Pokračovanie rozhovoru s Brendanom Perrym
A ktorí hudobníci, filmy či filmári alebo ktoré umelecké diela ťa potom na tej ceste ovplyvnili najviac?
Filmári asi menej, a pritom ma ovplyvňujú naozaj skoro všetky umelecké žánre, ale keď hovorím o filmoch, sú to soundtracky a hudba. A v tomto ohľade je to pre mňa asi veľká trojka: Ennio Morricone, John Barry, ten obzvlášť, a mám rád aj Nina Rotu. Keď som prvýkrát počul soundtrack k Felliniho Satyriconu, bolo to buuuuum – veľký tresk. On si predstavoval, aká by asi bola hudba starého Ríma, a vymyslel hudbu, do ktorej prevzal rôzne všeobecné štýly z rôznych etnických prvkov z Ázie, severnej Afriky a vytvoril takú zaštepenú hudbu, vlastne akýsi nový druh hudby, ktorá znela archaicky. Malo to na mňa veľký vplyv, pretože ma to utvrdilo, že idem správnym smerom. Niektorí ľudia mi hovorili, prečo to robíš, prečo berieš inšpiráciu z tejto hudby a prečo berieš tamtú hudbu a používaš tento hudobný nástroj z inej kultúry, ktorá nie je tvoja, to je predsa kultúrne privlastňovanie, nie? Ja im na to, že nie je, dokelu, treba naozaj chápať, ako funguje kultúra, že rastie vďaka hybridom a premiešavaním jednej kultúry s druhou. Neexistuje žiadna čistá kultúra. Nemôžeš to aplikovať na kultúru všeobecne. Takže to mi potvrdilo, že je to možné robiť, ísť do toho. Nie je prekážkou, ak zostávaš verný zámeru samotnej hudby. A je tu ešte jedna vec. Keď sa vrátim ku klasickej hudbe, inšpiroval som sa ranou hudbou gregoriánskeho chorálu. V tom období to pre mňa bolo, akoby som vnímal jej ideál. Vždy sme sa snažili hrať v kostoloch. Pôvodne sme vo viacerých hrali len kvôli prirodzenej akustike. Ale hlavne sme si hovorili, prečo majú mať vlastne tie náboženské organizácie výlučné právo na hudbu, ktorá znie nábožensky? Prečo by sme nemohli robiť hudbu, ktorá znie a pôsobí nábožensky, ale v skutočnosti náboženská nie je? Neriadi sa žiadnym abrahámovským náboženstvom ani žiadnym organizovaným náboženstvom, ale napriek tomu z nej môžeš mať pocit náboženského cítenia, môže v sebe niesť vážnosť. A to sme chceli vniesť aj do našej hudby. Poháňa ju fantázia, ale potom do nej vložíte svoje srdce a dušu a tá hudba je precítená. Iste, to sú len štruktúry, sú to hudobné formy, ale pokiaľ viem, nikto iný nič také nerobil, že by preberal náboženské hudobné formy a zapracúval ich do súčasnej hudby.
Tak sa potom stáva, že Dead Can Dance nie je len hudba, je to životná filozofia. A inšpirácia.
Aj mňa všetko svojím spôsobom inšpiruje. Poézia je, samozrejme, akousi predchodkyňou piesní. Poézia bola určite prvá. Objavili sme lyrickú formu a v spôsobe, akým sme ju recitovali, bola hudobnosť. A potom sa podľa mňa stala hudba sprievodom k poézii a bola z toho pieseň. Je to vlastne prostriedok na priamočiarosť. Na poézii a hudbe je krásne to, že v nich často nie je žiadny filter. Môžeš povedať priamo veci, ktoré by si v normálnom rozhovore s iným človekom nikdy nepovedal, pretože sú nabité emóciami. Symbolickým významom. Celá pointa – najlepší básnici sú pre mňa tí najminimalistickejší, ktorí dokážu použiť len pár slov, jednoducho ísť priamo k jadru toho, čo chcú povedať. A nič tomu nestojí v ceste. Proti hudbe nemáme žiadnu obranu.
