Treťosektorový „dobrovolec“ Juraj Mesík a jeho publikačná tvorba

Add Comment

MUDr., slovenský občiansky a ekologický aktivista (vraj), bývalý československý politik Strany zelených, po prevrate v roku 1989 federálny poslanec a tentoraz už aj vojenský analytik Juraj Mesík 18. júna 2017 „obohatil“ Slovensko novým komentárom na Aktuality.sk:  „Ako medvedík obyčajný nakopal ruského medveďa.“ Nekomentujem, len sa spýtam, čo také pre Slovensko za roky svojej „tvrdej práce“ urobil, pretože si ho neviem spojiť s ničím výrazným.

Podľa internetových zdrojov v rokoch 1993 – 2003 pôsobil ako riaditeľ nadácie Ekopolis – Environmental Partnership for Central Europe Slovakia. V rokoch 1995 – 1998 bol tiež členom grémia tretieho sektora a členom riadiaceho výboru kampane SOS – samozrejme pre tretí sektor. Od roku 1998 pôsobil v poradnom výbore Iniciatívy pre komunitnú filantropiu pri Sorosovej nadácii Open Society Fundation, ktorá preberá štátne moci na Slovensku a vypína záchranné brzdy Slovenskej republiky.

Jeho komentár (link na konci článku) je plný treťosektorových „zvratkov“ o tom, ako Rusi vždy prehrali každú vojnu, aká je ich technika zastaralá a preto je už dopredu prehratá každá bitka so Západom vedená ruskými zbraňami, akí sú v boji Rusi neschopní, koľko vojen vždy prehrali, koľko miliónov ľudí po svete historicky pozabíjali, pričom pre trošku objektivity stačilo spomenúť obliehanie Leningradu, kde Rusi dokázali veci, ktoré nedokázal žiadny iný národ na svete. Alebo inak. Mohol napísať, koľko ľudí po svete zomrelo iba vďaka aktivitám Mesíkovho zamestnávateľa Georga Sorosa, o ktorom americký obchodník na burze Andrew Hecht pred časom napísal: „85 ročný Soros nedávno oznámil, že je späť v hre, že vidí trend, o ktorom si myslí, že prispeje k jeho šťastiu, ako mimoriadnemu špekulantovi, ktorý „má hru v krvi“. Soros je principiálne rovnaký ako gambler, ktorému sa darí vyhrávať. Soros a jemu podobní radi hrajú hry; čo im poskytuje maximálne uspokojenie ich hedonistických túžob. Vzrušenie, zažívajú vzostupy a pády, osviežujú si tak neukojenú túžbu.“

Životy ľudí sú pre Sorosa iba „vzorec jeho výhry“, čo Mesík iba predstiera, že nevidí. A možno to tento samozvaný vojenský analytik naozaj iba nevie. Nevie tiež, že ekonomicky Soros položil len pred časom Venezuelu, čím tam rozpútal s podporou bývalého kabinetu Baracka Obamu občianske nepokoje, kde dodnes kvôli tomu zomierajú ľudia a deje sa nespočetné množstvo iných špinavostí. Nepíše tiež, ako dostali „Amíci na zadoček“ vo Vietname a počas histórie Spojených štátov v desiatkach ďalších vojen. Inými slovami, slovo objektivita tomuto atramentovému Jurkovi nič nehovorí.

Svoje tvrdenia v podstate oprel o dianie v Libanone pred 35 rokmi, vojnu v zálive a bombardovanie v Sýrii. Ak sa chcete na tieto udalosti pozrieť objektívne, v prvom rade si treba povedať, že Rusi oficiálne v Libanone ani Perzskom zálive nebojovali. Boli iba spojencami a dodávateľom vojenskej techniky pre sýrsku armádu, ktorá tam bojovala na strane Libanonu a tiež z veľkej časti pre samotný Libanon. Tiež boli spojencom Husajna v Perzskom zálive, ale opäť iba ako dodávateľ časti výzbroje a prevádzkovateľ niektorých zbraňových systémov. Vojny skôr podporovali, ako reálne viedli.

