Nič v živote nie je zadarmo. Všetko je len vecou tvrdej práce, pevnej vôle, vytrvalosti, odhodlania a vášne pre to, čo človek robí. Ak má v hlave jasno a váži si v prvom rade sám seba, s veľkou dávkou trpezlivosti a odvahy sa dotkne hviezd.
Volám sa Dana Križanová a narodila som sa v roku 1974 do rodiny učiteľov. Mojou veľkou túžbou bola práca s deťmi, a tak som sa vydala tou istou cestou. Po ukončení Strednej ekonomickej školy v Považskej Bystrici v roku 1993 sa mi to aj podarilo. Zakotvila som v neďalekej Viedni, kde sa deťom venujem dodnes. Práca sa mi stala koníčkom. Ďalšou vášňou je pre mňa písanie. Vydaním mojej prvej knihy Štekajúce psy za plotom som si splnila veľký sen. Ide o autentické príbehy Slovákov žijúcich a pracujúcich v zahraničí, ktorých opatrenia vlády počas koronakrízy na celé týždne až mesiace odrezali od rodín. Strach spoločnosť rozdelil na tých pred plotom a za ním. Zažili krivdy, ktoré sa nedajú odčiniť. Stratili čas s blízkymi, ktorý sa nedá vrátiť. Namiesto súcitu a pomoci spoznali ľahostajnosť a nenávisť vlastných krajanov.
Následne som v roku 2021 vydala knihu Krajina pod nadvládou „bohov“, kde opisujem, ako Igor Matovič, ktorý suverénne vyhral voľby v roku 2020, bol druhým najkratšie slúžiacim premiérom v dejinách Slovenskej republiky. Bol premiérom presne 374 dní. Opisujem v tejto takpovediac „zakázanej“ knihe zlyhanie vládnych činiteľov a píšem o tých zlých politických rozhodnutiach.
27.2. 2020 uzatvára Slovensko hranice. Zavádza bezpečnostné opatrenia. Kontroly na hraniciach aj letiskách. Začína nás ničiť nesloboda karantény a absurdné opatrenia. Vzdávame sa plánov, dovoleniek a nemáme ich šancu obnoviť. Mnohí začíname pociťovať finančné straty v rodinách, pretože sme prepustení zo zamestnania. Nastáva panika a strach. Do našich životov vstupuje nečakane koronavírus.
Počas takzvanej pandémie som počula príbehy toľkých nešťastných žien, mužov i detí a vypočula si také otrasné a neuveriteľne traumatizujúce príbehy našich ľudí, že by to bolo na niekoľko kníh. Neviem, ako ste vy, ktorí ste boli asi v pohode, zvládli tie nekonečné dni. Zrejme ste žiadnu ujmu neutrpeli, a hádam preto máte dojem, že sa nikomu nič zlé nestalo. No ignorovať bolesť a tragédie iných iba preto, že „mňa sa to netýka“, som v tom období vnímala ako zvrátené, hlúpe, neľudské a nemorálne. Vy si vôbec neviete si predstaviť, koľko zostalo plačúcich žien a mužov za plotom, ani to, aká bola ich bezmocnosť. Boli to rodiny s deťmi, ktoré na hraniciach často nemali ďaleko k hororu či k skutočnej tragédii. – To predsa nie je nešťastie, to nie je nič, veď čo také sa stalo? – Nič. Povedzte to všetkým tým deťom, ktoré svojich rodičov nevideli pár mesiacov a niektoré už neuvidia nikdy.
V knihe Štekajúce psy za plotom približujem okrem svojho príbehu osudy ľudí spoza hraníc. Bolesť, frustráciu, smútok, plač, hnev, bezbrannosť. To boli pocity, ktoré desiatky tisíc ľudí spolu so mnou prežívali počas najabsurdnejších opatrení od vypuknutia koronavírusu až do 10. 6. 2020, keď bola štátna karanténa na Slovensku konečne oficiálne zrušená.
Na tieto príbehy sa nesmie nikdy zabudnúť. Nesmieme zabudnúť na nezmyselné opatrenia, ktorými sa porušovali ľudské práva dané nám ústavou. Medzi ľuďmi bola zasiata nenávisť. Masa slovenských občanov prišla o prácu. Tisícky štekajúcich psov sa nemohli dostať domov bez absolvovania štátnej karantény. Nesmieme zabudnúť na hlasy stoviek doktorov či sestričiek a zdravotného personálu, ktorí nemohli vyjadriť svoj názor, pretože sa im zatvárali ústa pod hrozbou trestného stíhania. Nesmieme zabudnúť na hlasy desaťtisícov chorých pacientov, ktorí čakali na operáciu, na hlasy tých, ktorí pre nezmyselné opatreniam prišli o to najcennejšie, o život. Nesmieme zabudnúť na hlasy desaťtisícov dôchodcov, ktorí žili na hranici chudoby a odopieralo sa im aj to malé prilepšenie v podobe trinásteho dôchodku. Práve títo ľudia vybudovali tento štát, našu republiku. Nesmieme zabudnúť na hlasy slovenských živnostníkov, ktorí prišli na niekoľko týždňov o možnosť zárobku a kompenzácie od štátu sa nedočkali, a ak predsa, tak len v mizivom množstve. Nesmieme zabudnúť na hlasy našich mám a otcov, ktorým ste odopreli objatia svojich detí a nemohli chrániť svojich blízkych. Nesmieme zabudnúť na hlasy tých, ktorým bolo odopreté povedať posledné ZBOHOM svojim najbližším pri ich úmrtí.
Ak si práve hovoríte, že všetko raz prehrmí a všetko raz ostane zabudnuté, tak verte, že tí, ktorých sa toto obdobie dotklo až natoľko, že ich to psychicky poznačilo, možno raz odpustia, no nikdy nezabudnú. Nedá sa zabudnúť na niečo, čo nám bolo neprávom odobraté. Nedá sa zabudnúť na obdobie, keď nám bolo odobraté tráviť čas s ľuďmi, ktorých ľúbime a potrebovali nás. Nedá sa zabudnúť na tú bolesť, ktorá nám bola spôsobená odlúčením od našich milovaných. Nedá sa zabudnúť na trápenie, na tú bezmocnosť, na diskrimináciu, na ignoranciu a aroganciu. Nedá sa zabudnúť na strach z koncentračných táborov 21. storočia.
Každá kríza dáva človeku na výber. Buď ju vezme ako pokušenie – dať sa zlomiť hnevom, smútkom, frustráciou, pasivitou, strachom, alebo ako skúšku – dokázať vyrásť vďaka nej v stretnutí s rovnakými „démonmi“. Aj napriek vonkajšej neslobode sme stále slobodní v tom, čo zo svojho srdca púšťame von.
AUTOR: Dana Križanová