Ty a spiritualita. Chrámy a príroda, zážitky rozšíreného stupňa vedomia…
Myslím, že je to asi oboje, pretože musíš žiť vo svojom dome. Domov je svojím spôsobom niečo ako chrám, však? To, ako je to všetko usporiadané. Urobíš to tak, aby to bolo láskavé a priaznivé pre tvoju myseľ, inšpiratívne. Príroda je dôležitá, pretože je základom všetkého života, a aj keď sa snažíme proti tomu bojovať, sú tu zvieratá, sme tu my, tvorovia, sme jej súčasťou. Aj keď sa zdá, že robíme všetko preto, aby sme sa od nej nejako vzdialili alebo sa od nej odlíšili.
Ak hovoríme o duchovnom rozmere, potom je to aj o pravde, kráse a dobre ako základoch filozofie a spolu s nimi o duchovnej kultúre prvotných národov. V čom podľa teba tkvie to, že žijeme stále uviaznutí v tejto podobe nespravodlivého sveta?
Naša myseľ nedokáže uchopiť úplnosť tohto vesmíru. A ak je vesmír nekonečný, úplne na to zabudni. Nedokážeme si ani predstaviť, čo sa deje. Ale pokiaľ ide o Gaiu, Zem, našu planétu, to je jediný zázrak, ktorý by nás mal zaujímať, pretože to je naozaj zázračné. Čím viac človek pozoruje prírodu, tým viac je tým jediným, o čo ide. A napriek všetkým pokusom ľudstva zničiť túto planétu viem, že príroda nakoniec všetko premôže. Viem, že to dokáže, pretože aj keby ľudia odpálili všetky jadrové bomby sveta, Zem sa nakoniec, keď tu už nebudeme, vráti a bude pokračovať. Nestane sa z nej mŕtva planéta ako Mars. A to mi dodáva optimizmus. A zrejme aj akýsi základ mojej spirituality. Je to úžas nad vesmírom, prírodou a svetom, v ktorom žijeme. Keď sa pozrieme na vesmír Webbovým a Hubbleovým teleskopom a vidíme, čo sa tam najmä v posledných rokoch deje – je to jednoducho ohromujúce. Je to neuveriteľné. Prečo by sa to nemalo zachovať naveky? Prečo musí byť nejaký začiatok a koniec? Sú to však veci, ktoré si nedokážeme v mysli skonštruovať, pretože sa rodíme a umierame. Ale prečo by to nemohlo byť súčasťou procesu, ktorý je nekonečný?
Začiatky a konce sa prírode a životu snaží diktovať človek a jeho povely alebo (ešte lepšie) – nariadenia systému. Rovnako úžasné je skúmať to, čo je nielen vonku, my nevieme stále takmer nič ani o tom, čo je vnútri v našom vedomí, kde sa nachádza a čo ho vytvára. Bol som často ohromený, keď si zvlášť na svojich sólových albumoch ako Ark pomenúval trýzne tohto sveta a jeho nezmyselné vojny, ktoré pod privátnymi záujmami pokrytecky vedú prostredníctvom nás. This Boy, The Bogus Man, Babylon – všade tam možno nachádzať metafory na americkú hegemóniu a jej nivočenie sveta. Pre mňa bol tento rozmer tvojej výpovede mimoriadne presvedčivý a pravdivý. Aké boli však reakcie médií, nahrávacích spoločností a ako to vnímajú fanúšikovia?
