Prvý zdokumentovaný let na vrtuľníku na svete vykonal v roku 1907 vo Francúzsku konštruktér Paul Cornu. Stroj zhotovil sám prevažne z častí bicykla. Vzniesol sa na 20 sekúnd do výšky 30 centimetrov. Pri ďalších pokusoch sa mu podarilo dosiahnuť výšku 2 metre. Prvý plne ovládateľný jednorotorový vrtuľník
VS-300 skonštruoval Igor Sikorsky v roku 1939 v USA. Pôvodne ruský konštruktér emigroval po revolúcii v Rusku do USA. Podľa neho sú pomenované aj súčasné americké vrtuľníky: Sikorsky SH-60 Seahawk a Sikorsky UH-60 Black Hawk (Čierny jastrab).
Rusi vyvíjali vrtuľník od roku 1930, ich prvý vrtuľník GM-1 (Gelikopter Miľa) mal skúšobný let v roku 1948. Po odstránení chýb bol v roku 1951 pridelený do služieb Červenej armády ako Mi-1 (v kódovom označení NATO bol pomenovaný ako Hare – Zajac). Odvtedy prešiel rýchly vývoj vrtuľníkov po celom svete.
Vrtuľníky, resp. helikoptéry (po rusky „vetrolet“, „gelikopter“, po anglicky „helicopter“) sa rozdeľujú podľa účelu využitia, špecializácie na vrtuľníky palebnej podpory (útočné, protitankové), protiponorkové (na vyhľadávanie a ničenie ponoriek), dopravné…
Protiponorkové vrtuľníky majú všetky prímorské krajiny na ochranu pobrežia a lodí. USA ich chcú dodávať aj Ukrajine. Hlavnou výhodou týchto vrtuľníkov oproti lietadlám je schopnosť vznášať sa nad vodnou hladinou s cieľom detekcie a potopenia ponoriek, ako aj možnosť parkovať vrtuľník na lodiach rôznych typov, čo zvyšuje bojovú autonómiu lodí a zaisťuje ich bezpečnosť pred nepriateľskými ponorkami.
Bojové vrtuľníky majú rôznu výzbroj – riadené rakety, neriadené strely, granátomety, guľomety, bomby. Pri týchto vrtuľníkoch sa využíva nízky let nad terénom – kopírovanie terénu, maskovanie terénnymi nerovnosťami a stromami tak, aby ich nepriateľ nevidel. Je snaha o ich „zneviditeľnenie“ pre radary a snímače infračerveného žiarenia – malá odrazová plocha, znížené tepelné vyžarovanie motora.
Proti nepriateľskej detekcii sú nainštalované pasívne rádiové protiopatrenia a bloky aktívneho a pasívneho rušenia rakiet s infračervenými navádzacími hlavami, vypúšťanie klamlivých cieľov pre tepelne navádzané rakety. Napriek tomu sú často terčom nepriateľskej paľby z ručných protilietadlových zbraní, rakiet typu zem-vzduch. Americké prenosné strely FIM-92 Stinger zostrelili v konfliktoch stovky vrtuľníkov, novšie sa používajú zase strely TOW alebo rakety JAVELIN. Súčasná taktika boja s vrtuľníkom je preto taká, lebo stroje letia rýchlo nízko pri zemi, spoza terénnej prekážky (kopca alebo stromov) sa vynoria len na krátky čas, vystrelia alebo odpália rakety a hneď zase klesnú a zmiznú z dosahu. Na to musia konštrukčne odolať kladným silám preťaženia počas prudkého stúpania a záporným silám preťaženia počas prudkého klesania. Na ochranu posádky a hlavných jednotiek stroja je trup pancierovaný.
Kauza darovania našich vrtuľníkov Ukrajine
Vzdušné sily SR mali vo výzbroji 14 vrtuľníkov Mi-17 s týmito parametrami: dĺžka trupu 18,42 m, max. vzletová hmotnosť 13 000 kg, max. rýchlosť: 250 km/h, dolet: 1 065 km (s prídavnými nádržami), prepravná kapacita 32 ľudí a posádka (2-3 ľudia). Tieto vrtuľníky môžu byť vybavené poveternostným (dopplerovským) radarom, ktorý slúži aj na navigáciu. Na boky trupu možno umiestniť rôzne zbraňové systémy, pre ktoré je k dispozícii šesť závesníkov.
Prvá čiastočná modernizácia deviatich vrtuľníkov Mi-17 prebehla v rokoch 2001– 2006. Ďalšie štyri vrtuľníky boli modernizované v rokoch 2006 – 2009. Jeden vrtuľník Mi-17 nebol vôbec modernizovaný. Modernizácia údajne stála 40 miliónov eur.
Pri modernizácii bol inštalovaný nový navigačný a informačný systém, ako aj modernejšie spojovacie prostriedky. Okrem toho boli stroje vybavené účinnými prostriedkami ochrany proti protilietadlovým riadeným strelám s infračerveným navádzaním. Vrhač klamných cieľov bol inštalovaný v hranatej schránke na spodnej strane chvosta.
Slovensko darovalo Ukrajine štyri vrtuľníky Mi-17 a jeden vrtuľník Mi-2 spolu s raketovou muníciou. Americký minister obrany Lloyd Austin najprv oznámil, že Slovensko rozšíri svoju vojenskú pomoc Kyjevu a slovenský (či ukrajinský?) minister obrany Jaroslav Naď potom rozkaz z USA vykonal. Možno sa v budúcnosti dožijeme jeho odsúdenia za možný spáchaný trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho (štátneho) majetku podľa ustanovenia § 237 Trestného zákona a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona. Možný trestný čin bol spáchaný organizovanou skupinou s vedením v USA („Deep state“), preto je vyššia sadzba.
AUTOR: Peter Sabela
