Zlomyseľná ľahkosť, akou západný hegemón necháva hynúť státisíce Ukrajincov pri svojom novodobom ťažení na Východ, vyvoláva u Stredoeurópanov vážne obavy, že na jatky čoskoro poženú aj ich. Vpád ukrajinských útvarov do Ruska smerom na Kursk so spoluúčasťou ľudských, technických, komunikačných, logistických a úderných kapacít NATO zmenilo 6. októbra povahu vojny na celoeurópsku, ak už nie priamo na svetovú. Tá však už prebieha niekoľko rokov v podobe hospodárskej vojny o ovládnutie nerastných a energetických zdrojov gigantických priestorov Eurázie, počínajúc Ukrajinou a Balkánom a končiac Čínou a Indonéziou.
VOJNOVÁ EKONOMIKA
Možno by ani nemusela prejsť do fyzickej vojny, keby sa mocenské špičky v Moskve a Pekingu podvolili svojim starším, skúsenejším a trhovo zdatnejším bratrancom z plutokratickej smotánky usídlenej už po viacero generácií v Londýne a New Yorku. Tá má parazitickú podstatu postavenú na vysávaní zdrojov svojich hostiteľov. Tí sa môžu dávať vyciciavať bez kladenia ozbrojeného odporu, čo je prípad národných štátov držaných v blokoch NATO a EÚ, alebo sa zotročeniu vzpierajú, ako to robia Rusko s Čínou pod vedením svojich prezidentov.
Transatlantická plutokracia by si mohla počkať, až 72-ročný Vladimir Vladimirovič Putin a 71-ročný Si Ťin-pching odídu do dôchodku, ale finančné pravidlá, ktoré sama svetu po skončení 2. svetovej vojny vnútila, jej nedovoľujú čakať na uchopenie žezla moci v Moskve a Pekingu ústretovejšou garnitúrou. Obzvlášť v situácii, keď popustila uzdu investorskej kabale vojenskopriemyselného komplexu, a tým dopustila militarizáciu ekonomík skolektivizovaného Západu.
Prechod štátov EÚ na vojnovú ekonomiku schopnú materiálne živiť fyzickú vojnu si vyžaduje postarať sa v prvom rade o zabezpečovanie energetických zdrojov v krajne nepriaznivých podmienkach. Medzi také patrí vyradenie diaľkových plynovodov a ropovodov ako kanálov zásobovania energonosičmi. Spoľahlivé získavanie energie sa bude môcť potom opierať o uhlie, drevo, miestny zemný plyn, no sotva na veľké klasické atómové elektrárne, ktoré budú musieť byť počas horúcej vojny z bezpečnostných príčin odstavené. Ako-tak prevádzkovateľná jadrová energetika sa pravdepodobne prekonfiguruje i v civilnom sektore do podoby minijadrových reaktorov, aké rozvíja vojenskopriemyselný komplex na svoje potreby už dobrých šesťdesiat rokov. Webová stránka Svetovej jadrovej asociácie www.world-nuclear-news.org o tom zaktualizovala 16. februára komplexnú správu, ale tak, že ju účelovo „informačne ošetrila“, keďže sídli v Londýne a plní požiadavky informačnej vojny a propagandy.
Rozsiahle pole pôsobnosti dostáva na tomto pozadí energetika z obnoviteľných zdrojov, aj keď v pozmenenom rámci oproti tomu, aký dosiaľ prezentuje laickej verejnosti slniečkarské doktrinárstvo Green Deal (Zelenej dohody) z dielne OSN. I samotná Agenda OSN o udržateľnom rozvoji prechádza v štátoch spadajúcich pod Hlavný stan NATO a pod komisariát Európskej únie na vojnový režim.
Neuralgickým bodom veternej, slnečnej a geotermálnej energetiky bude potreba uskladňovať získavané kapacity. Medzi najpoužívateľnejšie technológie, hlavne vo fotovoltike, patrí uskladňovanie do batérií. Stámiliardy dolárov a eur investovaných do dekarbonizácie, čiže odklonu od fosílnych palív, budú mať v podmienkach vojny pomalšiu a dlhšiu návratnosť ako v mierových dobách. Využívanie alternatívnych energií sa počas horúcej vojny zúži na tylové zóny nezasahované vojnovou deštrukciou.
DVADSAŤNÁSOBNÝ VZOSTUP
Skladovanie energie v batériách preto nájde dostatočne veľké uplatnenie nato, aby obidva tábory, čo stoja proti sebe vo východnej Európe, pokračovali v globálnom súperení o ovládnutie zdrojov lítia. Na tomto mäkkom kove stojí a padá v súčasnosti výroba najčastejšie používaných dobíjacích batérií či presnejšie lítiovo-iónových akumulátorov. Majú pestré uplatnenie v energetike a vo všetkých hospodárskych odvetviach vrátane komunikačnej a spotrebnej elektroniky, o ktorú sa opiera aj štátna správa spolu s jej silových a represívnych zložiek.
O rivalite nadnárodných investorov o prístup k zdrojom lítia sa západné korporátne médiá zvyčajne zmieňujú v chlácholivom a optimistickom duchu. Spomeňme aspoň správu z 22. augusta o podpísaní Memoranda o porozumení medzi USA a Argentínou o prehĺbení spolupráce v oblasti kriticky dôležitých surovín.
Európska únia ich vo vlaňajšom Akte o kritických surovinách (Critical Raw Materials Act) definovala takto: „Kritické suroviny sú nevyhnutné z hľadiska hospodárstva EÚ a širokého súboru potrebných technológií pre strategické odvetvia, ako sú energia z obnoviteľných zdrojov, digitalizácia, letecký a kozmický priemysel a obrana. Akt o kritických surovinách zabezpečí EÚ prístup k bezpečným a udržateľným dodávkam kritických surovín, čo Európe umožní splniť jej ciele v oblasti klímy a digitálnych technológií do roku 2030.“
Nemecký hospodársky inštitút, založený pred vyše 60 rokmi na podnet Združenia nemeckého priemyslu, zaraďoval pred vypuknutím kyjevského majdanu medzi kriticky dôležité suroviny šestnásť nerastov. Po prevrate a vyprovokovaní občianskej vojny na Ukrajine zdvihol tento počet na 27. Popri lítiu k nim patria napríklad kobalt, skandium, grafit, tantal, niób a ďalšie.
Berlín i Eurobrusel pripravujú bezmála polmiliardovú verejnosť členskej dvadsaťsedmičky na eventualitu, že o tieto suroviny sa povedie veľmocenský zápas, nie vždy vedený v rukavičkách. Európska komisia to v spomenutom Akte vysvetľuje takto: „Kritické suroviny čelia rastúcemu celosvetovému dopytu, ktorý je spôsobený dekarbonizáciou hospodárstiev. Napríklad sa očakáva, že dopyt EÚ po kovoch vzácnych zemín sa do roku 2030 zvýši šesťnásobne a do roku 2050 sedemnásobne, v prípade lítia sa očakáva, že dopyt EÚ sa do roku 2030 zvýši dvanásťnásobne a do roku 2050 dvadsaťjedennásobne.“
AUTOR: Patrik Sloboda