Má to skvelé ohlasy. Hudobná tlač prijala album Ark veľmi dobre. Prišiel som na to, že existuje značná časť ľudí, ktorí nemôžu vystáť politiku v hudbe. A to je smutné, skutočne smutné. Prvýkrát som začal hrať v kapele, keď som mal asi sedemnásť. Bolo to na Novom Zélande a bola mojou prvou, punkovou kapelou. Takže sme hrali pesničky, ktoré boli v tom čase tak trochu politické. Taká prihlúpla vec, boli sme pankáčmi, človek sa musel angažovať, bolo to aj také hnutie proti establishmentu. Bola v tom politika. A to sa mi na tomto období páči, celý post-punk, jeho politická stránka, miloval som všetky tie kapely ako Gang of Four. A je škoda, že sa to nejako vytráca. Už sme sa k tomu nikdy nevrátili, až na pár punkových kapiel alebo skvelých starých chlapíkov, ako je Roger Waters. Je len málo tých, ktorí robia politickú hudbu. A keď už, tak je to len jednorazová záležitosť, reakcia na niečo v štýle Ain’t gonna play Sun City (Nebudeme hrať v Sun City). Pamätáš si, ako sa v čase juhoafrického apartheidu všetci zomkli? Alebo napríklad Feed the World (Nakŕmte svet). Už nebudeme hrať v Sun City. Prečo nerobia rovnakú pesničku pre apartheid v Izraeli? A čo tam robia, je ešte horšie. Ale nie, nikde nepočujem „nie, už nebudeme hrať v Tel Avive“. Je to také pokrytecké. Je to preč. Myslím, že už ich naozaj všetky úplne vydesil – „kicked the shit out of them“. Umelci sa teraz boja, skrotli, sú z nich zbabelci a veľa z nich sa bojí povedať niečo politické, aby neprišli o fanúšikov. Vedia totiž (ako som to zažil aj ja), že ľudia povedia – čo keby si teraz robil songy, ktoré nie sú politické, také pesničky máme oveľa radšej. Ale moja odpoveď je ber alebo nechaj tak, taký som. Myslím, že veľa umelcov sa jednoducho bojí robiť politické veci, pretože majú strach, že prídu o svoje publikum. Prídu o prácu. Je to smutné svedectvo o tom, kde sa teraz nachádzame, ale aj o slobode slova. Distribúciu a médiá totiž stále viac ovládajú ľudia, ktorí patria do nie príliš dobrých organizácií. Obvykle sú pravicovo zameraní a ľudí vnímajú nie ako ľudské bytosti, ale skôr ako štatistiky. Prieskum trhu im slúži čisto ako nástroj toho, ako zistiť, ako predať čo najviac produktov týmto skupinám, denomináciám, čo sú zjavne ľudia, ale oni s nimi nezaobchádzajú ako s ľuďmi, ale len ako so spotrebiteľmi. Myslím si, že sme sa celosvetovo dostali do situácie, keď naša jediná skutočná sloboda, aspoň na Západe, tá posledná sloboda, ktorú máme, je sloboda konzumovať. A to je presne to, čo veľa korporácií, ktoré sú pri moci, chce. Nechcú, aby sme uplatňovali akúkoľvek inú slobodu, ako právo mať dostatok peňazí na spotrebu a nákup výrobkov. Zdá sa, že je to vrchol kapitalizmu. Ľudia majú tendenciu zabúdať, o čo v Amerike skutočne ide. Je to ultrakapitalistický systém, ten najviac ultrakapitalistický systém na planéte. Robia to dlhšie ako ktokoľvek iný. A je to naozaj prepracované do tej miery, že ako továrne na výrobu tovaru používajú dokonca svoje väznice kde využívajú otrockú prácu, pretože väzňom nemusia platiť a môžu mať väčší zisk. Taký vyspelý je dnes ich kapitalistický systém. Je neľudský. A my zvyšok sveta by sme sa na to mali pozrieť a povedať si aha, tu týmto smerom sa bude uberať zvyšok sveta. Všetky modely kapitalizmu sú totiž založené na tom americkom a nakoniec ho budeme nasledovať, či už o 20, 10 alebo len o pár rokov neskôr. Zdá sa, že vždy kráčame v stopách tejto kapitalistickej mašinérie. Ale zakaždým keď niekto ukáže prstom a povie „pozrite, takto dopadneme“, dostane zvyčajne odpoveď „ale nie, nedopadneme, nebuď hlúpy“. Akoby si niečo vymýšľal, je pokladaný za konšpirátora. Ale to nie je žiadna konšpirácia, to existuje a my to máme priamo pred očami.
Presne to dokazuje americký väzenský systém, ktorý od čias Nixona a Nelsona Rockefellera prechádza na súkromný biznis kartelov a korporácií a tie na tom fantasticky zarábajú – áno, prínos do pokladníc súkromného väzenského kartelu je vyše 70 miliárd dolárov. Ľudia tu si naivne myslia, že veď nás „nemôžu všetkých zabásnuť“ a tiež že „nie je predsa toľko väzníc“. Ale nech sa naozaj pozrú na situáciu v USA – tam je tento priemysel v rozkvete. Len nedávno som sa stretol s tvojím vyhlásením na sieti X. Publikoval si tam tento jasný odkaz: „V místnosti je slon/Máme problém. Všetci o ňom vedia a nikto o ňom nehovorí.“ Hovorím o tom tiež v súvislosti s Davidom Ickom.
