Predčasné parlamentné voľby, ktoré sa v Turecku konali počas prvej novembrovej nedele, vyvolávali veľkú pozornosť všade vo svete. Turecko patrí medzi strategicky najvýznamnejšie štáty planéty, pretože leží na rozhraní troch svetadielov: Európy, Ázie a Afriky.
Hrdosť nadovšetko
Prvoradou otázkou, ktorú si kládli v Moskve, Pekingu, Teheráne, Damasku, Káhire, ako i za Atlantikom, bolo postavenie Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) v novom 550-člennom parlamente. Táto štátostrana, ktorú pred trinástimi rokmi založil súčasný turecký prezident Recep Erdogan, prišla po júnových parlamentných voľbách o nadpolovičnú väčšinu, čím uvrhla sebavedomého Erdogana na medzinárodnej aréne do zahanbujúceho položenia. Nedával to však ani v najmenšom najavo. Bol vtedy čerstvým šesťdesiatnikom a na cestách po svetových metropolách vystupoval ako suverénny vládca svojej 80-miliónovej krajiny. Všade mu prejavovali mimoriadnu úctu, pretože bol skúseným politickým matadorom, navyknutým rozprávať i s hlavami superveľmocí ako rovný s rovným.
Na medzinárodnej scéne sa pohyboval od marca 2003, keď sa postavil do čela tureckej vlády a viedol ju potom po tri volebné obdobia až do vlaňajšieho augusta, kedy sa ujal funkcie prezidenta republiky. Bol to honosnejší titul, no bez významnejších výkonných kompetencií. Tie náležia podľa tureckej ústavy predsedovi vlády. Erdogan vybral na tento post ako svojho následníka nevýrazného, ale verného Ahmeta Davutoglua, ktorému predtým ešte ako premiér zveril rezort zahraničných vecí. Osvedčil sa ako nápaditý, no nie mocibažný člen kabinetu. Nevystrkuje rožky ani ako predseda vlády. Erdogan je však starý lišiak a znalec ľudí (svojho času, pred dvadsiatimi rokmi, bol starostom Istanbulu) a predpokladá, že skôr či neskôr Davutogluovi zachutí moc, ak ostane podľa ústavy najmocnejším mužom v štáte. Erdogan sa preto už dávno netají zámerom presadiť v parlamente ústavnú zmenu štátu z parlamentnej na prezidentskú republiku. Aby mohol byť skutočným vladárom on, a nikto iný. Akýmsi novodobým sultánom podľa tradícií – v primeranej modernizovanej verzii – Osmanskej ríše, ktorá bývala po stáročia veľmocou a predrala sa až k srdcu Európy. Erdogan má veľmocenské myslenie a považuje niekdajšie turecké dŕžavy v Ázii, Afrike a na Balkáne, ako i štáty obývané národmi a kmeňmi patriacimi ku turkickej jazykovej skupine, za prirodzenú zónu vplyvu „materského Turecka“.
Mapa výskytu oblastí s obyvateľstvom turkického pôvodu v Ázii. Zdroj: Wikipedia
Ľudia ako zbraň
O to ťažšie znášal potupu, akú mu prinieslo júnové volebné fiasko, keď sa od AKP očakávalo, že bude žobroniť u iných parlamentných strán o podporu pri zostavovaní vlády. Bolo mu preto milšie nechať všetky koaličné rokovania stroskotať a vynútiť si predčasné voľby. Ujmu na osobnej prestíži v medziobdobí do predčasných volieb si kompenzoval v zahraničí ešte výraznejšou spupnosťou, než na akú boli jeho debatní partneri z minulosti navyknutí.