Analytik a publicista Adolf Novotný vo svojej knihe Slovník medzinárodných vzťahov o vojne v Libanone píše: „V júni 1982 Izrael začal novú vojenskú ofenzívu na územie Libanonu, namierenú nielen proti OOP, ale aj proti sýrskym jednotkám. Izraelská armáda veľmi rýchlo postupovala a v spolupráci s maronitskými milíciami obkľúčila jednotky sýrskej armády a jednotky OOP v Bejrúte. Operácia sa skončila rýchlym a výrazným víťazstvom Izraela. Sýrske jednotky stratili v bojoch 440 tankov a 92 lietadiel a spolu s Palestínčanmi mali ťažké straty na životoch (2,5 tisíca mŕtvych, 7 tisíc ranených a 5 tisíc zajatých). V auguste 1982 bola podpísaná dohoda o evakuácii palestínskych síl z Bejrútu a o rozmiestnení mnohonárodných síl Francúzska, Talianska a USA na kontrolu plnenia dohody. Na jeseň 1982 po skončení evakuácie palestínskych síl z Libanonu mnohonárodné sily skončili svoju činnosť.
V septembri 1982 po vtrhnutiu izraelských jednotiek do západného Bejrútu došlo k masakre v palestínskych utečeneckých táboroch Šabra a Šatíla, ktorú uskutočnili maronitské milície za tichej podpory izraelských jednotiek. Mnohonárodné sily rozšírené o jednotky Veľkej Británie sa vrátili do Libanonu a BR schválila rezolúciu č. 520, ktorá odsúdila akciu Izraela a vyzvala  na rešpektovanie suverenity, územnej celistvosti, jednoty a politické nezávislosti Libanonu. V máji 1983 predstavitelia Izraela, Libanonu a USA podpísali dohodu o vytvorení tzv. „bezpečnostnej zóny“ v južnom Libanone.
Pokus o obnovenie moci libanonskej vlády v krajine za pomoci izraelských jednotiek, ktoré kontrolovali južnú časť krajiny a amerických jednotiek, ktoré sa zapojovali do bojov, však nebol úspešný. Navyše po samovražednom útoku na americké a francúzske mierové sily v októbri roku 1983, pri ktorom bolo zabitých 241 amerických a 56 francúzskych vojakov, došlo v roku 1984 k stiahnutiu mnohonárodných síl z Libanonu. V roku 1985 sýrske jednotky získali kontrolu na severe a východe krajiny a Izrael stiahol svoje jednotky z južného Libanonu do tzv. bezpečnostnej zóny, kde v bojoch proti nim dominovalo hnutie šiitských moslimov Hizballáh.

Neschopnosť vojenského víťazstva ani jednej zo strán, kolaps libanonskej ekonomiky a únava z vojny otvorili na jeseň 1989 cestu k dohode. Dňa 30. 9. 1989 sa uskutočnilo stretnutie libanonských poslancov v Táife (Saudská Arábia), na ktorom došlo k dohode o niektorých ústavných zmenách. Konfesionálny systém rozdelenia moci ako taký zostal zachovaný, ale došlo k prerozdeleniu moci na základe parity medzi kresťanmi a moslimami a bola posilnená moc predsedu parlamentu (šiitský moslim). Bolo potvrdené, že obnovenie libanonskej suverenity si vyžaduje rozpustenie milícií, posilnenie pravidelnej armády a odchod Izraela z južného Libanonu na základe rezolúcie BR č. 245.
Dohoda tiež uznala osobitné vzťahy medzi Libanonom a Sýriou, ktoré potvrdila Zmluva o bratstve, spolupráci a koordinácii podpísaná v máji 1990 v Damasku. V septembri 1991 koordinácia v oblasti bezpečnosti vyústila do podpisu obranného spojenectva, ktoré potvrdilo legitimitu pobytu sýrskych jednotiek v krajine. V súvislosti s postojom Sýrie vo vojne v Perzskom zálive Francúzsko a USA tieto osobitné vzťahy oboch krajín potvrdili.
V máji 2000, na základe rezolúcie BR č. 245 a 246, izraelské jednotky opustili s výnimkou neveľkého sporného územia fariem Šibá-a libanonské územie. Po 22 rokoch sa tak skončila okupácia južnej časti krajiny Izraelom. Súčasne aj Sýria začala postupne sťahovať svoje jednotky z libanonských miest a znížila ich počet na 20 tisíc a následne na 14 tisíc vojakov. V rámci rozvoja hospodárskej spolupráce došlo k dohode medzi Libanonom a Sýriou o vytvorení zóny voľného obchodu do roku 2005.
V septembri 2004 BR schválila rezolúciu č. 1559, ktorá požaduje: stiahnutie všetkých zahraničných jednotiek (okrem jednotiek UNIFIL) z Libanonu; rozpustenie a odzbrojenie všetkých libanonských aj nelibanonských neregulárnych jednotiek; rozšírenie kontroly libanonskej vlády na celé územie krajiny; uskutočnenie spravodlivých a slobodných prezidentských volieb. V marci 2005, na základe narastajúceho tlaku libanonskej opozície voči pobytu sýrskych jednotiek a politického tlaku mocností, Sýria oznámila svoj súhlas s postupným sťahovaním jednotiek z Libanonu.“

