Je teplý júnový večer v Budapešti, hlavnom meste Maďarska. Pokoj nedeľného večera prerušuje pochod stoviek ľudí v rovnošatách, držiacich horiace fakle. Všade počuť nenávistné skandovanie a cítiť zápach spáleného oleja. Je 7. jún 2015 a tento výjav pripomína skôr minulé časy ako modernú európsku metropolu. Prívrženci radikálneho mládežníckeho Hnutia 64 žúp (HVIM) a ultrapravicovej strany Jobbik si každoročne pripomínajú „najväčšiu dejinnú pohromu maďarského národa“. Pripomínajú si 95 rokov od podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá definitívne spečatila rozpad Rakúsko – Uhorska.
Scenár je každý rok skoro rovnaký. Rozhnevaný dav sa zhromaždí pred ambasádou Srbska, odtiaľ pochoduje pred rumunské zastupiteľstvo, až nakoniec skončí pred slovenským veľvyslanectvom. Všetky veľvyslanectvá chránia zátarasy a desiatky policajtov. Nejde však len o horkokrvných mladíkov, ktorí sa nevedia zmieriť s historickou realitou. Súčasťou davu sú ľudia viacerých vekových kategórií. Sú tam mladé dievčatá, ktoré sú na čele sprievodu a držia veľký transparent s nápisom „Spravodlivosť pre Maďarsko!“. Vidieť tam aj rodiny s deťmi, kričiacimi spoločne s protestujúcimi. Davom sa ozýva mohutné skandovanie hesiel ako „Vesszen Trianon!“ (Preč s Trianonom!) alebo „Mindent vissza!“ (Všetko späť!). Často si zakričia aj policajti, ktorých úlohou je dohliadať na pochodujúcich. Všetko vrcholí pred slovenským veľvyslanectvom, kde spoločne spievajú „Slovensko, nenávidíme ťa!“. Žiadajú revíziu Trianonskej zmluvy a Felvidék (Horná zem – označenie pre Slovensko) naspäť do Maďarska. Napriek nenávisti a pocitu ukrivdenosti nedochádza k žiadnemu fyzickému útoku. Maďarskí radikáli naivne veria, že každoročnými protestnými pochodmi dosiahnu navrátenie odtrhnutých území späť Maďarsku. Prinajmenšom chcú každoročné demonštrácie organizovať dovtedy, kým sa tak nestane.
V uplynulých rokoch zaznievali hlasy po obnovení „Veľkého Maďarska“ najmä z radov Hnutia za lepšie Maďarsko (Jobbik). Toto pravicové hnutie má od roku 2010 zastúpenie aj v Európskom parlamente. Predseda strany Fidesz a súčasný maďarský premiér Viktor Orbán otvorene hovorí o Maďarsku spred I. svetovej vojny. Zároveň verejne vyhlásil, že Maďarsko má na severe hranicu s Poľskom. Podobné výroky spochybňujúce históriu, by nemali mať v dnešnom civilizovanom svete miesto. Určite by pomohlo, keby sa demonštranti spred ambasády spolu so svojimi podporovateľmi vo vláde skúsili vžiť do kože utlačovaných príslušníkov národov. Tieto národy boli vďaka Trianonskej zmluve v roku 1920 oficiálne odtrhnuté od Uhorska. Tento „žalár národov“ (Rakúsko-Uhorsko) na čele s Budapešťou, si ich odcudzil svojou politikou bezohľadnej a násilnej maďarizácie.
Väčšinu týchto národov tvorili naši predkovia, Slovania. Podľa viacerých jazykovedcov, etnológov a archeológov sa Slovania objavili približne v roku 2000 p. n. l. (doba bronzová) a sú najstarším národom v dejinách! Slovania sa snažili vždy dohodnúť, zbytočne nevyhľadávali šarvátky. Bojovali iba ak narazili na nepochopenie. Z ďalších starých písomných prameňov vieme, že Slovania boli ľudia zdraví a silní s otužilým telom. Za pravlasť Slovanov sa považuje oblasť ohraničená riekami Dneper, Odra a Visla, kde sa sformovali do celistvého národa a ukončili svoj zjednocovací proces. Za dvetisíc rokov existencie sa z nich vyvinula vyspelá civilizácia s pevne vytvoreným kultúrnym a politickým systémom. Časom sa rozrástli sa až tak, že začali opúšťať pravlasť. Usadili sa popri Dunaji, odkiaľ sa ďalej rozšírili na väčšinu časti Európy – takmer celú jej východnú polovicu medzi Baltickým, Čiernym, Egejským a Adriatickým morom. V súčasnosti sú Slovania najpočetnejšou etnickou a jazykovou skupinou na európskom kontinente, ktorá dnes tvorí až tretinu obyvateľov Európy (asi 280 miliónov ľudí). Za prvý štátny útvar západných Slovanov sa považuje Veľkomoravská ríša (833 – 907). Najväčšiu rozlohu zaznamenala v rokoch 871 – 894 za panovania kráľa Svätopluka keď siahala až do Malopoľska, Potisia, Čiech, západného Maďarska, Lužického Srbska a Sliezska. Veľkomoravská ríša mala vysokú politickú úroveň a organizovanosť. Svedčí o tom skutočnosť, že vedela úspešne odolávať franskej expanzii. Koncom 9. storočia začali starí Maďari uskutočňovať nájazdy na veľkomoravské územie, čo viedlo v 10. storočí k rozpadu ríše. Naše územie sa stalo na tisíc rokov súčasťou Rakúsko-Uhorska. Počas tohto obdobia začal proces násilnej maďarizácie. Maďarská vládna politika cieľavedome (a vládnymi opatreniami) redukovala množstvonárodnostných stredných škôl a pomaďarčovala základné školy.Vmene vytvorenia jednotného štátu likvidovala národné a národnostné inštitúcie a pod vlastenectvom chápala jedine oddanosť k maďarskému národu. Jedným so spôsobov pomaďarčovania bol aj zákon, ktorý umožňoval maďarsky hovoriacim obyvateľom využívaťviaceré výhody. Od lepšieho vzdelania, zvýhodnenia umiestnenia v štátnych úradoch, ale aj v samotnom podnikaní a živnostiach.
Napriek národnostnému útlaku zo strany Maďarov počas tohto obdobia, si slovenský národ zachoval svoju národnú kultúru aj svoj jazyk. Slováci sa celý čas usilovali o presadenie autonómnosti slovanských národov v habsburskej monarchii. Preto habsburská monarchia vstupovala do vojny roku 1914 s vážnymi spoločenskými a politickými problémami. V tom čase už dlhodobo prebiehal proces rozpadu štátu, ktorý vojnové udalosti viac zdynamizovali a zradikalizovali. Na konci prvej svetovej vojny Rakúsko-Uhorsko ostalo na strane porazených. Víťazné veľmoci na čele s Francúzskom uložili Maďarsku zrušiť brannú povinnosť, zaplatiť vojnové reparácie a obmedziť stav armády na 35 tisíc mužov. Zároveň mu zakázali disponovať letectvom, tankami a ťažkým delostrelectvom.
Súčasťou „trestu“ bolo aj, že veľmoci Dohody, umožnili odrhnutie národom ktoré boli uväznené v Uhorsku a definitívne potvrdili hranice ich štátov. Toto všetko bolo zakomponované v mierovej zmluve, ktorá bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku. V praxi znamenalo podpísanie tejto zmluvy, že Uhorsko prišlo o 72% územia (z 20,8 milióna obyvateľov zostalo 7 miliónov obyvateľov) a stratilo prístup k moru, ktoré malo prostredníctvom Chorvátska. Na čele česko-slovenskej delegácie boli E. Beneš a K. Kramář. Na čele delegácie Uhorska gróf Albert Apponyi.
Maďarská delegácia ostatné nemaďarské národy označovala len za ľud, zdôrazňovala ich zaostalosť a naopak vyspelosť maďarského etnika. Zároveň sa odvolávala na tisícročnú existenciu „maďarského štátu a národa“. Zdôrazňovali, že „mierová konferencia pracuje proti prírode“ pretože rozdelením „utrpí nielen Maďarsko, ale aj celá Európa, ba celé ľudstvo“ (!). Podľa maďarskej delegácie všetko, čo je maďarské, predstavovalo „najvyšší stupeň ľudskej dokonalosti“.
Týmito vyjadreniami, sa naši susedia ukázali všetkým v pravom svetle. Celé jednanie zakončil gróf Apponyi vyhlásením, že ak mierová konferencia nezmení (navrhnuté) hranice, Maďarsko sa s tým nikdy nezmieri a bude uplatňovať politiku ich revízie! Tým vlastne ukázal budúcu maďarskú politiku, ktorá v kŕči jej historických fantómových bolestí platí dodnes. Pre slovenskú stranu bolo podpísanie tejto zmluvy vyúčtovaním slovenského národa s bývalým Uhorskom. Pre Maďarov sa tento deň odvtedy stal (a stále je už 95 rokov) dňom smútku.
Na druhej strane nemusia až tak smútiť, keďže úsilie maďarskej delegácie dosiahlo aspoň nejaký úspech. Túžba po „čistom Maďarsku“ bola naplnená, i keď len v zmenšenej podobe. Alebo je hlavným problémom, že chcú vládnuť na cudzích územiach a cudzím národom aj v 21. storočí? Dá sa vôbec nacionalistickej časti Maďarov pomôcť?
Je nevyhnutné starať sa o prehlbovanie vzdelania ohľadom histórie, ktoré by viedlo k porozumeniu našich vzájomných vzťahov keďže oni stále smútia za stratou „ich“ (v skutočnosti však nášho) územia. Ich arogantné správanie na juhu Slovenska je toho dôkazom. Ukazujú všetkým, že „oni sú tu doma“ a my sme (podľa ich slov) len „poslovenčení Maďari“. Anomáliou zostáva fakt, že si občania maďarskej národnosti na juhu Slovenska vytvorili hybridný „maďarský“ jazyk. Je zaujímavé sledovať občanov, ktorí používajú spomenutý „hybrid“, ako sa „bijú do pŕs“ na znak hrdosti k svojmu pôvodu.
Trianon ostáva „postihnutím“ maďarskej duše. Jej nevyliečiteľnou chorobou a osudovým postihnutím, z ktorého vyliečenie vraj neexistuje. Nám ostáva len pokoj a pochopenie z pozície psychoterapeutov voči traumatizovaným pacientom.