Keď pricestoval pred mesiacom do Bruselu, správal sa k predstaviteľom EÚ ako panovník, ktorého musia prosiť, aby im milostivo pomohol a zmiernil katastrofálny príval migrantov. Požadoval kompenzácie a dával si záležať na tom, aby ich postavil nad hranicu únosnosti. Zmyslom jeho handlovania bolo Brusel zlomiť a pokoriť, pretože k tomu nadišla vhodná chvíľa. Milióny migrantov hromadiacich sa na tureckom prahu Európy mu dali moc nad Európskou úniou, akú predtým nemal. Môže predsa regulovať veľkosť a dravosť migračného toku podľa ľubovôle. Má v ruke ľudí ako zbraň. Môže zaplaviť a potopiť protivníka ľudskou povodňou.
Považoval preto za zbytočné v Bruseli niečo sľubovať. Vedel, že za ním urýchlene vyšlú nejakého prosebníka či prosebníčku. Najradšej by videl najmocnejšiu zo všetkých. Jeho rovesníčku a v otázkach vstupu do EÚ protivníčku Angelu Merkelovú. Železnú kancelárku Nemecka, ktoré odmieta otvoriť Turkom vstupnú bránu do Európy. A vskutku, o niekoľko dní sa mu práve ona ohlásila s návštevou. Prijal ju dva týždne pred tureckými predčasnými voľbami nie v maloázijskej Ankare, ale v eurázijskom Istanbule, v palácových priestoroch hodných novodobého osmanského sultána. Všimla si toho i nemecká tlač. „Trón vedľa trónu“, opísal nemecký Der Spiegel záber Merkelovej, sediacej spolu s Erdoganom v majestátnych pozlátených kreslách pripomínajúcich dva tróny:
Na kolenách
Tušil, s čím priletela. S viac peniazmi pre sýrskych utečencov v tureckých táboroch (tri miliardy eur namiesto jednej miliardy), s väčšou ústretovosťou pri rozhovoroch o zrušení vízovej povinnosti pre Turkov, no predovšetkým s ústupkami do rokovaní o vstupe do EÚ, pretože Merkelovej nápad s privilegovaným členstvom Turecka je pre Erdogana urážlivý a neprijateľný. Kancelárka odletela z Istanbulu bez hmatateľných výsledkov. Po dvoch týždňoch, počas ktorých sa nahrnulo do Nemecka ďalších vyše sto tisíc migrantov, ktorí putovali po tzv. Balkánskej trase z Turecka, sa Erdoganova AKP dopracovala k volebnému víťazstvu.
Deň po voľbách rozzvonili kancelárie vlády v Ankare blahoprajné telefonáty zo zahraničia. Ozvala sa i Angela. Protokolárne tureckému náprotivkovi Davutoglovi. Zagratulovala a vyzvala na urýchlený spoločný postup pri riešení migračnej krízy.
Urýchlený? Kam ho to ženú? Veď on sa predsa neponáhľa. A jeho prezident už vonkoncom nie. Sedí na koni a vychutnáva si výhru. Od Európanov očakáva rešpekt a úctu. Bratislava, ktorú migračné cunami obišlo, to pochopila skôr než Berlín. Nemeckí poslanci predkladajú kancelárke správy o porušovaní základných práv a slobôd v Turecku. Znepokojujú ich aj závery pozorovateľov OBSE, že turecké parlamentné voľby neboli úplne kóšer. Bratislava posudzuje takéto prehrešky pragmaticky. Zametaním pod koberec. Citát z tlačovej kancelárie TASR: „Za zbytočné považuje premiér Róbert Fico za súčasnej migračnej krízy vyčítať Turecku problémy so slobodou tlače. „To nepomáha situácii,“ vyhlásil po rokovaní vlády s tým, že treba s Ankarou spolupracovať. „Keď je na území Turecka niekoľko miliónov migrantov, ktorých tam treba zadržať, tak je kontraproduktívne teraz viesť ľudskoprávne svätuškárske diskusie,“ podčiarkol. Európska únia s ním chce spolupracovať pri zastavení prílevu migrantov na svoje územie. Ochotná je okrem financií otvoriť aj ďalšie kapitoly v prístupových rokovaniach.“