Ak si niekto náhodou pomyslel, že po páde vlády súčasná vládna kamarila prejde čo len milimetrovou sebareflexiou, musí byť hlboko sklamaný. Nie je možné nájsť ani náznak pokusu o sebareflexiu. Pritom táto vláda začala s najvyššou ústavnou väčšinou deväťdesiatich piatich hlasov, teda najvyššou väčšinou, akou disponovala akákoľvek vláda po roku 1990. Dnes, necelé tri roky po voľbách, je rada, ak sa jej podarí otvoriť schôdzu, čelí sérii obštrukcií zo strany bývalých koaličných partnerov a opozície… Ani to však nevedie k poznaniu, že po takom hlbokom zlyhaní sú predčasné voľby jediným prijateľným a akceptovateľným riešením.
Politická realita Slovenska však ukázala, že u nás je to práve naopak. Drzosť, okázalé ignorovanie vôle ľudí, neschopnosť elementárnej sebareflexie a nepríčetná arogancia sú základnými charakteristikami súčasnej vlády. A diletantizmus ako bonus navrch.
Koncentrácia absurdností, politickej bizarnosti a arogantného diletantizmu, ako sme už spomenuli, nakoniec viedli k pádu vlády. Ak by však niekto predpokladal, že po tomto zásadnom politickom akte začne koalícia aspoň približne chápať, čo sa stalo, bol by znova na omyle. Premiér Heger ignoruje zadanie prezidentky a bezútešne sa pokúša dovládnuť do riadnych volieb. Paradoxne práve Richard Sulík mu na začiatku dal nádej, že by 76-tku poslancov mohol tolerovať, ale potom ho zavrátili jeho vlastní s tým, že toto by už naozaj svojim voličom nevysvetlil.
Ak si niekto myslel, že u Sulíka sa chvíľami začína prejavovať príčetnosť, po tom, čo urobil jeho klub 31. januára v parlamente, pre jeho správanie už nie je žiadne logické vysvetlenie. Spojiť sa s bývalými koaličnými partnermi na hanebnom termíne volieb, ktoré stanovili až na 30. septembra, teda deväť a pol mesiaca po páde vlády, je nielen arogantný výsmech voličov, ale v prípade Sulíka aj popretie elementárneho politického pudu sebazáchovy.
Najzásadnejším a najabsurdnejším hráčom v tejto hre tak ostáva Richard Sulík. Totiž extrémne presluhovanie vlády ide priamo a bytostne proti jeho záujmom. Sám nijako neparticipuje na vládnej moci, nemôže nič zásadnejšie ovplyvniť, práve naopak, všetky okolnosti hrajú proti nemu, resp. proti neskoršiemu termínu predčasných volieb. Igor Matovič s Eduardom Hegerom a Jaroslavom Naďom verejne ohlasujú vznik akéhosi OĽANO 2, ktorého nepokrytým cieľom je vytvoriť ponuku pre mestského liberálneho voliča s jediným cieľom: citeľne oslabiť Progresívne Slovensko a konečne dostať stranu SaS mimo parlamentu. Matovič „vyhnal“ Hegera z OĽANO, lebo podľa jeho plánov je jeho úlohou oslabovať liberálov, no a na to je on ideálny typ. Kresťan, ktorý je však vždy ochotný mašírovať s dúhovou vlajkou. Jeho cieľ bol jasne daný: zlikvidovať SaS, oslabiť Progresívne Slovensko a neumožniť Modrej koalícii, aby prekročila päť percent. Asi sa ráta s tým, že čiastočne oslabí aj KDH, takže potom monopol na konzervatívnu politiku bude v rukách Igora Matoviča. Ak pri tejto misii Heger uspeje a preškriabe sa cez päť percent, fajn, bude robiť pre Matoviča piatu kolónu medzi liberálnym elektorátom. Ak prepadne, taktiež je to v poriadku. Oslabí liberálov a v tomto džiháde hrdinsky padne.
Problém je v tom, že Heger ako najslabší premiér v dejinách Slovenska pre nikoho žiadnym ternom nie je. Spájať sa s ním chcú len totálni politickí zúfalci ako Zmena zdola alebo Za ľudí. Cenou za „darovanie“ strany Hegerovi je, že musí „poriešiť“ hladné krky v týchto stranách. A tých je neúrekom. Však si len predstavte, o koľko by bola naša politika ochudobnená bez Vladimíra Zajačika.
AUTOR: Roman Michelko