Áno, zverejňoval som takú sériu.
Áno, pozorne som to sledoval a aj publikoval. Písal si, že „keď ortodoxní židia pália izraelské vlajky a hovoria, že štát Izrael by nemal existovať – považuje sa to za antisemitské? Alebo sa toto pravidlo vzťahuje len na nežidov, ktorí kritizujú Izrael?“.
Áno.
Alebo ďalší citát: „Prial by som si, aby ma z BMG vyhodili, aby mi táto nemorálna korporácia vrátila všetky moje vydania. Mám ešte viac agitovať?“ Bol to prejav tvojej solidarity s Rogerom Watersom, ktorý sa dlhé roky významným spôsobom podieľa na kritike izraelského teroru v Palestíne, za ktorý je prenasledovaný, rušia jeho koncerty a vyšla tiež správa, že spoločnosť BMG rozviazala s Rogerom Watersom z Pink Floyd pre jeho komentáre o Izraeli spoluprácu a teraz je obviňovaný z antisemitizmu.
Som sklamaný, keď vidím, ako sa spája antisionizmus (a sionizmus je v podstate forma apartheidu) a antisemitizmus. Je to zjavne spôsob, ako odvrátiť argumenty proti Izraelu a tomu, čo robí. Je to vojna. Vezmi si všetky tie zákony, ktoré sa v Európe neúspešne pokúšali presadiť… Najskôr bol myslím kódex toho, čo je to antisemitizmus a ten je veľmi rozsiahly. Takže to bola prvá veľká prekážka. Ale akonáhle sa objavili prvé súdne prípady týkajúce sa slobody prejavu, bolo dôkazné bremeno na nich. Dokážte, že byť protisionistický, protiizraelský je zároveň antisemitské. Jasne to rozlíšte, prosím, alebo mlčte. Ale to ich nezastavilo. Stále používajú túto premisu. Akoby to všetko bol antisemitizmus. Teraz je veľká téma nenávistný prejav, hate speech. V Spojenom kráľovstve teraz kritika Izraela spadá pod nenávistné prejavy. A potom jednoducho nemožno nevnímať, že je tu utláčateľský režim pod kontrolou ľudí, ktorí ťahajú za nitky, aby umlčali verejnú mienku. Boja sa pravdy a chcú si udržať imidž úžasného socialistického Izraela posiateho kibucmi, jedinej skutočnej demokracie na Blízkom východe. Ak je však demokracia založená na apartheide, potom to nie je demokracia, ale oni sa celé desaťročia snažia udržať túto fikciu pri živote. A ľudia to teraz konečne odhalili. Izrael totiž, zdá sa, hrá svoju tromfovú kartu. Tým tromfom je v podstate genocída. Chcú sa pokúsiť dokončiť prácu, ktorú začali pred 75 rokmi počas nakby. A tým, že sa teraz pokúsili dotiahnuť to do konca, odhalili sami seba a Západ svoj dvojaký meter a svoje pokrytectvo. Zdá sa totiž, že to je zákon platný iba pre jeden národ. Ale akonáhle poviete, no a čo trebárs islamofóbia a ďalšie podobné veci, už to neplatí, preto vo svojej sérii príspevkov na sieti X hovorím o „slonovi v miestnosti“. Chcel som len odhaliť pokrytectvo a dvojaký meter.
O všetkých týchto témach sa bavím s viacerými mysliteľmi u nás na Slovensku a v Česku, ale i zo sveta, ako aj vo viacerých mojich debatách s Davidom Ickom, s ktorým sme sa stretli a rozprávali viackrát. Ako vnímaš tú nesmiernu historicky najväčšiu moc súkromných impérií a korporatokracie so silami, ktoré stoja za udalosťami 11. septembra, s mocou tajných spoločností. Hovoríme o tajných spoločnostiach, ako sú bavorskí ilumináti, ktoré dali v priebehu storočia možnosť vzniknúť spravodajským službám CIA, M5, Mosad, Šin Bet a celému podsvetiu v podobe monštruózneho, globálneho deep statu? Aké boli tvoje pocity, keď si prvý raz videl pád budov?
