V auditóriu Moskovskej univerzity sa 24. novembra 1874 odohrala udalosť, ktorá otvorila celkom novú etapu v ruskom filozofickom a náboženskom myslení. Pred komisiou stál mladý dlhovlasý človek s tmavými očami a hustými obrvami, s pretiahnutou tvárou pripomínajúcou ikonu, a obhajoval svoju magisterskú dizertáciu Kríza západnej filozofie s podtitulom Proti pozitivizmu. Zároveň sa uchádzal o miesto učiteľa filozofie. Tento muž bol Vladimír Soloviov. Komisia sa rozhodla prijať dvoch uchádzačov: jedného protekčne – z dôvodu nastoleného materialistického a ateistického kurzu typického pre ruské myslenie tohto obdobia, a druhého kvôli „vyžarovaniu osobnosti“. Proti Soloviovovi, vtedy ešte ani nie 22-ročnému, vystupovali silní oponenti, všetci z radov materialistov-pozitivistov, ale on ich argumenty skvelo vyvrátil. Komisia, udivená energiou a jasnozrivosťou myslenia tohto muža, mu pridelila miesto a čoskoro ho menovali za docenta.
Vladimír Soloviov je zakladateľom ruskej religióznej filozofie – vytvoril originálny ruský filozofický systém. Tak ako v antike máme epochu pred Sokratom a po Sokratovi, v tomto prípade máme epochu pred Soloviovom a po ňom. Celá skvelá plejáda náboženských mysliteľov – Michail Bulgakov, Pavel Florenskij, Nikolaj Berďajev, Semion Frank, bratia Trubeckí – by nebola možná bez Soloviova.
Sľubnú univerzitnú kariéru však realizoval len obmedzene, prekážal mu ruch a hašterenie. Hľadal spôsoby, aby sa mohol venovať vyššiemu poznaniu. Univerzitu, ktorej rektoroval jeho otec Sergej, autor 29 zväzkov Dejín Ruska, musel opustiť z politických dôvodov v roku 1881. Po atentáte na cára Alexandra II. napísal list jeho nástupcovi Alexandrovi III., v ktorom požadoval od panovníka odpustiť vrahom, pretože ide o prirodzenú kresťanskú cnosť.
Veľa cestoval za poznaním, navštívil Londýn, Paríž, Taliansko. Zoznámil sa s poľským spisovateľom Adamom Mickiewiczom, prehĺbil priateľstvo s Dostojevským či s rodinou básnika Alexeja Konstantinoviča Tolstého a komunikoval s náboženskými a akademickými elitami vtedajšej Európy. Predkladal im svoje dodnes neprekonané vízie na zblíženie kresťanov Východu a Západu a na uskutočnenie univerzálnej kresťanskej ríše. Študoval kabalu, špiritizmus, ale aj okultizmus a mágiu, podrobne skúmal indické religiozity. Hľadanie všeľudskej náboženskej skúsenosti a zjednotenej filozofickej vedeckej a teologickej múdrosti v jednom systéme, v ktorom je každá skutočnosť spojená s Bohom, ho dokonca priviedlo do Egypta. Jeho mystické skúsenosti sú dodnes predmetom neutíchajúceho záujmu.
