Nedávna kauza vitriolovej vitráže v nevkusnej reklamnej kampani bratislavského Divadla Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) je len špičkou progresívneho propagandistického ľadovca. Verejnosť totiž nereagovala na predchádzajúce menej krikľavé plátno, ktoré jej predostreli s príchodom jari. Satanizmus je pevnou a finančne oceňovanou súčasťou progresívneho ideologického vejára spolu s banderizmom a dúhovým terorizmom. Je koreňom kultúry smrti.
Predstavme si zahlieneného prominenta tejto „Antifa 666“ scény na Slovensku, ktorý zrejme vyfajčí za deň viac pozbieraných ohorkov ako jeho v mnohom ideový spolupútnik a zrejme aj politický mentor, košický „politický komentátor“ Peter Schutz zo Sme.
DPOH uviedlo v marci 2023 hru Pressburger Fight Club, ku ktorej dodal scenár akýsi pôvodom Košičan Agda Bavi Pain. Na texte hry však spolupracovali aj riaditeľka DPOH Valeria Schulczová, dramaturg a Ján Šimko a režisér Gejza Dezorz. Ide o príbeh zakladateľa obranného systému Krav Maga, Bratislavčana Imricha Lichtenfelda. Keď na jeseň 1938 na Slovensku vrcholili antisemitské nálady, zápasníci Imrich Lichtenfeld a David Unreich sa pokúsili brániť svojich súkmeňovcov proti presile fašistickej luzy. V inscenácii sa vyskytujú vulgarizmy a je v nej zobrazované násilie. To by však nebolo nič mimoriadne, v divadle to dnes už býva pravidlom. Autorský kolektív ďakuje Múzeu židovskej kultúry za ústretovosť, čo je donebavolajúci výsmech (alebo chucpe?), keďže autor scenára Pain svojich známych bežne zdraví slovným hajlovaním pri podaní ruky. Komu to vlastne DPOH dáva priestor? Pozrime sa bližšie na tohto exota.
Agda Bavi Pain (skomolenina jeho „tureckého mena“ Agbar Baba Pan) patrí medzi popredných súčasných slovenských autorov. Študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Rád mystifikuje, používa pseudonymy (Tony Gaál, Aladár Hrča…), a preto aj jeho životopisné údaje treba brať s rezervou. Uvádza napríklad, že sa narodil 19. 6. 1966 v starej košickej aristokratickej a disidentskej rodine otcovej tretej manželke. Štylizované tri šestky má každopádne vytetované na vnútornej strane zápästia ľavej ruky. Ako členovi pouličných cigánskych gangov mu v dvanástich rokoch zobrali odtlačky prstov. Jeho otec bol vraj eštebák, no keďže ľudí varoval, že ich ŠtB sleduje, dostal sa do väzenia, a tak sa stal disidentom. V base sa údajne odnaučil rozprávať. Z tejto rodinnej traumy zrejme pramení Painov dosť militantný antikomunizmus a antirusizmus a delikventské primknutie sa k satanizmu a nihilizmu ako životnému, a teda aj umeleckému postoju. Jeho spoločenské vykorenenie podčiarkuje rozbitá rodina, odrezaná od tureckých predkov, a zrejme aj chýbajúca chlapská ruka, schopná streliť nespratníkovi zaucho, aby spoznal mantinely akého-takého správania. Namiesto toho sa neustále zdokonaľoval v umení provokovať. Niekto by povedal neriadená strela, no deklarovaný vegán Pain je skôr kýmsi či čímsi veľmi presne vedená ruka so zakrvaveným obradným nožom. Je dokonalým slniečkarom, jeho prototypom. Dnešných odchovancov LGBTI predbehol v čase o jedno-dve desaťročia. Je vlastne ich podhubím, z ktorého nevedomky vyrašili. A modlou tých (seba)uvedomelejších z nich.
„Debutoval knihou satanských básní Kosť & Koža (2002), ktorá vyvolala rozruch u kritiky aj čitateľov a jej zlý vplyv na mládež odsúdil v Katolíckych novinách aj vrchný exorcista Slovenska (ThDr. Anton Solčiansky) v článku Satanizmus v protiklade s výchovou detí, v ktorom uvádza, že by sa zodpovedné inštitúcie v štáte mali zaoberať šíriteľmi hrubého násilia, zla, mágie či satanizmu,“ uvádza Pain pri popisoch k svojim knihám. V Katolíckych novinách č. 40/2004 uverejnili odpoveď na list znepokojenej matky 15-ročnej dcéry z Košíc, ktorá čítala jeho knižnú prvotinu. „Keď som do tejto knihy nazrela, zistila som, že potláča samého človeka a všetko, čo je ľudské, propaguje násilie a temné zlo.
AUTOR: Fedor Pupala