To bolo fakt divné. Poviem ti svoj príbeh. Videl som, ako sa to stalo. Nie v New Yorku, bol som u zubára. Prišiel som do ordinácie a dali mi injekciu. A potom ti povedia – príďte zas o 10 minút, než to zaberie, aby nebolo cítiť bolesť. Šiel som do spoločnej miestnosti, je tam televízia, časopisy, môžeš si sadnúť a tých 10 minút počkať. Pozeráme sa na Sky News a hovoria tam – máme tu bleskové správy. Bum, a prvé lietadlo narazilo priamo do budovy a my sme sa na to pozerali. Bola to veľká klinika, tri zubné ordinácie, bolo tam asi desať pacientov.
To bolo v Londýne?
Nie, v malom meste v Írsku. A všetci vyšli do tej spoločnej miestnosti. Všetci zubári prestali ordinovať. Sedeli sme tam a všetci sme sa pozerali. A potom narazilo druhé lietadlo. A my všetci „óch!“. A keď sa to skončilo, povedali, tak teraz sa vrátime k vašim zubom. Museli mi potom dať druhú injekciu, celé ošetrenie muselo začať zas od začiatku. Ale nepripadalo mi to skutočné. Bol to surrealistický zážitok. Pokiaľ ide o konšpiračné teórie a podobne, stačí, aby sa pár ľudí zišlo niekde v temnom kúte a dohodlo nejaké sprisahanie. Veď sa to deje od počiatku vekov. Takže som konšpiračným teóriám otvorený. Jedno je isté. Akonáhle sa to stalo, nech už za to bol v skutočnosti zodpovedný ktokoľvek, zlietli sa všetci neokonzervatívci, pretože videli skvelú príležitosť. A bolo ňou v podstate ukradnúť pôdu na Blízkom východe a to robia dodnes. Američania sú stále v Iraku. Svoju ropu môžu Iračania predávať iba Amerike. Tá si berie z irackej ropy väčšinu ziskov. A celé to majú pod kontrolou. Irak je v podstate zástupným štátom Ameriky. A rovnako tak je zástupným štátom Izrael, je to 52. štát Ameriky, dokonca majú dvojité občianstvo, vojaci IDF môžu dostávať vojnové dôchodky v Amerike, keď slúžia v izraelskej armáde. Takže áno, to je to, čo chce Amerika urobiť. Chcú, aby sa celý Blízky východ stal v podstate zástupným územím Ameriky. Aby všetci mohli jesť v McDonald’s a kupovať si počítače Apple, mať Microsoft a Google. A to je v podstate všetko, pretože celý americký sen je v skutočnosti ultrakapitalizmus. To je skutočne jadro toho všetkého. A akcionári to takto chcú, či už sú to neokonzervatívci alebo ľudia, ktorí majú podiely vo vojenskopriemyselnom komplexe. Sú to akcionári, ktorí to presadzujú. To oni sú tí konšpirátori – sprisahanci.
Čo si myslíš o menovom systéme, FED-e, digitálnej totalite a transhumanizme?
O digitálnej totalite som nikdy nepočul, ale keď sme spolu komunikovali, našiel som si to a je to veľmi zaujímavé. Vážne, veľmi zaujímavé. Je to ako eugenika. Je to svojím spôsobom model eugeniky využívajúci technológiu a vedu. Používajú strach ako zbraň, aby ľudí prinútili podriadiť sa systému, pretože následky sú dosť zlé. Tradične by sme to označili ako zmluvné otroctvo, je to v konečnom dôsledku forma nevoľníctva. K nemu to prirodzene vedie. Starí Gréci to používali často. Keď si skrachoval a nemal si už žiadne peniaze, žiadny príjem, dobrovoľne si sa ponúkol ako otrok niekomu, kto si mohol dovoliť ťa živiť a zaopatriť. A potom si pre neho pracoval, kým sa ten človek nerozhodol, že už môžeš byť zase slobodný, a pomohol ti postaviť sa zase na nohy. Mohol si byť občanom Atén, mať volebné právo a podieľať sa na demokracii. Ale ak si schudobnel, stal sa z teba otrok. Hovorí sa tomu zmluvné otroctvo, ale ich systém, ako ťa z toho dostať, je pomôcť ti. Mám peniaze, poď a ži s nami, budeme ťa živiť, ale musíš pre mňa pracovať, kým nerozhodnem, že si slobodný. V histórii môžeme nájsť mnoho príkladov, keď sa to tak dialo. Rozdiel je v tom, že teraz používajú na sledovanie technológie. Takže je ťažšie uniknúť, stať sa slobodným človekom. Videl si seriál The Prisoner (Väzeň)?
