Skutočnosť, že koalícia v službách eurokracie z DOSLUHUJÚCEHO Európskeho parlamentu si udrží – v odlišnej zostave – mocenské postavenie i ďalších päť rokov, ešte neznamená, že celý ten systém tak dlho vydrží.
Uvarené a rozpustené
Nádeje vkladané zúčastnenými voličmi do kandidátov a do politických strán, ktoré sľubovali otriasť systémom až do samotných základov, sa budú môcť napĺňať v dohľadnom čase iba v obmedzenej miere. Niečoho natoľko závažného by boli schopní len zástupcovia mimosystémových strán a aj z nich len tí, ktorí by po zvolení ostali odhodlaní plniť záväzky dané voličom, a nie požiadavky parlamentnej mašinérie, aby držali krok a užívali si poslanecké privilégiá.
Ľudovo povedané, aby sa spokojne pásli a nevybočovali zo stáda. Systémové strany zaraďované do ideovo-názorovej skupiny euroskeptikov a združené najmä v politickej skupine Identita a demokracia (ID) veľa vody v novom europarlamente nenamútia. Na svojej českojazyčnej webovej stránke https://cz.idgroup.eu/ (slovenskojazyčná neexistuje) si heslovito vytyčujú tieto tri hlavné priority svojho pôsobenia:
- DEMOKRACIE
ID skupina chce řešit demokratický deficit EU. Vnitrostátní parlamenty by měly mít při rozhodování EU větší slovo a měly by být respektovány výsledky demokraticky konaných referend.
- IDENTITA
Pro skupinu ID by národní identity měly být přijímány, respektovány a uchovávány. To je důvod, proč je proti nekontrolovanému masovou imigraci a případné přistoupení k EU a non-evropské země, jako je Turecko.
- SVRCHOVANOST
Každý evropský národ by měl mít právo určit své vlastní politiky podle svých vlastních potřeb. EU by měla přestat zasahovat do vnitřních záležitostí svých členských států.
S takýmito princípmi sa stotožňujú na všeobecnej rovine tie segmenty obyvateľstva európskych štátov, ktoré nepoznajú dlhodobý zámer projektu európskej integrácie. Oboznámil sa s ním len zlomok obyvateľov členských krajín, ktorí v dôsledku takéhoto mrazivého poznania vedia, že Európska únia je rozbehnutý unifikačný parný valec, za ktorým ostáva rozmliaždená zvrchovanosť a identita národov, ktoré mu padnú za obeť.
Dôverčiví priaznivci strán spadajúcich do parlamentnej skupiny Identita a demokracia si neuvedomujú, že Richard von Coudenhove-Kalergi a iní krstní otcovia európskeho integračného projektu v ňom zamýšľali zmiešať identity akéhokoľvek druhu do taviaceho kotla rás, národov, jazykov, kultúr a tradícií, aby sa z nich uvaril homogénny euroguláš, v ktorom budú jednotlivé identity nezvratne rozpustené. Európska únia beží už dlhé roky ako dávno naprogramovaný kolos, ktorý mentálne dezorientuje generácie ľudí tak, aby považovali akúkoľvek pevnú identitu za extrém a trestuhodnú odchýlku od základného súboru noriem. Tie sú sociálnoinžiniersky otáčané, prevracané a neustále účelovo „aktualizované“, aby bežný euroobčan ani len nezatúžil po stálej osobnej identite.
Kontrolovaná opozícia
Na tomto pozadí eurokracia blahosklonne povoľuje stranám, ktoré chcú systém upravovať a reformovať takzvaným konštruktívnym spôsobom, aby v ňom smeli ostať. Poslanecká skupina Identita a demokracia je v ňom tolerovaná ako kontrolovaná opozícia, ktorá pozná medze, ktoré nesmú byť prekračované.
