Výsledky tureckých volieb šokovali aj víťaza

· Čas čítania: 5 min.

V nedeľňajších predčasných parlamentných voľbách sa v Turecku prekvapivo rozhodlo, že už po piatykrát sa bude opakovať vláda jednej strany – AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) s doterajším premiérom Ahmet Davutoğluom. Pre politického optimistu šokujúci zvrat spiatočníckeho Turecka, no pre pesimistu očakávaný výsledok, ktorý priamo odzrkadľuje udalosti za posledných 5 mesiacov. Politické bezprávie, chaos a teror vymknutý spod kontroly nemohli vraj dospieť k inému “riešeniu”. Po zdanlivom neúspechu Erdoğanovej vládnej strany v parlamentných voľbách zo 7. júna tohto roku, kedy sa konečne očakávala koaličná vláda, sa očividne nepodarilo pokoriť diktátorský režim a všetky snahy viedli k vypísaniu predčasných volieb.

Tentoraz už AKP nenechala nič na náhodu. Poistila sa bežnými manipulačnými praktikami s okrskovými zápisnicami, kde počty hlasov len v ojedinelých prípadoch súhlasili s celoplošnými výsledkami od Ústrednej volebnej komisie v Ankare. Na Twittri sa objavil trefný komentár na margo občianskej iniciatívy dobrovoľníkov, ktorí mali dozerať na korektný priebeh volieb: ”V akej krajine to žijeme, keď mladí ateisti musia strážiť moslimov, aby nekradli hlasy?”

Výsledok prekvapil aj samotných politikov. AKP neočakávala viac ako 43%. Finálnych 49,48% (313 poslancov) pripomína rok 2011, kedy AKP triumfovala svojím doposiaľ najväčším víťazstvom (49,84%). Treba uznať, že premiér Davutoğlu spolu so svojím tímom pracoval ako včelička. Opozícia naopak zaspala na vavrínoch a nedokázala osloviť kritického “fluktuujúceho” voliča, ako sa to už ukázalo niekoľkokrát predtým. Republikánska ľudová strana CHP si síce o pár stotín polepšila, ale 25,31% (134 poslancov) nestačí na žiadnu zmysluplnú zmenu v parlamente (doteraz mala 132 poslancov); naopak, ukázalo sa, že očierňujúca protivládna propaganda, ktorou sa dlhé roky kŕmi jej volič, je už neúčinná a nemotivujúca, hlavne pre mladého, politicky neskúseného voliča.

AKP si posvietila na mladých a na svojich mítingoch nasľubovala islamsky orientovanej mládeži prístup k bezplatnému kvalitnému vzdelaniu, neobmedzené pracovné možnosti, dokonca aj pomoc pri hľadaní ženícha/nevesty. Tieto skutočnosti možno vyznievajú komicky, ale v dnešných citovo a rodinne zdegenerovaných pomeroch, kde najsledovanejší televízny program v krajine je reality šou so zúfalcami hľadajúcimi si životného partnera, má čosi do seba aj táto “kultúra” priemerného Turka, ktorý sa dá ľahko chytiť na takéto návnady dokonca už aj na predvolebných mítingoch. Toto sú dnes bohužiaľ vážne civilizačné psychózy, ktoré sa už nedajú  ignorovať.

Erdoğanová taktika “šedej eminencie” zaimponovala, na chvíľu prestal dráždiť voliča svojím egom, najmä propagáciou prezidentského systému, ktorý chce ešte za svojho mandátu (do roku 2019) ústavnou cestou zmeniť. Osobne sa nezúčastňoval na vládnych mítingoch, čo bolo len plusom pre AKP, ktorej sa podarilo ukradnúť hlasy opozície.

Heslá vládnej AKP “stabilita, silná ekonomika a silné Turecko” jednoznačne oslovili aj vyššie vrstvy, ktoré nechcú prísť o svoje existenčné istoty, ktoré si za posledných 13 rokov vybudovali, aj vďaka Erdoğanovému megalomanskému rozkvetu ekonomiky. Miliardové vládne projekty urbanistického rozvoja, modernizácia veľkých miest, tým všetkým sa narcisticky pýši AKP, pričom tají skutočný stav zadlženosti krajiny, akoby svetová kríza Turecko vôbec nepostihla. Pohodlný volič – zbohatlík, konzument s neobmedzenými možnosťami, sa ukázal zbabelcom, ktorý sa nepustí Erdoğanovej dojnej kravy, a nezaváha ani zapredať elementárne princípy demokracie.

Najväčšiu volebnú porážku si odniesla opozičná Strana národného hnutia MHP, ktorá stratila 2 miliónov hlasov (v prospech AKP) a jej členovia sa dožadujú odstúpenia predsedu Devlet Bahçeliho. Strana len-len že zostala v parlamente s 11,9% (40 poslancami), čím jednoznačne zaostala za Kurdskou ľudovou demokratickou stranou HDP, ktorá tiež stratila necelé 3% hlasov (oproti júnovým voľbám) v prospech AKP. 10,75% jej zabezpečilo len 59 poslancov (doteraz mala 80).

V najkritickejšom období medzi 7.júnom a 1.novembrom AKP šikovne zapracovala a vybrala si ten najúčinnejší spôsob. Nedávne teroristické útoky pripísala ISIL-u a PKK (kurdským militantom), čím automaticky oslabila kredit kurdskej HDP, ktorá vraj zlyhala na plnej čiare pri kontrole teroristov. Ale bola to samotná AKP, ktorá mala mať teroristov pod kontrolou (ak by vôbec chcela). AKP využila strach z teroru a občianskej vojny. Jediným východiskom malo byť dať hlas “silnej vláde” a “silnému Turecku”.

Aký vývoj sa očakáva v nasledujúcich dňoch? Prezidentský systém a jeho opätovné pretriasanie na politickej scéne, na ktorý Erdoğan potrebuje v parlamente 330 hlasov (parlament má 550 poslancov). Premiér Davutoğlu bude pravdepodobne opäť premiérom, no očakávania od neho sú jasné: Turecko potrebuje oveľa suverénnejšieho lídra (“muž bez tváre” je obľúbeným motívom jeho karikatúr); viac úprimných emócií a menej „priblblého“ výrazu, s ktorým pri každej príležitosti poklonkuje Erdoğanovmu diktátu. No a bez debát sa očakáva “zemetrasenie” v opozícii, ktorá v momentálnej zostave nemá už takmer žiadne šance na prežitie v úlohe konštruktívneho protihráča.

ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár