Voľne žijúce mačky

Add Comment

Mačka domáca, príbuzný druh divých mačkovitých šeliem bola domestikovaná asi pred 6000 rokmi. Už starí Egypťania si ich vážili a ctili najmä preto, že zachraňovali pred hlodavcami úrodu obilia a zásoby potravín. Boli posvätné, preto ich dávali aj do hrobiek, aby ochraňovali pánov život aj po smrti. Zabitie mačky trestali smrťou. Od pradávna sa aj v lodnej doprave nachádzali mačky. Vďaka mačkám sa loď s nákladom obilia a potravín dostala k adresátovi bez poškodenia. V stredoveku mačky zachránili mestá, ktoré postihol mor. Nositeľmi moru a chorôb boli vždy potkany. Vyhubením hlodavcov sa šírenie chorôb zastavilo. Benátky boli jedným z postihnutých miest, ktoré z vďaky za pomoc mali dlhé roky v mestskom erbe mačku.

Väčšina prímorských reštaurácií ale aj obilninových sýpok, skladov, domov a hospodárskych objektov chová mačky. Napriek tomu sa tam choroby prenášané mačkami nevyskytujú. Aj veľké a významné galérie či múzeá, aby ochránili pred hlodavcami drahé originály obrazov či kníh, ich chovajú vo svojich priestoroch. Etológovia a bioenergetici zistili, že mačky majú silné zmyslové a mimozmyslové schopnosti, vidia ľudskú auru a dokážu pomôcť pri liečbe rôznych ochorení. Dokážu liečiť stres, depresiu, krvný tlak, artritídu a artériosklerózu. Mačka vycíti chorobu, ponurú náladu, úzkosť alebo depresiu. Ten kto chová mačku, je psychicky vyrovnanejší. Jej pradenie znižuje krvný tlak a odbúrava stres. Táto liečebná metóda felinoterapia funguje rovnako u detí ako u dospelých. Pozitívne pôsobenie mačiek na organizmus využívajú v niektorých domovoch dôchodcov a domovoch sociálnych služieb. Mnohým starším obyvateľom pomáhajú v dobrom  priebehu adaptácie, spríjemňujú pobyt, spestrujú voľné chvíle a kvôli starostlivosti o nich sa cítia seniori ešte potrební.

V stredoveku mačky spájali so satanom a zabíjali ich. Ich majiteľov vyháňali z domovov a obcí. Dokonca cirkev rozšírila poveru, že čierna mačka prináša nešťastie a je stelesneným diablom. V súčasnosti skôr čelíme problému nezodpovedných majiteľov, ktorí vyhadzujú mačky na ulicu. Každé vyhodené zviera sa začlení do existujúcej komunity voľne žijúcich mačiek. Tie sa potom nekontrolovateľne premnožia.

Diletanti chcú tento problém riešiť radikálne, strašiac obyvateľstvo napríklad toxoplazmózou. Pri chorej mačke ale aj pri iných zvieratách však môže prenos ochorenia toxoplazmy na človeka nastať výnimočne u ľudí so zníženou obranyschopnosťou organizmu, nedostatočnou tvorbou protilátok a nositeľov ochorenia AIDS. Choroby sa na človeka nemôžu preniesť priamym dotykom zvieraťa, aj keď veľa „odborníkov“ tak tendenčne straší ľudí. Podľa týchto populistických argumentov by každý farmár, záhradkár, bača, cvičiteľ, chovateľ, mäsiar, hydinár, pracovník zoo, džokej alebo veterinárny lekár, ktorý sa denne stretáva so zvieratami, musel byť nakazený toxoplazmózou.

Medzi navrhované nehumánne riešenia patria otrávené návnady. Navrhovateľom nevadí, že otrávené zviera v bolestiach umiera niekoľko dní. Niektoré mestské úrady vydávajú zákazy dávať túlavým zvieratám piť a jesť. To znamená nechať ich o hlade a smäde uhynúť. Vykynoženie mačiek však problém nerieši, lebo po čase sa na tých miestach objavia znovu. Postarajú sa o to opäť ľudia, ktorí ich ako nepotrebnú vec beztrestne vyhodia. Bez humánneho riešenia odchytu mačiek je zákon o týraní zvierat len obyčajným pamfletom a neserióznym dokumentom bez právneho postihu vinníkov. Vzniká tu rozpor, keďže zákon uvádza, že ak zvieraťu odmietnete podať vodu či potravu a spôsobíte jeho smrť, dopúšťate sa týrania. Nie je správne tvrdenie, že sa mačka dokáže sama uživiť a preto ju nemáme kŕmiť. Bez pomoci človeka by v meste, ako mäsožravec, na rozdiel od dediny, prežitie nezvládla. Keby bola bylinožravcom, tak si nejakú trávu pod zub nájde.

Pri sídliskách sa z dôvodu odvozu smetí a likvidácie potravinových odpadkov nedá zaručiť,  že by voľne žijúca mačka prežila, preto by sa mali čiastočne dokrmovať. Je to najmä pre naše ale aj ich zdravie. Hlavne pre ich dobrú kondíciu, lebo pri hladovaní sa im zníži obranyschopnosť, ktorá potom nezabráni ochoreniam a následnému úhynu. Možno stačí upozorniť Slobodu zvierat, aby sa postarala o ich odchyt a u nejakého nezištného veterinára alebo študenta veteriny by sa v rámci praxe vykonala kastrácia, či sterilizácia. Zviera by sa vrátilo späť alebo umiestnilo k inému záujemcovi. Na to je potrebných pár eur, ktoré môže kompetentný úrad použiť z vyzbieraných daní za psov, namiesto zbytočne vytlačených rozporuplných propagačných materiálov zameraných proti zvieratám. Keďže nie každý rok sa hradí výroba a osádzanie odpadkových košov na psie exkrementy, z ušetrených financií by sa mohol spomínaný problém postupne riešiť. Rozmnožovanie mačiek by sa tak s podporou úradov, zainteresovaných dobrovoľníkov a občianskych združení utlmilo.

Aj mačky patria do nášho ekosystému, preto by sa ich problém nemal riešiť neodborne. Úradníci a poslanci by nemali podliehať tendenčným a populistickým radám susedov, lobistov a blízkych straníckych diletantov.

Štefan Danko
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis