Sotva sa dalo predpokladať, že kauza Váhostav prinesie na našej politickej scéne toľko posunov. Čo pôvodne vyzeralo ako banálna a štandardná reštrukturalizácia, to jest proces, keď sa veľkí dlžníci zbavia svojich dlhov na úkor svojich veriteľov a potom veselo fungujú ďalej, sa zrazu značne skomplikovalo. Hlavným spúšťacím mechanizmom bola pravdepodobne výška uspokojenia pre dlžníkov. Kým na slovenské pomery je štandardné vyrovnanie na úrovni 30%, ponúkaných 15% vyvolalo malú revolúciu.
Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Táto drzá ponuka spôsobila, že politické náklady nič nerobenia by boli pre Smer privysoké. A tak sa začalo vážne diskutovať o probléme, ktorý tu je dlhé roky, ale keďže zatiaľ nepadla firma, ktorá by postihla toľko dodávateľov a za svoje vykúpenie ponúkla tak málo, nič sa s tým nerobilo. Je samozrejmé, že opozícia sa chcela zmocniť tejto témy so superfarizejstvom sebe vlastným a vsugerovať naivným voličom, že všetko je len podlé sprisahanie oligarchov zo Smeru, ktorí sa pri honbe za svojím ziskom ničoho neštítia. Také jednoduché to samozrejme nie je.
V diskusii okolo reštrukturalizácie (teda aspoň v mainstreamových médiách) takmer absentuje, že reštrukturalizácia, ktorá sa dnes robí, ide podľa Lipšicovho zákona. A práve ona umožňuje všetky excesy, ktoré sa v tomto procese stali, teda že dlžník rozhoduje o menovaní reštrukturalizačnej správkyne, miera uspokojenia dlžníkov musí byť len o 1% vyššia ako konkurz a mnoho ďalších vecí. Rovnako naša dokonalá a krištáľovo čistá opozícia mlčí o tom, že to bola práve Žitňanskej novela reštrukturalizačného zákona, ktorá spôsobila, že banky ako zaručení, resp. zabezpečení veritelia sa dostali do úplne iného a podstatne pohodlnejšieho postavenia ako bežní nezaručení veritelia. O týchto svojich excesoch, pochopiteľne, opozícia cudne mlčí.
Hlavné však je, že táto kauza podstatne upravila podmienky, za ktorých v budúcnosti bude možné reštrukturalizovať dlhujúce firmy. Tak predovšetkým boli odstránené absurdity, ktoré vôbec nemali byť, napríklad DPH sa bude v budúcnosti odvádzať len z uhradených, nie vystavených faktúr. Okrem toho podnik, ktorý pôjde do reštrukturalizácie, bude musieť odškodniť veriteľov minimálne vo výške 40%. Čo je však najpodstatnejšie, pri tomto ad hoc prípade si budú môcť veritelia vybrať, či dostanú hneď 50% svojej istiny, alebo si budú súdne vymáhať celú svoju pohľadávku z prípadných budúcich ziskov Váhostavu. Toľko vecná stránka celej kauzy.
Táto kauza má však aj silný politický rozmer. V snahe cynicky zneužiť ľudské nešťastie na tie najšpinavšie politické účely sa opozícia na čele s KDH neštítila skutočne ničoho. Vykresľovať Fica ako „arcidiabla“, ktorý sa vytešuje z okrádania malých veriteľov a extrémne tupé a demagogické vyjadrenia typu, že manažment Váhostavu alebo ešte lepšie jeho majitelia už od počiatku kalkulovali s okradnutím malých veriteľov, sú jednoducho absurdné. Na druhej strane ani tvrdenie Fica, že hlavnú zodpovednosť za celú kauzu má Figeľ, lebo umožnil, aby boli podpísané zmluvy, ktoré boli hlboko pod úrovňou štátnej expertízy, celkom neobstoja. Fakt je ten, že Figeľ vyhodil zo zákona paragraf, ktorý umožnil vylúčiť súťažiacu firmu, ak ponúkaná cena je neprimeraná a môže v konečnom dôsledku ohroziť realizáciu stavby. Toľko jeho politická zodpovednosť.
Ak sa mala vyvodzovať, tak v čase, keď nastupoval do pozície podpredsedu parlamentu, ale štyri roky po tom, to je už trocha mimo. Dá sa to však vysvetliť ľudsky – demagogické tvrdenia Figeľa, Zajaca a spol., že dodávatelia Váhostavu bez obáv pracovali pre spomenutú firmu, lebo však Fico by nikdy nedovolil, aby padla, sú vrcholom politického hyenizmu. Rozpútanie takýchto politických orgií, urážok, nadávok, absurdných tvrdení a osobných útokov potom viedli aj k politickým dôsledkom celej kauzy. Racionalita v uvažovaní a politickom rozhodovaní ustúpila dlhodobým úvahám o prípadnom povolebnom vývoji. Dnes, keď je veľmi pravdepodobné, že Smer sám nezíska parlamentnú väčšinu, tak padá jeden zo scenárov. Veľa ľudí zo zákulisia oboch strán už mnoho mesiacov pracovalo na priechodnosti koalície Smer – KDH.
Logiku by to malo obojstrannú. V histórii KDH, ba dokonca v čase, keď vo vedení strany bolo podstatne viac „ficofóbov“ – Bauer, Lipšic, Mikloško, Minárik, Palko – už prebehlo jedno hlasovanie o vstupe do koalície. Prišlo však takpovediac päť minút po dvanástej. Toto spojenie má logiku aj z pohľadu socioekonomického zloženia elektorátov oboch strán. Sú to predovšetkým voliči, ktorí uznávajú tradičné hodnoty, majú nižšie príjmy a žijú na vidieku. Pre nich je z programového a hodnotového hľadiska určite rozumnejšie spojenie so Smerom než povedzme so SaS-kou, ktorej predseda sa verejne pretŕča v čase referenda o rodine v tričku JBM na Alianciu za RDN, prípadne ktorej top kandidátka, čelná predstaviteľka LGBT loby nazýva Ježiša Krista masochistom len preto, že si na Veľkonočnú nedeľu nemôže dopriať svoje obľúbené shoppingovanie. Je otázka, dokedy budú voliči KDH tolerovať Figeľa, ktorý vždy a bez zaváhania si priam nohy doláme, aby sa spojil s takouto politickou patológiou.
Zo strany Smeru malo spojenie s KDH tiež viacero bonusov. Okrem už spomenutej blízkosti oboch elektorátov by vstupom KDH do koalície rozbili „jednotný antificovský blok“. Miera mediálnej démonizácie Smeru by logicky poklesla, alebo by sa aspoň rozdelila aj na koaličného partnera. No a v neposlednom rade by toto spojenie donútilo aj politikov KDH pátrať po niečom, o čom asi ani netušia – po kresťanskom sociálnom učení cirkvi. S tým všetkým je však nateraz koniec, teda aspoň pokiaľ sa odvolanie Figeľa dokoná. Pre Smer tak ostane ako jediná alternatíva spojenectvo so SNS, ale to už je celkom iná téma.