Žil sparťansky, nemal domov ani pravidelnú stravu, neraz nosil požičané oblečenie, kočoval z miesta na miesto, písal po nociach na lístočky. Dodnes ostáva záhadou, ako mohol toľko napísať, zamýšľa sa Alexander Meň: „Viedol život podobný svojmu vzdialenému predkovi Hryhorijovi Skovorodovi. Žil strašne a čudujem sa len, že neumrel skôr.“ Súčasníci o ňom zanechali mnoho spomienok. Básnik Andrej Belyj hovoril o tom, ako sa mu menili oči a jeho smiech bol pre jedných smiechom homérskym, pre iných démonickým. Peniaze pre neho nemali cenu. Keď stretol núdzneho, siahol do vrecka a koľko jeho ruka schvátila, toľko dal. Knieža Jevgenij Trubeckoj o ňom písal, že komu sa naskytla možnosť aspoň raz v živote ho vidieť, ten si o ňom uchoval dojem, akoby nepatril k obyčajným smrteľníkom. Pripomínal typ pútnika hľadajúceho nový Jeruzalem a tráviaci život v putovaní po nekonečných priestoroch, od svätyne ku svätyni. V takom živote hmotné starosti nezaberajú veľa miesta. Ľudia ho pokladali za svätca, no nebolo na ňom nič strojené, mal rád dobrú spoločnosť s dobrým vínom. V osade, kde dával početné prednášky pre široké publikum, dokonca mnísi a bohoslovci obchodovali s vodou, v ktorej si filozof umyl ruky, a ponúkali ampulky s nápisom voda Vladimíra Soloviova.
Napriek tomu, že pochádzal z váženej kresťanskej rodiny, ako tínedžer prekonal prvú hlbokú náboženskú krízu, ktorá výrazne predznamenala jeho myslenie. Počas stredoškolských štúdií sa prehlásil za ateistu, vyhodil zo svojej izby všetky ikony, katechizmus a zanechal náboženskú prax. Upol sa na prírodné vedy, v ktorých sa sklamal, podobne ako pri štúdiu západnej filozofie popierajúcej Boha a duchovný svet. Až mystický zážitok v 19 rokoch otvára jeho teozofickú cestu a hľadanie Boha. Preto vždy trval na tom, že jediné možné východisko z akejkoľvek krízy je nové stretnutie s osobou Ježiša Krista. Tvárou tvár vyčerpaniu tvorivých síl moderného človeka je nutné nové potvrdenie voči Božím prikázaniam, ako ich zvestuje Evanjelium.
Osoba a myslenie Vladimíra Soloviova žijú vo vnútri pravoslávia i mimo neho často s ťažkosťami a podozrievaním. Napriek tomu každý seriózny mysliteľ pociťuje ako morálnu povinnosť byť s ním v interakcii. Duchovného génia Soloviova môžeme vymedziť do troch okruhov jeho tvorby: kríza Západu – učenie o Sofii – politické a ekleziologické náuky.
Kríza Západu a alternatíva v bohočlovečenstve
Západnú filozofiu postavenú len na rozumovom poznaní a abstrakciách usvedčil z toho, že je odtrhnutá od života, od bytia, a preto sa skončil jej vývoj. „Rozumová filozofia je tma, smrť počas života. Avšak tento mrak sa môže stať začiatkom konca, ak človek dôjde k presvedčeniu, že je ničím, naopak, Boh je všetko,“ napísal vtedy mladý filozof. V dizertácii formuluje zásadu, že je potrebné, aby sme dosiahli komplexné vedenie zjednotiť to dobré z racionalizmu Západu s mystikou Východu. Človeka kapitalistickej doby, zbaveného zmyslu života, vymedzil ako toho, ktorý sa zmieta medzi ťažkou prácou striedanou drsnými citovými podnetmi prehlušujúcimi naše vedomie. Na konci tohto ničotného bludného kruhu je samovražda. Nie je dnešný vorkholizmus, strach o prácu, psychický tlak inštitúcií a na druhej strane bujnenie čoraz väčších prázdnych radovánok a priemyselnej „kultúry“ zábavy napĺňajúcich prázdnu nádobu duše človeka presne podľa jeho diagnózy? Soloviov ako prvý jasnozrivo demaskoval aj moderné politické izmy (socializmus verzus liberalizmus), ktoré sú len zdanlivo v protiklade, že pochádzajú z ľudskej pýchy a vzbury voči poriadku Stvoriteľa a sú len zotročením blúdiaceho človeka. Naproti tomu trvá na dôslednom realizovaní faktu, že Boží Syn sa stal pre nás človekom. Takto Boh posväcuje pozemskú prácu, život a ľudskú osobnosť.
AUTOR: Peter Grečo
