Dňa 20. mája bol Svetový deň včiel. Včely medonosné patria k prvým druhom domestikovaných zvierat. Včelárstvo je staré viac ako 10000 rokov, ale až v 19. storočí sa modernizovalo. Na stenách egyptských chrámov sú maľby úľov staré 4500 rokov. V Grécku symbolizoval bzukot včiel vychádzajúci z puklín duše v podsvetí, študoval ich Aristoteles, Mayovia obdivovali ich tajomnú silu. Medovinu užívali Slovania už od nepamäti a med sa v našich končinách používal na mnoho spôsobov. V severnej Európe sa včely požičiavali alebo darovali, ale ich predaj alebo kúpa sa spájali s nešťastím. Včela medonosná sa z Európy preniesla do Ameriky a Austrálie. Včely priniesol z Talianska na Slovensko Jozef Cochius z Ľubietovej, na Morave chovali včelári včelu cyperskú a v Čechách norickú.
Počiatky chovu včiel na našom území sa datujú od konca 18. storočia. K veľkému rozmachu došlo až v 19. a začiatkom 20. storočia, najmä rozšírením švajčiarskej metódy Dr. Krammera. Na Slovensku sa za zakladateľov a propagátorov chovu považujú Ján Zemaník, Jozef Piller, Emil Joštiak, Jozef Vítek, Dr. Koloman Novacký a prof. Ján Hejtmánek. Helen Jukes v knihe Srdce včely spomína Lorenza Langstrotha, ktorý ako kňaz mával ťažké úzkosti a depresie, až tak, že nebol schopný rozprávať a slúžiť omše. Rezignoval na svoje povolanie a začal sa vážne venovať včelárstvu. Svoje návrhy úľov si dal patentovať a tieto vylepšenia boli najväčším zlomom v chove včiel.
Včelstvo obsahuje desiatky tisíc jedincov. Jednotliví členovia včelstva sú závislí jeden od druhého a tvoria jeden celok. Základom včelstva je matka kráľovná, robotnice a trúdy, ktoré vyhľadávajú rujné matky. Po vyrojení včely už trúdov do úľa nevpustia. Trúdy žijú priemerne 25 – 30 dní, nemajú žihadlá a po spárení často zahynú. Matka môže žiť až 6 rokov, robotnice len niekoľko mesiacov. V prípade nebezpečenstva včela vpichne jed, ktorý je toxický aj pre hmyz a zvieratá. Po vpichnutí žihadla včely zahynú, pretože sa im vytrhne aj jedová žľaza. V nižších dávkach je tento jed dôležitým liečivom na mnohé kožné a reumatické choroby. Robotnice majú zakrpatené pohlavné ústroje a nepária sa. Zbierajú peľ a nektár košíčkami na nohách a prelietavaním z kvetu na kvet opeľujú aj ďalšie rastliny. Z nektáru kvetov včely produkujú med. Tiež sa starajú o larvy, opravujú a čistia plásty voskom z voskových žliaz. Včely sú spokojnejšie v slnečnom počasí, dĺžka ich života závisí od výdatnosti výživy a teploty. Na úspešný vývin je potrebná teplota 33,2 – 36 stupňov, aby larvy dokázali prijímať a tráviť potravu. Pre chov včiel má teplota vonkajšieho prostredia veľký význam, potrebných je minimálne 20 stupňov. Na jar a neskoro na jeseň je nedostatok trúdov, matka sa vtedy neoplodní a pôvodné včelstvo zanikne. Vo včelstvách bez matky môžu v niektorých prípadoch neoplodnené vajíčka naklásť aj robotnice s vyvinutými vaječníkmi. Staršia matka po vyliahnutí novej matky opustí úľ s niekoľkými robotnicami a hľadá nové hniezdo. Nová matka sa vyrojí a vyletí s trúdmi z úľa, spári sa do 14 dní od vyliahnutia a na tretí deň začne klásť vajíčka. Čím neskôr po vyliahnutí sa matky spária, tým býva kvalita potomstva nižšia. V chove sa vyhľadávajú plemená, ktoré dobre prezimujú, sú otužilé, mierne a včelára nepichajú, neopúšťajú plod a dávajú dobré výťažky medu. Z nich sa potom odchovávajú kvalitné matky ako v prírode, tak aj medzi včelami, prežijú len silné kolónie so silnou kráľovnou. Metamorfóza včely sa nazýva dokonalou premenou (vajíčko – larva – kukla a imágo, dospelý jedinec). Po troch dňoch sa liahnu larvy a po ďalšie tri dni ich kŕmia kašičkou, potom peľom a nektárom. Vajíčka sú v bunkách plástov, pričom robotnice sa vyvíjajú v bunkách robotníc, vývoj matiek prebieha v materských a trúdov väčšinou v trúdích bunkách, ktoré sa liahnu z neoplodnených vajíčok, kým z oplodnených sa liahnu robotnice a matky.
AUTOR: Vladimír Líška
