V Turecku skončila vláda jednej strany

Add Comment

V nedeľu 7. júna Turecko opäť pristúpilo k volebným urnám. Apatický volič, snažiaci sa zachovať si chladnú hlavu, chcel dať v pokoji a bez zbytočných emócii možno poslednú šancu svojej krajine na zmenu. Stalo sa. Po 13 rokoch vlády jednej strany sa skončila jedna éra. Tá Erdoğanova. 55 miliónov voličov včera hlasovalo za to, že Turecko už neunesie nátlak diktátorskej centralizácie moci, ktorá v 21.storočí proste nemá šancu na prežitie. Volieb sa zúčastnilo 86,2% voličov.

Vládna Strana spravodlivosti a rozvoja AKP doterajšieho premiéra (Ahmet Davutoğlu) s 40,80% zaznamenala výrazný pokles oproti parlamentným voľbám z roku 2011, kedy získala rekordných 49,8% (258 poslaneckým kresiel). Stratila tak možnosť zostaviť väčšinovú vládu, na ktorú by potrebovala v parlamentne 276 poslancov. Opozičná Republikánska ľudová strana CHP (Kemal Kılı-çdaroğlu) si udržala pomerne rovnaký štandard s 25% (132 poslaneckých kresiel) a Strana národného hnutia MHP (Devlet Bahçeli) zaznamenala mierny nárast s 16,3% (80 poslaneckých kresiel).

Paradoxne ako víťaz z týchto volieb vzišla Kurdská ľudová demokratická strana HDP na čele so Selahattinom Demirtaşom, ktorá získala až neuveriteľných 13,1% (80 poslaneckých kresiel). Po 30-tich rokoch zbraňami neriešiteľný “kurdský problém” má teraz šancu na politické riešenie. Ak sa vôbec niečo riešiť dá. Závisí však od toho, či HDP bude naďalej zastupovať výhradne kurdské etnikum alebo sa dokáže pretransformovať na politickú stranu a osloviť tak záujmy širšej verejnosti. Tento odkaz vzišiel z volieb ako memento. Na jednej strane sú tu voliči, ktorí sa tešia, že “zásluhou” Kurdov sa podarilo zvrhnúť Erdoğanovu diktatúru, na druhej strane sú tu veľké obavy, že práve Öcalanov žiak, ktorý je priamo zodpovedný za teror v krajine s doterajšou bilanciou 35 tisíc obetí, dostal demokratickou cestou mandát v parlamente, čo je už len krokom ku Kurdskej autonómii.

Aj keď v predvolebnej kampani normálne prezident aktívne nevystupuje, skôr sa drží v úzadí, nebol by to Erdoğan, keby tieto štandardy neporušil. V centre pozornosti jeho mítingov, ktoré si sám organizoval, nebola priama podpora jeho vládnucej strany, ale propaganda “prezidentského systému” typu Spojených štátov, ktorý by mu zabezpečoval ešte väčšiu koncentráciu moci. Na to by však potreboval minimálne 330 hlasov v parlamente, aby dokázal zmeniť doterajšiu ústavu. Tento sen sa mu včera rozplynul. Volič nepovedal áno inému ako parlamentnému systému.

Podľa posledných analýz je jasné, že AKP úplne stratilo svoj beztak minimálny vplyv na juhovýchode krajiny, odkiaľ nebude mať v parlamente žiadneho poslanca. Všetky kreslá obsadí kurdská HDP.

Výrazný pokles AKP bol zaznamenaný v Istanbule, Ankare a v Izmire. Len v Istanbule stratili niečo cez 8% oproti roku 2011. CHP stratila v Istanbule 2% voličov a HDP naopak 7% získala. Tu sa naskytá priestor pre špekulácie, že v snahe zvrhnúť doterajší diktát jednej vlády sa javila ako jediná schodná cesta dať hlasy HDP. Prestup voličov z AKP by bol celkom logický, keďže profil AKP voliča je vcelku jednoduchý; ten túži po vláde pádišaha, silného vodcu, ktorý má na všetko svoje vlastné know-how. Demirtaş od neho nemá ďaleko, aj keď sa vo svojej predvolebnej kampani snažil ukázať inú stránku kurdskej politiky, ktorá naopak zapôsobila na nerozhodného voliča: imidž mladého moderného politika, ktorý bez kravaty brázdi ulicami a dáva sa do reči s pouličnými predavačmi. Bez strachu a s minimálnou ochrankou sa nechá obklopovať davom, ktorý túži mať aj s ním jednu “selfie”. Ako najväčšie prekvapenie či šok sa v tomto prípade javí opozičný volič “zradca”, ktorý zapredal hodnoty vytvorené Atatürkom a vo vidine “exitu” z patovej situácie, v ktorej sa krajina nachádza, dal hlas teroristom.

V každom prípade táto stratégia zabrala a odpočítavanie sa už začalo. Turecko má 45 dní na to, aby zostavilo fungujúcu koalíciu. Možností je viacero, ale ani jedna sa zatiaľ nejaví ako perspektívna. Jedno je však jasné, že AKP nedokáže vládnuť v menšinovej koalícii s tichou podporou akejkoľvek parlamentnej strany. Preto ako jediný možný partner prichádza do úvahy MHP, aj keď predseda Bahçeli včera veľmi ostro vystúpil proti AKP a dvere na dialóg uzavrel. HDP sa už dopredu vyjadrilo, že s AKP ani zvnútra, ani zvonka na žiadnu koalíciu nepristúpi. Potom je tu ešte jedna možnosť koalície opozičných strán CHP, MHP s HDP. Tá sa však javí ako dosť problematická a nestabilná, preto politologické kruhy už dnes hovoria o predčasných voľbách.

Henrieta Dogrukol
Emócie hýbu svetom, určite viac ako rozum. V Turecku to platí dvojnásobne. Preto sa tu stále niečo deje. Či už na prvý pohľad ordinárne, no “a la turca” model čohokoľvek zaručene vždy prekvapí. A ja mám potom o čom písať…

Pridaj komentár

  & Časopis