Je zaujímavé, že zvieratá sa počas celého života rady hrajú. Keď skúmala etologička Cynthia Mossová správanie slonov, posťažovala sa: „Točia sa, plieskajú ušami, mávajú chobotmi, striekajú sa navzájom vodou, lámu konáre a hlasito trúbia, ako môže človek realizovať seriózny výskum zvierat, ktoré sa správajú takýmto spôsobom…“ Vlci sa radi hrajú, naháňajú, preskakujú jeden cez druhého, schovávajú sa, šúchajú po snehu, radi poskakujú na ľade, kĺžu sa a baví ich to. Pri schovávačke sa jeden schová za balvan a opatrne vykukuje, aby zistil, čo robí druhý, a keď sa ten, ktorý ho hľadá, priblíži bližšie, vyskočí, nastraší ho a potom sa obaja naháňajú. Elli H. Radingerová, v knihe Moudrost vlků, spomína, ako pozorovala vlčicu, ktorá trhala šišky z jedle, tie vyhadzovala do vzduchu a potom ich chytala.
„Sú zvieratá schopné pociťovať radosť?“ pýta sa Peter Wohlleben v knihe Duševný život zvierat a spomína vrany sánkujúce sa na vrchnáku z konzervy, ktorý odvliekli na strechu a opakovane sa zabávali spúšťaním na jej hrane. Veď prečo by inak vrana plytvala energiou na takúto činnosť? Vrany sa bavia aj tak, že rady poťahujú labute za chvost alebo opakovane provokujú, keď sa blížia zozadu ku psovi a ďobnú ho do chvosta. Vedia, že sú rýchlejšie a kým sa pes otočí, stihnú uskočiť. Dobiedzanie do iného zvieraťa je tiež forma hry, a to aj medzi jedincami rôzneho druhu. Wohlleben spomína, ako jeho sučka Maxi mala z naháňačky veľkú radosť, keď sa rozbehla k nemu tak, že sa jej mohol takmer dotknúť a potom náhle zmenila smer.
Robert Mitchell z Eastern Kentucky University a Nicholas Thompson z Clark University študovali psov pri hre s ľuďmi. Obzvlášť ich zaujímali také hry, ktoré obsahovali prvok podvádzania alebo triku. Takéto myslenie totiž prekračuje bežné vedomie samého seba a vyžaduje myslenie typu: „keď urobím toto, potom si myslím, že jemu napadne toto a potom môžem urobiť toto.“ Zistili, že podvádzanie rovnako baví psa aj človeka. Stanley Coren v knihe Inteligence psů píše, že človek pri hre ukáže psovi nejaký predmet, ktorý má priniesť, láka ho, aby prišiel bližšie, predmet následne schová za chrbát alebo odhodí, alebo predstiera, že odhodil. Pes koná podobným spôsobom. Drží predmet a ide k pánovi, zastaví sa, aby si ho človek mohol vziať, pustí loptu na zem, dokonca odstúpi a keď si ju pán chce vziať, pes predmet chňapne a ujde.
V prírode sa hrajú najmä mláďatá a dospelí jedinci, ktorí ich takto vychovávajú a tiež vtedy, pokiaľ majú dostatok stravy a nemusia šetriť svoje sily na zabezpečovanie potravy. Hra prináša radosť z pohybu, zo života. Učí férovosti, výmene úloh, upevňuje sociálne väzby, komunikáciu, prináša nové riešenia a stimuluje mozog. Tak ako deti, aj zvieratá majú rady nové veci, nové hračky bez ohľadu na to, koľko ich už majú. Pri hre sa uvoľňuje veľké množstvo opioidov, pravdepodobne čím sú v mozgu dominantnejšie čelné laloky (oblasť rozhodovania a zodpovednosti), tým sa stávame vážnejšími a menej hravými. Stresové hormóny znižujú hravosť. Hry na boj však nemajú mnoho spoločného so skutočným bojom, mozgové okruhy pre agresivitu sú oddelené od tých, ktoré sú pre hru. Vedci zistili, že u opíc kotúl, ktoré vyhrávali v bojových hrách, sa nepotvrdil ich väčší úspech v reálnych bojových situáciách. Mimoriadnu záľubu v hrách majú delfíny a vyznačujú sa pritom postrehom a veľkou vynaliezavosťou. A dokonca aj zmyslom pre humor. Radi sa hrajú celé hodiny spolu, hádžu si krúžok, vozia sa na vlnách ako surferi a nie je to len správanie z nudy v bazénoch, hrajú sa aj na mori. V knihe Keď slony plačú Jeffrey M. Masson spomína delfínov ovládajúcich vodné pólo. V morskom akváriu sa učili hádzať loptu do bránky. Potom ich cvičitelia učili brániť súperovi, aby skóroval a delfíny už po troch tréningoch chápali pravidlá hry. Hartwig Hausdorf v knihe Nadpřirozené schopnosti zvířat venuje niekoľko stránok delfínom, spomína, že mozog delfína funguje až 16-krát rýchlejšie ako mozog dospelého človeka.
AUTOR: Vladimír Líška
