Pojem akreditácia bežní ľudia chápu ako proces hodnotenia na základe ktorého sú jednotlivé univerzity rozdelené do skupín podľa kvality. Na akademickej pôde sa z tohto pojmu stal strašiak a hotový zabijak času. Na ministerstve ho chápu ako nástroj podobný precízne upletenému biču na všetkých univerzitných vyučujúcich. Kde je teda pravda?
Po zrodení samostatného Slovenska sa ako huby po daždi začali množiť nové a nové vysoké školy a univerzity. V súčasnosti na Slovensku oficiálne funguje 35 vysokých škôl. Z toho 20 je verejných, 3 sú štátne a 12 je súkromných. Tento počet je priveľký na naše malé Slovensko, preto sa v spoločnosti čisto logicky vynorila potreba roztriediť ich do kvalitatívnych skupín. Táto potreba vyústila do vzniku hodnotiaceho procesu zvaného akreditácia. Tá mala za cieľ roztriediť kvalitné a menej kvalitné univerzity.
V rokoch 2007 – 2011 prebehol prvý cyklus komplexných akreditácií, ktorého výsledkom bolo roztriedenie univerzít do troch skupín: A, B a C. Univerzity, ktoré boli zaradené do skupiny A, splnili v plnom rozsahu akreditačné kritériá a mali dostávať viac financií. Ostatné univerzity sa považovali len za vysoké školy, ktoré mali prísť o časť financií prúdiacich do svojich rozpočtov. Taktiež si mali pôvodne zmeniť aj názov, avšak z tohto zámeru sa upustilo.
Konkrétnym a hmatateľným výsledkom akreditácie mala byť úspora výdavkov na menej kvalitné vysoké školy. Výsledkom bolo síce rozdelenie univerzít na kvalitné a menej kvalitné, avšak rozdiely vo financovaní nenastali. Delenie dotácií aj naďalej zostalo nezmenené, to znamená, že hlavným kritériom zostal sociálny zmier. Každá univerzita dostáva približne tie isté financie, len sa vytvára opar delenia prostriedkov na základe výkonnosti univerzity.
Na to, aby sa mohla erudovane ohodnotiť kvalita univerzít, boli bezpodmienečné potrebné akreditačné kritériá. Tieto kritéria sú vytvárané Akreditačnou komisiou, ktorá má rôzne pracovné skupiny zamerané na jednotlivé vedné odbory. Akreditačná komisia a jej pracovné skupiny sú tvorené pracovníkmi ministerstva školstva, odborníkmi z praxe a pedagógmi z univerzít. Všetci títo odborníci sú Slováci a viac menej sú medzi sebou previazaní rôznymi vzťahmi. Tieto vzťahy sa napokon prejavili aj v aktuálnych akreditačných kritériách. Obrazne by sa dala táto situácia opísať, ako keby boli zvolaní krajčíri a krajčírky z celého Slovenska, aby dohodli veľkosť a druh šiat, ktoré sa budú najbližších 6 rokov predávať ako najkvalitnejšie. Po dlhom dohadovaní definovali také veľkosti a druhy šiat, ktoré už majú ušité.
Kritériá vytvorené pre prvý cyklus akreditácie poslúžili na roztriedenie univerzít podľa kvality a všetci pedagógovia sa podľa nich zariadili. Prispôsobili si výskumné plány, výstupy z výskumov, ako aj ostatné aktivity podľa týchto kritérií. Avšak nové akreditačné kritériá sú výrazne odlišné od pôvodných. Čo je podstatné, tieto kritéria sa čiastočne stanovili krátko pred akreditáciou. Preto čiastočne, lebo ešte počas akreditácie sa upresňovali, menili a ani v súčasnosti nie sú mnohé aspekty akreditácie jasné. Takmer každý člen akreditačnej komisie má vlastnú interpretáciu. Proces súčasnej akreditácie má podobný charakter ako keby sme 6 rokov trénovali futbal a na záver by sa funkcionári vyjadrili nasledovne: „Je to od Vás pekné, že ste doteraz trénovali futbal, ale my ideme hrať hokej.“ Samozrejmosťou je, že keby o podobe nových akreditačných kritérií vedeli pedagógovia v dostatočnom časovom predstihu, určite by medzi nimi nedošlo k takému zmätku a pohoršeniu.
Zákon, podľa ktorého sa riadia univerzity, stanovuje lehotu na zverejnenie akreditačných kritérií minimálne rok pred spustením akreditácie. Súčasné kritériá boli zverejnené v apríli 2013, čo bolo presne rok pred odovzdávaním spisov, ako ustanovuje zákon. Avšak ešte do decembra 2013 sa menili a dopĺňali. Tým pádom vznikol veľký zmätok, ktorý bol doplnený aj samotnou retroaktívnou platnosťou akreditačných kritérií. V tomto bode sa akreditačné kritériá dostali na hranicu rozporu s ústavou a preto bol podaný návrh na ústavný súd. Ústavný súd doteraz nerozhodol o protiústavnosti daných akreditačných kritérií, ale ani nevydal rozhodnutie o prerušení procesu akreditácie. Týmto spôsobom akreditácia, či už ústavná alebo protiústavná, zákonná alebo nezákonná, pokračuje ďalej, aj keď jej protizákonná retroaktivita sa nedá poprieť.
Ak by ministerstvo chcelo reálne vytvoriť obraz kvality našich univerzít, bolo by potrebné zložiť akreditačnú komisiu z odborníkov a vedcov, ktorí by nemali žiadne kontakty a ani prepojenia na vládnu a akademickú sféru. V takom prípade by sa mohlo stať, že takíto odborníci by nastavili pravé a nepokrivené zrkadlo našim univerzitám, avšak pohľad do toho zrkadla by bol určite nepríjemný.
Súčasný systém núti pedagógov spĺňať akreditačné kritéria. Jedným zo základných kritérií pre pedagóga je publikačná činnosť. Tá sa zakladá na tvorbe článkov do kvalitných zahraničných karentovaných časopisov. Tvorba týchto článkov je zložitá a vyžaduje kvalitný výskum. Kľúčové pre každý výskum sú dva faktory, ktorými sú financie a čas.
Plieskanie bičom v podobe karentovaných článkov je absurdné. V krajine, ktorá je na úplnom chvoste financovania vedy a výskumu (v percentách HDP) sa zázraky diať nebudú. Jednoducho, kvalitný výskum, ktorého výsledky je možné publikovať v renomovaných časopisoch, nie je možný bez solídneho financovania. Súčasné požiadavky na karenty a monografie vo svetových vydavateľstvách možno charakterizovať ako blúznenie nekompetentných.
Financie na výskum si musia pedagógovia zháňať pomocou grantov, ktoré poskytujú hlavne štátne grantové organizácie. Zanedbateľnú časť tvoria súkromné granty. Oproti minulosti sa súčasný pedagógovia stali doslova „zberačmi grantov“. Systém podávania grantov je neprehľadný a plný háčikov, ktoré sú vždy pripravené na vyradenie nepohodlného záujemca o grant. Konkrétne granty APVV sa vyraďujú nie podľa kvality, ale podľa formálnych chýb. Napríklad chyba v dátume narodenia spoluriešiteľa, alebo v adrese, kde nie je uvedené na prvom mieste univerzita ale fakulta a podobne.
Takýmto spôsobom sa s našich univerzitných pedagógov stávajú administratívne sily stále zahrabanejšie v neprehľadnej spleti výkazov a tabuliek. Otázka znie: Komu tento stav vyhovuje?