov.
Angloamerický nadnárodný kapitál, ktorý po porážke Tretej ríše prevzal kontrolu nad výskumom v medicíne, držal pokrievku nad problematikou posttraumatických stresových porúch vojakov nemeckého Wehrmachtu alebo japonských obetí jadrového bombardovania Hirošimy a Nagasaki v auguste 1945. Odborné publikácie v USA a Spojenom kráľovstve z ľahko pochopiteľných dôvodov prehliadali aj obete v radoch vietnamských partizánov a severovietnamskej armády. Obrat nastal v roku 1980, keď Asociácia amerických psychiatrov klasifikovala posttraumatický stresový syndróm (posttraumatickú stresovú poruchu) ako samostatnú diagnózu. Príznaky obvykle zaraďujeme do štyroch kategórií.
AUTOR: Patrik Sloboda