O vojne v zálive sa v Encyklopédií poznania píše: „Dňa 2. augusta 1990 napadli iracké jednotky Kuvajt, ktorý prezident Saddám Husajn (1937-2006) označil za 19. irackú provinciu. Cieľom invázie bolo ovládnuť veľké a nesmierne cenné kuvajtské naftové polia. Rada bezpečnosti Organizácie spojených národov uložila Iraku hospodárske sankcie a koalícia 29 štátov pod vedením Spojených štátov amerických zmobilizovala vojenské sily v počte 725 000 mužov. Keďže neuspela ani mimoriadna diplomatická aktivita, začal sa 17. januára 1991 veľký letecký útok známy ako operácia Púštna búrka. Strategické ciele, niektoré v husto osídlených oblastiach, zničili elektronicky navádzané bomby. V priebehu siedmich dní získali spojenci absolútnu prevahu vo vzdušnom priestore a bombardovali iracké sily v otvorenej púšti na juhu krajiny. Dňa 24. februára 1991 sa začala pozemná vojna, operácia Púštna šabľa. Na čele jednotiek OSN stál ako hlavný veliteľ americký generál Norman Schwarzkopf (1934-2012).“

Komunikačný odbor Ministerstva obrany SR,  Vojenský historický ústav a autori Imrich Purdek a Pavol Vitko, ktorí sa na rozdiel od Juraja Mesíka na vojne v zálive zúčastnili, vydali v roku 2014 knihu s názvom Naši v Perzskom zálive. Citujem jednu jej stať: „Príčiny vzniku vojnového konfliktu v Perzskom zálive. V roku 1980 po dlhodobých sporoch o kontrolu hraničnej vodnej cesty Šat Al-Aráb napadol Irak Irán s predpokladaným cieľom, že krajinu, ktorá je oslabená islamskou revolúciou, ľahko porazí a privlastní si sporné územie okolo rieky, ako aj iránsku provinciu Chuzistán, kde žije arabská menšina s počtom asi tri milióny. Na tomto území sa nachádzajú veľké náleziská ropy. Iracko-iránska vojna trvala do roku 1988 a priniesla obrovské materiálne straty na oboch stranách. Saddám Husajn v tomto konflikte použil aj chemické zbrane, a to aj proti domácim nespokojným Kurdom. Iracko-iránska vojna trvajúca takmer deväť rokov finančne vyčerpala Saddáma Husajna a jeho diktátorský režim. (…) Husajn obvinil Kuvajt a Spojené arabské emiráty, že prekračujú kvótu na ťažbu ropy, ktorú stanovila Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), čím znižujú jej cenu a tak oberajú Irak o peniaze. Irak nikdy neuznal Britmi určené hranice, ktoré ustanovili Kuvajt ako samostatný štát. Vyhlasoval, že sporné pohraničné územie s bohatými zdrojmi ropy patrí Iraku a samotné územie Kuvajtu je historicky jeho 19. provincia. V dokumentoch generálneho štábu k budovaniu mocenských zámerov Husajnovi pomohlo aj to, že iracko-kuvajtské vzťahy pre USA v lete 1990 neboli v tejto oblasti v centre záujmu, pretože ich zahraničná politika sa už viac rokov zaoberala islamskou revolúciou v Iráne. Irak sa vtedy javil ako vhodná protiváha fundamentalistov.
Keď začala iracko-iránska vojna, USA (ale aj veľa ďalších štátov vrátane Francúzska a ZSSR) Saddáma Husajna fakticky podporovali dodávkami zbraní, vrátane informácií CIA o pohyboch iránskej armády. Po nejasných vyjadreniach západných diplomatov sa Saddám Husajn odhodlal k vojenskej agresii. V skorých ranných hodinách 2. augusta 1990 asi 100-tisíc irackých vojakov vpadlo do Kuvajtu a po bojoch s malou armádou bohatého ropného štátu túto rýchlo porazilo a okupovalo ho v ohybe Perzského zálivu, aby dostali pod kontrolu jeho ropné polia. Ešte v ten istý deň obsadili hlavné mesto Kuvajt City a prakticky celú krajinu. Generálny štáb ČSA v dokumentoch, ktoré poukazovali na súčasný stav a perspektívy ďalšieho vývoja v Perzskom zálive, tiež konštatoval, že Irak túto intervenciu zdôvodňoval žiadosťou mladých kuvajtských revolucionárov, ktorí údajne zvrhli kuvajtskú vládu. Okamžite zareagovala Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (BR OSN) a prijala rezolúciu č. 660, ktorou iracký vpád odsúdila a vyzvala Irak na okamžité a bezpodmienečné stiahnutie všetkých vojsk z Kuvajtu. Zároveň vyhlásila proti nemu obchodné embargo a USA okamžite vyslali námornú flotilu do oblasti Perzského zálivu. V hodnotení Generálneho štábu ČSA súčasného stavu a perspektívy ďalšieho vývoja v Perzskom zálive bolo taktiež poukázané, že sankcie vyhlásené BR OSN Irak nepovažoval za vážnu prekážku na realizáciu vlastných cieľov a bol presvedčený, že tieto obmedzenia budú mať len dočasné trvanie. V ďalšom období, prostredníctvom dosadenej vlády a ozbrojených síl, chce Saddám Husajn zosilniť nátlak na ostatné štáty Perzského zálivu. Pod hrozbou podobnej agresie, ako to urobil voči Kuvajtu, má za cieľ perspektívne ovplyvňovať nielen medzinárodné ceny a ťažobné kvóty v rámci OPEC-u, ale tiež získať stálu finančnú podporu od krajín Perzského zálivu. Očakáva, že sa ďalej prehĺbi nejednota arabských krajín a postupne niektoré z nich budú styky s Irakom normalizovať. Saddám Husajn odmietol návrhy predstaviteľov troch arabských štátov (Jordánskeho kráľa Husajna, egyptského prezidenta Mubaraka a kráľa Fahda zo Saudskej Arábie) a tak sa deň po jeho agresii (3. augusta) otvorila cesta, aby Saudská Arábia súhlasila s umiestnením cudzích vojenských jednotiek na svojom území.“

