V meste Alčevsk, len 25 kilometrov od frontu, netečie voda, doobeda počuť dunenie delostrelectva, čochvíľa nebude dostatok potravín a po desiatej platí zákaz vychádzania. Napriek tomu cez deň premávajú trolejbusy, ľudia chodia pracovať do metalurgického závodu a každý deň je otvorené trhovisko. Pred ním sa grupuje svorka túlavých psov.
Na tomto priestore si zabezpečujú potravu, spia, značkujú si svoje územie a bránia ho pred inými svorkami. Hranicou ich revíru je cesta. Cudzia svorka prichádza na chodník z jednej strany a domáca prichádza svoje územie brániť takisto na chodník, no z druhej strany. Stoja oproti sebe, každá svorka na inej strane cesty a brešú po sebe. Keď svorka agresorov vidí odhodlanie domácich, volí ústup.
Tu, v Alčevsku, vedú svoju malú psiu vojnu uprostred vojny veľkej, ničivej, ľudskej. Pri svojom boji nikomu neubližujú. Boj sa obmedzuje na brechot z jednej strany cesty na druhú. No niekoľko kilometrov za Alčevskom sa na oboch stranách frontu matky s deťmi krčia v pivniciach. Bomby padajú na domy civilistov či na plné autobusy. Trpia nielen tí, ktorí berú do ruky zbraň, ale aj všetci okolo nich.
„Človek, to znie hrdo,“ povedal Maxim Gorkij, no tu, pár kilometrov od frontu, kde počuť streľbu z Gradov, o týchto slovách veľmi pochybujem.
Na druhý deň doobeda, 21.1. 2014, hlási Kozácke rádio aktualitu: „O ôsmej ráno ukrajinská armáda masívne ostreľovala centrum mesta Stachanovsk z raketometov Uragán. Spresňujú sa údaje o obetiach a škodách. Momentálne na mieste nešťastia pracujú záchranné zložky…“
Ako neskôr vyšlo najavo, v Stachanove, vzdialenom 16 kilometrov od Alčevska, prišlo o život 17 civilistov. Zásah dostala aj škola č. 18 a škôlka „Slniečko“. Našťastie učiteľky stihli odviesť deti do pivníc.
V čom sme my, ľudia, lepší od pouličných psov v Alčevsku? A sme vôbec od nich lepší?