V Číne boli štyri základné typy klasických záhrad: cisárske, súkromné, kláštorné a prírodné. K rozvoju záhradného umenia prispelo aj to, že Číňania mali na vtedajšiu dobu dobré botanické vedomosti a od najstarších dôb venovali pozornosť aj liečivým rastlinám. V roku 758 sa botanika stala súčasťou štátnych skúšok. Najznámejšie záhrady boli v južnej Číne, v dnes už 10-miliónovom meste Su-čou v provincii Ťiang-su. Patrí medzi najstaršie mestá v Číne s bohatými zdrojmi vody a dostatkom kamenného materiálu, ktorý tvoril základnú kompozíciu tunajších záhrad.
Veľký dvetisícročný kanál s dĺžkou 1782 km, postavený v staroveku, sa tu pretína s riekou Jang-c’-ťiang. Hustá sieť kanálov slúžiacich na zavlažovanie a obchod spájala každú dedinu v ústí rieky s veľkými mestami Chang-čou a Su-čou. Toto staré mesto s množstvom mostov, nazývané aj Benátky východu, v 13. storočí navštívil aj známy cestovateľ z Benátok Marco Polo. Ale skôr by sme mohli nazvať tie talianske, oveľa mladšie Benátky Su-čou západu, veď tradičná, západná a neodôvodnená anglosaská nadradenosť určite nie je namieste, tobôž nie pri oveľa staršej civilizácii východu.
Čínske záhrady navrhovali podľa princípov jin a jang, vyplývajúcich z prastarej taoistickej filozofie. Ženský princíp jin vyjadroval poddajnosť, chlad, temnotu, vlhkosť a prvky kov a voda. Mužský princíp jang prvky zem a oheň a symbolizoval slnko a svetlo. Cieľom bolo nastolenie rovnováhy medzi protichodnými silami. Miesto na stavbu záhrad muselo byť lokalizované metódou čínskej geomantie feng šuej. Prvé súkromné záhrady v Su-čou pochádzajú z dynastie Chan, za dynastie Jüan tu založili okolo 40 záhrad, ktoré poskytovali útočisko umelcom, učencom, maliarom, básnikom a úradníkom. Jüanské záhrady v Su-čou boli prirodzené, s minimom stavieb, s bežnou flórou, vodnými plochami, bambusovými hájmi a ovocnými sadmi. Vzorom na modelovanie scenérií boli maľby starých majstrov. Ich krásu opisovali básnici a literáti, ale nie všetci panovníci boli naklonení budovaniu záhrad. Za dynastie Ming došlo k úpadku záhradníctva a za cisára Hongwu zažilo mesto silné represálie. Takmer rok ho obliehali, v roku 1367 vyplienili a väčšinu záhrad – okrem kláštornej záhrady Levieho hája, poškodili.
Aj život v ústraní bol podozrivý a považoval sa za rebelský čin proti systému. Hongwu zakázal vlastníctvo väčších pozemkov a záhrady považoval za zbytočný luxus, navyše hĺbenie umelých jazier podľa neho narušovalo prúdenie čchi zeme. V 15. storočí opäť došlo k obnove záhradného umenia, záhrady obsahovali altánky, pavilóny, mostíky, vodné plochy, chovali sa tam zvieratá, vŕšili sa umelé hory, skaliská, kopce z hliny a opäť dostali význam staré záhradnícke techniky. Manuály dokladajú 90 druhov záhradných pavilónov. Výroba hodvábu má v meste Su-čou niekoľkotisícročnú históriu, technológia jeho výroby sa zrodila práve tu. Už staré čínske príslovie znelo: Tak ako má nebo nad našimi hlavami svoj raj, tak má naša zem Changčou a Su-čou.
K veľkému ekonomickému rastu mesta prispelo aj zníženie daní od prefekta Kuang Zhonga v roku 1430. Rast umožnil odstup od pestovania zeleniny a úžitkových rastlín a preferovanie estetiky v záhradách s cieľom spríjemniť si čas a radovať sa z ich krás. Od jednoduchých záhrad sa prechádzalo k okázalým, jednotlivé scenérie museli mať svoje pomenovanie, inak nebola záhrada dokonalá. Stavali sa altánky rôznych tvarov, kde sa mohol človek zastaviť a potešiť sa scenériou. Záhradné chodníčky viedli, zrýchľovali alebo spomaľovali chôdzu, aby gradovali dej a doviedli návštevníka k novým zákutiam. Tvorili útočisko pre úradníkov na penzii a pre tých, ktorí sa vzdali svojej kariéry. V tejto dobe sa už odchod do ústrania vysoko cenil ako čin múdreho a morálneho človeka.
AUTOR: Vladimír Líška