Ako sami čítate, ono to s tými vojnami bolo „trošku inak“, ako to píše Mesík a to som ani zďaleka o týchto vojnách nenapísala všetko podstatné. Tiež si nemyslím, že Purdek a Vitko napísali o Perzskom zálive celú pravdu, pretože knihu sponzorovalo v roku 2014 Ministerstvo obrany SR a tomu rozhodne o publikovanie pravdy prvorado nešlo.

Čo sa týka vyjadrenia Mesíka o neútočení ruských obranných zbraňových systémov v Sýrii na „Trumpove Tomahawky“ – ako odpoveď na nedávne bombardovanie letiska, tak tu začínam vážne pochybovať o zdravotnom stave autora, pretože to nebolo o nedokonalosti ruskej techniky, ale o vyhrotenej celosvetovej situácii, likvidácii domáceho tlaku na Trumpa v USA, taktizovaní Rusov a nedaní zámienky spojencom na vyvolanie svetového konfliktu. A pravdepodobne bolo v hre ešte oveľa viac, pretože ak si to autor týchto hoaxov nevšimol, tak v Sýrii bolo vypálených 52 najmodernejších riadených striel a zlikvidované boli pritom dve, či tri staré stíhačky a pri útoku nezomrel jediný človek. Juraj Mesík je proste demagóg a propagandista, ktorý zneužíva dianie vo svete na písanie štvavej propagandy.

Ak by mal niekto skutočný záujem vedieť o reálnej ruskej vojenskej pripravenosti, potom odporúčam analýzu schopnosti spojencov viesť vojnu s Ruskom v Európe, od amerického vojenského analytika Lorena Thompsona, píšuceho pre Forbes. Link nájdete nižšie.

Zdroje:
https://www.aktuality.sk/clanok/498122/komentar-juraja-mesika-ako-medvedik-obycajny-nakopal-ruskeho-medveda/
http://mepoforum.sk/medzinarodna-politika/slovnik-medzinarodnych-vztahov/libanonska-kriza-adolf-novotny-2/
http://www.vhu.sk/data/files/684.pdf
https://www.forbes.com/sites/lorenthompson/2016/09/16/five-reasons-the-u-s-army-will-lose-its-next-war-in-europe-maybe-in-2017/#799673cd2043

 

Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na zemavek@zemavek.sk.

UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.Irak

Mária Vidomská
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis