FRANCÚZSKO NEPRESTÁVA VYSIELAŤ SIGNÁLY, ŽE JEHO PREZIDENT ZOSTAVUJE KOALÍCIU EURÓPSKYCH KRAJÍN OCHOTNÝCH VYSLAŤ NA UKRAJINU SVOJE VOJENSKÉ JEDNOTKY. NA UCHLÁCHOLENIE DOMÁCEJ VEREJNOSTI MÁ POSTAČIŤ TVRDENIE, ŽE TAKÉTO FORMÁCIE BY SA VRAJ NEZAPÁJALI DO AKTÍVNYCH BOJOVÝCH OPERÁCIÍ. PLANÉ UBEZPEČOVANIE TOHTO DRUHU UŽ EURÓPANIA SVOJHO ČASU POČULI. BOLO TO NA SKLONKU PRVEJ SVETOVEJ VOJNY, KEĎ SA V CÁRSKOM RUSKU ROZPADLA MONARCHIA A NADNÁRODNÉMU KAPITÁLU SA ZAČAL PLNIŤ SEN: NASTOLIŤ TAM ZA POMOCI INTERVENČNÝCH VOJENSKÝCH SÍL POMERY PRIAZNIVÉ NA OVLÁDNUTIE RUSKÝCH ZDROJOV.
ŠKRT CEZ ROZPOČET
Zlyhávanie na frontoch prvej svetovej vojny (1914 – 1918) znásobené hospodárskym rozvratom prudko zhoršovalo životné podmienky obyvateľstva cárskeho Ruska. Výpadky v zásobovaní miest potravinami, viaznuca ekonomika, zatváranie tovární a bezostyšné špekulácie s nedostatkovým obilím vyháňali do ulíc demonštrantov vrátane žien a detí. Núdzou trpeli aj radoví príslušníci silových zložiek štátu. Mnohí odmietali strieľať do davov, čím nechtiac povzbudzovali radikálne i umiernené opozičné kruhy do formovania paralelných mocenských orgánov. Búriť sa začali aj vojenské posádky, vypukol generálny štrajk a koncom februára 1917 (juliánskeho kalendára) abdikoval cár Mikuláš II. Dočasný výbor Štátnej dumy zostavil Dočasnú vládu.
Kým tá pripravovala všeobecné voľby, začali v hlavnom meste Petrohrade vznikať nové mocenské orgány – soviety robotníckych a vojenských zástupcov. Formovali ich ľavicové revolučné hnutia. Najhlasitejší a najvplyvnejší bol Petrohradský soviet, ktorý vyzval vojakov a námorníkov, aby zvrhli nadriadených cárskych oficierov a zvolili si svoje dôstojnícke zbory.
Podnietili tým proces paralyzovania hierarchickej štruktúry a funkčnosti ozbrojených síl, čo pozorne mapovali a z úzadia usmerňovali tzv. agenti vplyvu západných mocností. Ich úlohou bolo vmanévrovať členov Dočasnej vlády do polohy bezmocných divákov revolučného vrenia riadeného spočiatku zo švajčiarskeho exilu a od apríla 1917 z Petrohradu hlavným strojcom chystaného prevratu Vladimirom Iľjičom Leninom. Prvý pokus v júli 1917 sa mu nevydaril. Uspel až druhýkrát, keď vojaci petrohradskej posádky obsadili väčšinu vládnych budov a 7. novembra aj sídlo Dočasnej vlády v Zimnom paláci.
Podľa ruského juliánskeho kalendára to bolo 25. októbra, a preto nové boľševické vedenie nazvalo tento štátny prevrat Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou. Bola to triedna revolúcia vedená marxisticko-leninskou boľševickou stranou, pôvodne frakciou Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany. Lenin a jeho boľševici nastolili diktatúru proletariátu, znárodnili pôdu a vyvlastnili továrne. Tým vydráždili zahraničný kapitál, ktorý začal podnikať trestné protiopatrenia a torpédovať obchodnú výmenu s boľševickým Ruskom.
Dekrétom o mieri deklaroval Lenin a jeho boľševici zámer zastaviť účasť Ruska vo svetovej vojne. Západ stŕpol v úžase, keď Lenin pristúpil na mierové rozhovory s cisárskym Nemeckom, aby s ním a s ostatnými Centrálnymi mocnosťami (Rakúsko-Uhorskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou) vyrokoval mierovú dohodu známu ako Brestlitovský mier. Tá zmenila 3. marca 1918 ďalší priebeh prvej svetovej vojny, keďže ukončila boje na vtedajšom východnom fronte.
Revolučnou zmenou spoločenského a hospodárskeho zriadenia urobil Lenin Západu výrazný škrt cez rozpočet. Nenechal Rusko ležať dezorganizované a v rozvalinách, aby ho Západ mohol bez námahy uchmatnúť, balkanizovať a kolonizovať. Generalitu v Londýne a Paríži pobúril najmä tým, že ponechal značné územia Pobaltia, Bieloruska, Ukrajiny a južného Ruska v rukách Nemecka a Rakúsko-Uhorska.
Zároveň umožnil Berlínu a Viedni preveliť vojská z východného frontu na západný, čo predlžovalo trvanie prvej svetovej vojny, no zároveň prinútilo Spojené štáty zapojiť do vojnového úsilia Spojencov svoje obrie hospodárske kapacity. Spojené štáty vyhlásili Nemecku vojnu na naliehanie Londýna síce už začiatkom apríla 1917, no nikdy právne neformalizovali svoje postavenie ako spojenecká mocnosť. Namiesto toho ostávali až do konca vojny len pridruženou mocnosťou (Associated Power) a toto svoje postavenie vo vzťahu k spojeneckým mocnostiam, primárne k anglo-francúzskym Spojencom (Allied Powers), si dali zakotviť aj do série Versaillských mierových zmlúv z rokov 1919 –1920.
Tvorcovia peňazí tým mohli presunúť z Londýna do New Yorku riadiace mechanizmy úverovania vojnového vyvražďovania v Európe, Ázii i Afrike, ako i povojnovej obnovy. Dnes po vyše sto rokoch môžeme zodpovedne konštatovať, že veľkofinančnícky systém financovania vojnovej deštrukcie a povojnovej rekonštrukcie vystupoval ako úžernícky iniciátor prvej i druhej svetovej vojny – a je na „dobrej“ ceste (ak ostaneme pasívnymi) úverovať aj 3. svetovú vojnu. Vojnové ťaženie na Rusko – Sovietsky zväz – Rusko je súčasťou tejto periodickej krvavej manipulácie.
Vzdelaný a inteligentný Lenin, ktorý pôsobil dlhé roky v západoeurópskom exile, sa nechal ako profesionálny revolucionár priamo alebo nepriamo zapojiť londýnskymi finančníckymi černokňažníkmi do rozbíjania cárskej monarchie. Vzoprel sa im však zrejme nečakane tým, že zabránil, aby to bola obnova rozdrveného, balkanizovaného a dysfunkčného Ruska.
Preto rozhnevaný Západ narýchlo organizoval v roku 1917 protiboľševickú kampaň. Lenin ho totiž zaskočil uzavretím mieru s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, čím prekazil pôvodný zámer Angloameričanov, aby sa v prvej svetovej vojne navzájom kántrilo Rusko s Nemeckom až do zrútenia štátnosti obidvoch monarchií. Lenin bol pre vtedajšiu angloamerickú plutokraciu podobným sklamaním, akým je Putin pre tú súčasnú. Chcela využiť jedného i druhého na svoje koristnícke ciele a obidvaja ju sklamali.
AUTOR: Patrik Sloboda