Myslím, že nie.
To by si si mal pustiť. Hrá v ňom Patrick McGoohan. Rozhodol sa odísť, lenže oni si povedali nie, nemôžeš odísť. Tak ho chytili a odviezli na ostrov, kde sa z neho stalo číslo. Ten seriál je o tom, ako sa snaží utiecť.
Vďaka za tip. Dávame ľuďom už viac ako dekádu aj dobré tipy na filmy a tiež na muziku a dobré knižky.
Menový systém, to je bizarná vec! Vyzerá to, že stačí natlačiť peniaze a všetko je v poriadku. Viem, že Federálny rezervný systém pravdepodobne klame. Je to založené na tom, koľko zlata v skutočnosti vlastní. Ale nikto sa k nemu nemôže priblížiť a nie je možné to overiť. Je to preto, že tam nemajú to, čo tvrdia, že tam je. Je to trochu ako tá Schrödingerova škatuľa. Namiesto mačky by sme sa mali pýtať na zlatú tehlu. Je tam zlatá tehla? Na odpovedi totiž aj tak nezáleží, ide v skutočnosti o dôveru. Kým ľudia systému dôverujú, bude fungovať.
Keď hovoríme o dôvere, na jej získavaní stojí celý systém predstierania hry na demokraciu, ktorú ľuďom premietajú médiá simulujúce realitu. Potom musíme hovoriť aj o tom, že v podstate päť-šesť mediálnych gigantov tiež ospravedlňuje genocídu v Palestíne, vojnové ťaženie na Východ, a musíme hovoriť aj o kolosálnej sieti cenzúry a o celom premyslenom systéme ľstí a klamu. Izraelčania ho vytvorili v podobe sofistikovaného systému totálneho dozoru a cenzúry hasbara.
Áno, áno. V Izraeli sú poprední svetoví experti, pokiaľ ide o využitie toho, aké technológie a akých ľudí majú k dispozícii. Slovo hasbara v podstate znamená vysvetľovať a potom presvedčiť. Takže je to spôsob argumentácie, ako niekoho presvedčiť, aby prešiel na tvoju stranu, prijal tvoj názor. Je to čistá rétorika. Izraelčania tento systém vyvinuli, pretože ich systém apartheidu bol dlho pod nátlakom a v ohrození, čo ich prinútilo vymyslieť mnoho rôznych spôsobov, ako sa brániť. A tak sa im podarilo úspešne zamestnať státisíce ľudí po celom svete. Ak máš počítač a veríš v Izrael, môžu ťa zamestnať. Mám kópie pôvodných učebníc o hasbare, ktoré sa rozosielali, elektronické knihy, ktoré poslali ľuďom po celom svete, s návodmi, aké metódy používať, ako odviesť pozornosť a vyvrátiť argumenty proti Izraelu. Odvádzanie pozornosti je jedným z ich trikov. Ďalším z nich je obviniť ťa z antisemitizmu okamžite, čo najrýchlejšie, aby v tebe vyvolali pocit viny a dostali ťa na lopatky. A tak školia ľudí po celom svete. Vlastne kresťania. Evanjelikálni kresťania prevyšujú počet židovských sionistov v pomere tri alebo štyri ku jednej. Keď som sa stretol s pojmom hasbara na internete, išlo v tej súvislosti väčšinou o Američanov, ktorí slúžia Izraelu z akéhosi podivného presvedčenia, že musia chrániť Izrael kvôli (biblickému) vytrhnutiu a druhému príchodu a koniec dní môže nastať iba vtedy, keď Izrael bude mať pod kontrolou Chrámovú horu a Chrám na vrchu bude premenený na synagógu. Až potom podľa nich, v ich šialenstve, nastane koniec sveta. Chcú to vo viere, že sa dostanú do neba. Takže áno, zamestnali množstvo týchto idiotov po celom svete, ktorí budú veselo podporovať Izrael bez ohľadu na to, čo sa stane, aj počas genocídy.
