Dokonca aj evanjelický biskup a autor monumentálneho diela Filozofia štúrovcov Samuel Štefan Osuský sa na adresu Lao-c’a vyjadril pochvalne, a to napriek tomu, že vyznával náboženstvo zdanlivo značne vzdialené orientálnej filozofii. Osuský v knihe Dejiny náboženstva poukazuje i na paralelu medzi učením čínskeho mudrca a kresťanskou vieroukou: „Videli sme pri starom ľudovom čínskom náboženstve, že tao znamená cestu, obeh prírody, svetový poriadok. On (t. j. Lao-c‘) tento zmysel prehĺbi, zduševní; podľa neho tao je bez mena, je tajnosť, forma bezforemného, zjav neviditeľného, ktorý všade a vždy účinkuje bez konania. Tao je pôvodom všetkého. Bol pred bohom, sám pochádza z ničoho a na konci koncov sa všetko zase späť vráti do taa. (…) Lao’ceho mravouka je nesporne vyššia než Konfuciova, ba v chápaní lásky blíži sa ku Kristovi. Podľa neho hlavné cnosti sú múdrosť, sporivosť a láska. Múdrosť znamená poznať tao nielen rozumom, ale srdcom a vnútorným prežitím. Aby sme mohli pochopiť hĺbku taa, musíme sa utiahnuť, nazerať do seba a hlboko uvažovať. (…) Sporivosť mu je preto cnosťou, aby mohol človek udeliť blížnemu svojmu. V láske, kým Konfucius hlása, aby sme za dobré platili dobrým a za zlé spravodlivým, on zaujal stanovisko ideálnejšie, a síce: k tým, ktorí sú ku mne dobrí, musím aj ja byť dobrým, ale aj voči tým, ktorí sú ku mne zlí, musím byť tiež dobrým.“
Lao-c‘ v podstate pripodobňuje tao k ceste pravého mudrca. Nehlása askézu a uzatvorenie sa pred svetom, ale ako uvádza nemecký spisovateľ Hans Joachim Störig v knihe Malé dejiny filozofie: „Človek má žiť a pôsobiť vo svete, ale tak, aby zároveň vnútorne „nebol z tohto sveta“. Pozoruje a miluje ľudí i veci, ale nesmie im prepadať, pretože vždy musí mať na pamäti: Ríšou svätosti je tvoje vnútro a nie to, čo teší zrak.“
Inými slovami, naozaj múdry človek sa podľa Lao-c’a usiluje o strednú cestu – o konanie bez vnútornej pripútanosti k vykonanému (napríklad bez toho, aby sme boli na vykonanú prácu pyšní), o podiel na dianí vo svete s pokorou voči tau. Tao možno charakterizovať ako prvopočiatok, východiskovú bránu všetkých tajuplností. Nemožno ho uchopiť, je však možné vniesť cestu taa do nášho života, čiže stelesniť ho. Preto čínsky filozof venuje mimoriadnu pozornosť etike toho, kto sa na cestu taa rozhodol vydať. Nezáleží na tom, či tao považujeme za cestu, rozum, zákon nebies či absolútno; tao je len označením niečoho, čo nevieme presne pomenovať.
V diele Tao Te ťing, kde sa Lao-c‘ usiluje objasniť tento pojem, napríklad vysvetľuje: „Cesta tao, ak má byť cestou tao, nie je nikdy nemenne trvalou cestou; pomenovateľné, ak má byť pomenovateľným, nie je nikdy nemenne trvalo pomenovateľným! Už na počiatku, keď ešte nebo a zem neboli pomenovateľné, bola matkou roditeľkou všetkých desaťtisícov pomenovateľných vecí! Preto: V čom ešte netrvá, praje si vyjavovať svoju tajuplnosť. V čom už trvá, praje si vyjadrovať svoju tajuplnosť. To oboje vzniká súčasne a odlišuje sa len v pomenovaniach. A to spoločné nech je nazývané prvopočiatok.“ Na iných miestach píše: „Zákony človeka podmieňuje zem, zákony zeme podmieňuje nebo, zákony neba podmieňuje cesta tao a cesta tao je sama zo seba!“
„Cesta tao tvorí jedno, jedno vytvára dve, dve vytvára tri, tri vytvára desaťtisíce vecí, desaťtisíce vecí neustále odnáša prúd jin (t. j. ženský, pasívny princíp, s ktorým sa spája intuícia a spolupráca, ale aj noc, zima a chlad – doplnil autor článku) a prináša prúd jang (t. j. mužský, aktívny princíp, spätý s racionalitou, ale i s agresivitou a súťaživosťou – doplnil autor článku) a v tom plynúca životná energia čchi je na to, aby všetko zharmonizovala.“
Prejdime však od teoretickej časti filozofie Lao-c’a k jej avizovanému, viac praktickému aspektu vo vzťahu k princípom správania, ktorých by sa mal nasledovník cesty taa pridŕžať.
Dokonalý človek, ako ho nazýva majster Lao-c‘, žijúci v súlade s harmóniou tao a posilňovaný tvorivou energiou te, je vlastne opakom toho, čo sa vyžaduje od tzv. úspešného človeka dnes. Nebaží po sláve ani po zisku, nepotrebuje nadväzovať početné spoločenské styky, nevyhľadáva milostné príležitosti.
„Dokonalý človek (…) je príkladný bez slov,“ píše v druhej kapitole Tao Te ťing. Je skromný a zotrváva v pokoji, aby sa tak navrátil k prapodstate, ktorú možno postrehnúť pri pozorovaní prírody: „V desaťtisícoch vecí, ktoré sa neustále uskutočňujú, pozorujem jav akoby stáleho prinavracania sa. Nespočetné množstvá mysliacich bytostí i nemysliacich vecí akoby sa znovu a znovu krúživo prinavracali k svojim koreňom. Prinavracanie sa ku koreňom nazývaným stavom utíšenia a to je to, čo možno nazvať znovuobnovením určenia.“
Svojou dobrotivou povahou sa podobá vode, ktorá každému prospieva. Vzdáva sa pýchy, povyšovania, arogancie. Aj keď je dokonalý, „… nehľadí na seba, a preto je jasnozrivý, nedáva sebe za pravdu, a preto je obdivuhodný, nie je priebojný, a preto je úspešný, nie je namyslený, a preto je popredný“.
Aby nevyvolával rozbroje, nikoho nevyzdvihuje ako úctyhodnejšieho. Víťazí nad vášňami a žiadostivosťou: „Ten, kto vládne nad druhými, môže byť mocný, ale ten, kto ovláda sám seba, je predsa len mocnejší.“ Nepachtí za ďalekými krajinami, vzdáva sa bohatstva i obdivu, a predsa je hodný najväčšej úcty: „Ani nevyjdeme z dverí, poznáme svet; ani nevyhliadneme z okien, uvidíme cestu nebies.“
Vďaka neotrasiteľnej duševnej vyrovnanosti zostáva nad okolitým dianím povznesený „ako lastovička vo výšavách“. Tým všetkým Lao-c‘ naráža na spomenutú cestu stredu, resp. cestu taa, keď bez toho, aby sme sa odtiahli od bremena každodenných povinností, ostávame vnútorne slobodní a nezávislí.
AUTOR: Pavol Ičo