Ilustrovať to môžeme na príklade povolebného konformizmu francúzskej strany Národné združenie (Rassemblement National), známejšie v mimofrancúzskej Európe pod predošlým názvom Národný front (Front National). Ten zakladal pred vyše polstoročím pod názvom Front national pour l’unité française konzervatívny národniar Jean-Marie Le Pen. V roku 2011 prevzala kormidlo jeho dcéra Marine Le Penová, ktorá bola zároveň v rokoch 2009 – 2017 poslankyňou Európskeho parlamentu. Isté obdobie rokov mútila vodu v straníckej hierarchii i mladučká Marion Maréchal-Le Penová, neter Marine Le Penovej. Trojgeneračné účinkovanie politickej dynastie Le Penovcov ostáva z hľadiska obrany záujmov francúzskeho národa dosť sporné. Strana prestala presadzovať napriek úspechu britského brexitu (odchodu z EÚ) francúzsky frexit a preorientovala sa na reformizmus. Marine Le Penová zviedla na jar 2017 a znovu o päť rokov neskôr pomerne vyrovnaný volebný súboj o prezidentský post, keď podľahla v obidvoch prípadoch až v druhom kole bielemu koňovi globalistickej finančnej oligarchie Emmanuelovi Macronovi. V porovnaní s ním vyznieval jej kompromisnícky národovecký program ako radikálny, o čom svedčí nepretržité mediálne biľagovanie tejto dnes 55-ročnej dámy ako radikálnej pravicovej nacionalistky. To všetko napriek tomu, že túžby a potreby národne cítiacich občanov medzitým priebojnejšie obhajovali mimosystémoví politici. Le Penovci medzitým vytvorili záujmový klan, s ktorým nadväzovali styky obidve krídla nadnárodnej finančníckej oligarchie, t. j. anglo-americké i eurázijské.
Macrona, ktorý sa vyšvihol nahor po absolvovaní „učňovských rokov“ pri Banque Rothschild & Cie, čaká v nastávajúcich týždňoch politický duel s Marine Le Penovou o kontrolu parlamentu. Národné združenie, ktorému oficiálne šéfuje od predvlaňajška dnes 28-ročný nedoštudovaný geograf Jordan Bardella, totiž vyhralo tohtoročné voľby do Európskeho parlamentu. Získalo vďaka presvedčivému lepenovskému politickému marketingu 31,37 % odovzdaných hlasov, čo bolo viac než dvakrát viac, než zozbierala promacronovská koalícia Besoin d’Europe (Potrebujeme Európu).
Porážka macronovcov bola pri volebnej účasti 51,49 % vyjadrením nesúhlasu občanov s provokatívnou protiruskou vojnychtivou rétorikou „malého Napoleona“, ako Francúzi prezývajú hlavu štátu. Macrona pretiahla k sebe predvlani po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu anglo-americká oligarchia, ktorá si sľubuje tučné zisky z horúčkovitého zbrojenia a nedovoľuje francúzskemu prezidentovi pokračovať v predvlaňajšom dialógu s ruským prezidentom V. V. Putinom.
Francúzski voliči odmietajú prelievať krv v kampani Drang nach Osten. Ešte viac ich mátajú predstavy bolestivého hynutia v nukleárnej kataklizme, ako je zobrazované v dokumentárnych filmoch o americkom bombardovaní Hirošimy a Nagasaki začiatkom augusta 1945. Preferencie Macrona klesajú a prehra v júnových voľbách do Európskeho parlamentu oslabuje politický výtlak jeho strany Obnova (Renaissance). Macron sa preto pokúsil zacementovať doterajšie postavenie strany tým, že rozpustil parlament a vypísal predčasné voľby do Národného zhromaždenia na 30. jún a 7. júl.
Faktor vojny
Médiá hlavného prúdu potláčali v máji a júni počas predvolebnej kampane debaty, ktoré vyvolávali odpor občianskej verejnosti v štátoch EÚ proti roznecovaniu vojnového požiaru na starom kontinente.
Na protivojnovú mienkotvornú vlnu naskočili v predvolebnom období viaceré národnokonzervatívne strany a vďaka tomu i vysoko bodovali. Stačí spomenúť najúspešnejšiu taliansku stranu Talianski bratia (Fratelli d’Italia) vedenú výrečnou premiérkou Giorgiou Meloniovou s výsledkom 28,76 % odovzdaných hlasov pri takmer polovičnej (48,31 %) volebnej účasti.
Na rozohnení protivojnových nálad si prihrial polievku i víťaz eurovolieb u našich juhozápadných susedov. Rakúska strana slobodných (Freiheitliche Partei Österreichs) predstihla o necelé percento (25,40 % oproti 24,50 %) umiernenú konzervatívnu Rakúsku ľudovú stranu (Österreichische Volkspartei) i preto, že prízvukovala potrebu držať sa ústavne predpísanej neutrality štátu a neopičiť sa po Švédsku, ktoré sa dalo dotlačiť k vstupu do NATO.
AUTOR: Patrik Sloboda