Klamstvá sú podstatou vojnovej propagandy. Jedenásty september a vojna proti terorizmu je to isté. Palestína je najväčšie väzenie na svete, súčasná genocída, neschopnosť mnohých umelcov, ako je Nick Cave, ktorého Waters mimoriadne kritizuje, neochotných vzoprieť sa izraelskému masakrovaniu v Palestíne. A môžeme pokračovať a pýtať sa na Ukrajinu, pretože tá je v dnešnej dobe obrovským problémom. Začalo sa to už v roku 2014 vraždením civilistov na Donbase dosadenou ukrajinskou vládou a jej chuntou. A to všetko sú záujmy amerických korporácií a vojenskopriemyselného komplexu na Ukrajine, ktorý koalícia Západu podporuje. A, samozrejme, zástupná vojna Ameriky a…
… a NATO…
Áno, koalícia Západu proti Rusku. Je to opäť Rusko, rovnako ako Borodino v 19. storočí a Stalingrad v roku 1942 a…
Borodino, to bol Napoleon, však?
Áno, a otázka je, čo Napoleon a Hitler robili sakra hlboko v ruskej, slovanskej krajine posadnutí svojím Drang nach Osten.
Bože, to sa ťahá taký čas! Myslím, že počas perestrojky bola príležitosť. Rusko sa vzdalo toľkých vecí, aby sa skončila studená vojna, ale problémom bolo, že Amerika a Západ nie. Vôbec Rusku nevyšli v ústrety. V skutočnosti len zvýšili tlak a využili situáciu. Takže Ukrajina bola vopred určená ako nárazníková zóna v rámci toho, čo sa nakoniec stane. A napriek sľubom NATO, že nebude postupovať ďalej, začalo potom hovoriť o tom, že Ukrajina bude jeho súčasťou. To už išli naozaj cez čiaru. Ľudia si totiž neuvedomujú, že Ukrajina bola v skutočnosti po mnoho storočí súčasťou Ruska. Keby som mal nájsť nejaký ekvivalent, bolo to presne to, čo sa stalo Nemecku. Bolo rozdelené na dve polovice, potom sa Sovieti stiahli a Nemecko sa mohlo stať opäť jedným celkom. A tá situácia teraz je v štýle „dobre, my sa stiahneme a Západ povie, aha, tak my si vezmeme Ukrajinu, odpojíme ju“. Západ a NATO to urobili so zlým úmyslom, so zlým zámerom a vytvorili tento problém. Nepochybne sa podieľali aj na prevrate, ktorý sa odohral v Kyjeve, keď bol odstránený demokraticky zvolený človek, bol asi príliš proruský. Chceli celý ten proces nakopnúť, pretože zrejme mali pocit, že bude dosť vnútorného odporu na to, aby Putina zvrhli. A to odhadli zle. Vznikol z toho úplný zmätok a za tým všetkým je opäť Amerika, niet o tom pochýb. Jednoducho vytvorili vo svete ďalší obrovský chaos, pridali ďalší prevrat na svoj zoznam neúspešných prevratov a intervencií CIA, vytvorili ďalších vojnových utečencov, ďalšiu imigráciu, nútenú migráciu, chudobu, smrť. A zároveň na tom všetkom zarábajú, pretože majú vždy ešte plán B. Plánom A bolo na tom zarobiť a plán B zas, že sú dostatočne chránení, pretože sú vlastne od oblastí konfliktu tak ďaleko, že sa to nikdy priamo nedotkne ich obyvateľstva. A tak zostáva v Amerike zachovaná dezinformačná bublina, je to dokonalá búda.
Totalitarizmus a plandémia covidu, to je rovnaká alebo veľmi podobná situácia. Ako si vnímal toto absurdné a totalitné presadzovanie transhumanizmu a technokracie?
