V antickom Grécku vznikla idea právneho štátu založeného na etických základoch a racionálnom princípe súbežná s pojmom „vlády zákona“ (Zamarovský, 1972). Aténsky zákonodarca Drakón spísal v roku 624 pred n. l. zákony podľa zvykového práva, bez zásahu bohov či božej pomoci. Drakónov neskorší nástupca Solón v rokoch 593 – 594 pred n. l. zákony upravil a vytvoril aj novú tímokratickú ústavu, čím položil základy otrokárokratického (tzv. demokratického) aténskeho štátu. Solón uviedol, že bohatstvo musí mať limit. Neskoršie Platónova Ústava a Zákony boli prvým pokusom o komplexnú a teoreticky zdôvodnenú konštrukciu spoločenského a štátneho zriadenia (Resch, 2003, s. 27).
Nezávislosť, politická roztrieštenosť a hašterivosť mestských štátov Grécka sa skončila bitkou pri Chairóneii v roku 338 pred n. l. Nastalo helénske obdobie zjednoteného Grécka, ktoré trvalo až do dobytia Rimanmi v roku 146 pred n. l. Filozofia sa rozvíjala aj v helénskom období, vznikali filozofické školy, od filozofie sa začali oddeľovať jednotlivé vedné odbory. Platónov žiak Aristoteles (384 – 322 pred n. l.) založil v Aténach (v roku 335 pred n. l.) filozofickú školu Lykeion (Lýceum), ako aj knižnicu, zoologickú záhradu a múzeum prírodných vied. Práve Aristoteles založil (ako čelnú časť filozofie) aj novú vednú disciplínu – logiku, ktorú chápal ako náuku o formách myslenia. Za jej úlohu pokladal nájdenie princípov vedeckého myslenia. Logika predstavuje jeden z najcennejších prínosov k európskemu mysleniu umožňujúci sciences (prírodným a technickým vedám) dospieť na vysokú technickú civilizovanú úroveň, čo sa v iných kultúrach nedosiahlo. Na rozdiel od Platóna sa odmietal spoliehať len na rozum, zdôrazňoval význam pozorovania. Do vedeckej práce vniesol systematickosť, presné vymedzenie predmetu vedných odborov, určil aj základné metódy práce – metódy empirického skúmania a metódu logického spracovania (po grécky met-hodos – tou cestou). Jeho metódou bolo pozorovanie, klasifikovanie a dedukovanie dôsledkov a následne použitie dedukcie na nové pozorovanie. Táto metodológia spolu s logikou je zrejme jeho najväčším prínosom, ktorý otvoril cestu vedeckému poznávaniu, aké pestujeme dnes. Aristoteles ako vedec obsiahol všetky odbory antickej vedy a poznania. Prednášal o logike, matematike, fyzike, astronómii, zoológii, botanike, ekonómii, práve, etike, poézii a hudbe. Bol systematický a encyklopedický bádateľ, vytvoril klasifikáciu vied a usporiadal spisy do systému, rozdelil ich na logické, fyzické, filozofické, etické a politické.
Ťažisko filozofie sa po Aristotelovi prenieslo do oblasti etiky. Vznikli ďalšie filozofické školy. Zénón z Kitia (asi 336 – 262 pred n. l.) založil v roku 300 pred n. l. stoickú filozofickú školu (stoa poikilé – maľovaná stoa). Jej významným predstaviteľom bol Chrysippos zo Soloi (asi 280 – 206 pred n. l.), ktorý rozpracoval filozofiu stoikov. Stoici sú pôvodcami návrhu o rovnosti a slobode ľudí. Podľa nich sú si všetci ľudia rovní, lebo sú obdarení rozumom, sú čiastkou vesmíru, v ktorom vládne logos, svetový zákon a rozum, preto otroctvo nemá prirodzený základ. Stoici prijali Sokratovu požiadavku racionálnej sebakontroly a jednoduchosti materiálneho života. Dobrý život videli v kultivácii inteligencie, statočnosti, spravodlivosti a sebakontroly. Učenie stoikov sa rozvíjalo päť storočí a silno ovplyvnilo aj rímsku republiku.
Epikuros (342 – 270 pred n. l.) z ostrova Samos študoval na aténskej Akadémii. Neskôr založil v Aténach filozofickú školu Képos (Záhrada), do ktorej prijímal ženy a žiakov z chudobných i bohatých rodín. Požadoval život, v ktorom je pre duševný pokoj potrebné správne poznanie podstaty sveta, aby človek našiel cestu z bludného kruhu predstáv o nesmrteľnosti duše, o posmrtných trestoch a o riadení sveta božskou prozreteľnosťou. Pyrrhón z Elidy (asi 360 – 270 pred n. l.) založil skeptickú školu, slovo skeptomai značilo zoznamovať sa, rozhliadať sa a v prenesenom význame uvažovať. Tieto školy boli v Aténach. Existovali aj iné strediská vedeckého bádania, napríklad Kos, Knidos, Megara, Larissa, Kyréné a Syrakúzy. Epiktétos (55 – 135 n. l.) založil v Nikopole (Epirus) v Grécku okolo roku 90 vlastnú filozofickú školu.
Začiatkom helénskeho obdobia vznikli nové centrá učenosti v Alexandrii, Antiochii a Seulekii. V Alexandrii Ptolemaiovci založili okolo roku 308 pred n. l. vysokú školu Museion a Alexandrijskú knižnicu s botanickou záhradou, mechanickými dielňami a s bytmi. Museion a Alexandrijská knižnica, ktorá získala postupne až 700 000 rukopisov a len jej katalóg obsahoval 120 kníh, sa až do 3. storočia n. l. stali centrami učenosti. Pracovalo tam zhruba 100 učencov, ktorí rozvíjali filozofiu, matematiku, fyziku, geometriu, mechaniku, medicínu a náuku o umení. Pôsobil tu prvý teoretik heliocentrickej sústavy, matematik a astronóm Aristarchos zo Samu (asi 300 – 230 pred n. l.). Tu napísal svoju slávnu geometriu Euklides a Klaudios Ptolemaios svoje Megalé syntaxis (Veľký astronomický systém), v ktorom postavil Zem do stredu vesmíru, vytvoril geocentrický obraz sveta. Dielo bolo v roku 827 preložené do arabčiny, do Európy sa dostalo počas križiackych vojen. Vinou dogmatizmu latinskej cirkvi sa geocentrizmus udržal až do heliocentrizmu M. Kopernika (1473 – 1543) s jeho dielom o astronómii De revolutionibus orbium coelestium, libri VI, ktoré totalitárna vatikánska cirkev dala v roku 1616 na Index zakázaných kníh.
AUTOR: Ján Dudáš