Sledujem bývalého gréckeho ministra financií Varoufakisa. Hovorí o koncepte, o ktorom som nikdy predtým nepočul, označuje ho ako technofeudalizmus. Je to naozaj zaujímavé, pretože v podstate hovorí, že všetky veľké korporácie musia nútiť svojich zamestnancov pracovať za minimálnu mzdu, aby mali vyššie zisky, alebo z nich v podstate urobiť iba nevoľníkov až na hranici otroctva. A všetky veľké technologické spoločnosti, ako je Apple či Amazon, tento postup používajú – získať čo najlacnejšiu pracovnú silu, ale napriek tomu produkovať vysokú kvalitu. Takže neustále posúvajú hranice, aby dosiahli maximálny rast. Podľa Varoufakisa je v podstate konečným výsledkom technofeudalizmus. To je smer, ktorým sa uberáme…
Áno, to je epochálny posun, ktorý sa v histórii objavuje raz za tisíc rokov – tentoraz ľudí v domnení rozvoja ekonomík a slobôd vrhá späť do feudálnych lén korporácií, kde sa netvorí kapitál, ale mytologický Minotaurus, zjavujúci sa raz ako Jeff Bezos, inokedy ako Elon Musk, si vyberá nájomné za prežitie. Ale toto sa tvorilo už za čias zrodu eugeniky a technokratov na prelome 19. a 20. storočia. A to všetko sa vo svojej ohavnosti zjavilo ako apokalyptická scéna počas pandémie. Ako to zasiahlo teba?
Áno, mali sme vtedy naplánované turné po Amerike, ktoré sme museli zrušiť a prišli sme o množstvo peňazí. Ľudia zabúdajú, že pred mesačným alebo dvojmesačným turné sa musí všetko dopredu objednať – všetky hotely, lietadlá… A to sme mali osem muzikantov a zvyšok bol štáb, členovia tímu, technici. Takže nás bolo celkovo pätnásť ľudí a navyše sme všade, kam sme išli, zamestnávali veľa ľudí na mieste na tom-ktorom predstavení. Vodičov kamiónov, autobusov, takže tie museli byť tiež objednané. A zálohy na také turné, to sa bavíme o 150- až 200-tisíc dolároch. A tak sa snažíš získať čo najviac tých záloh späť, ale podarilo sa nám dostať späť iba asi polovicu. Takže keď sme potom konečne vyrazili na turné, bolo to opäť možné, vedeli sme, že prvý jeho mesiac je len na to, aby sme dostali späť stratené peniaze, hrali sme v podstate zadarmo. Takže áno, bolo to naozaj ťažké. Tak sme to mali my, ale mnoho umelcov bolo v rovnakej situácii. Na druhej strane bolo na vidieku ticho – bolo to úžasné, vtáky, veľa vtákov, veľa vtáčieho spevu. Bolo to neuveriteľné. Pohybovalo sa tam oveľa viac divokej zveri, pretože všade bolo ticho. Nejazdili tam žiadne autá. Ľudia nechodili autom. A keď sa vrátim k tomu, čo som prvýkrát hovoril o prírode, takto rýchlo by sa celá príroda vrátila do pôvodného stavu, lusknutím prstov. Ale v mestách to bolo úplne inak. Ľudia sa cítili uväznení, ako v pasci. V Paríži nesmeli nikam chodiť. Spočiatku nemohli opustiť Paríž, myslím, že dva alebo tri mesiace. A stalo sa niečo neuveriteľné – akonáhle mohli ľudia zase vychádzať a cestovať, prišli okamžite do oblastí, ako je severná Normandia, Bretónsko, a nakupovali domy. Všetci Parížania, ktorí mali peniaze, si kupovali vidiecke domy. Všetko skúpili a ceny domov išli veľmi hore, pretože si povedali, že ak sa to bude opakovať, nechcú byť uväznení v meste. Máme dom na vidieku, kam môžeme odísť, takže to naozaj zmenilo vidiek, ale nie tak, ako sme si mysleli.
Okrem toho, že má tvoj spev úplne podmanivého ducha, často sa stretávam s hodnotením, že tvoj hlas a tvoj spev je ten najkúzelnejší na svete. Máš nejakú školu alebo vzdelanie v oblasti spevu či hudby alebo je to dar od…
… od starého otca! (Smiech.)
… od vesmíru.
Nie, nikdy som v hudbe nezískal žiadne formálne vzdelanie.
Formálna príprava môže byť niekedy na škodu.
Áno, môže ťa pripraviť o tie hrubé primitívne hrany, nuansy, ktoré sú niečím zvláštne.
Je to paradox, ale ja som po rokoch štúdií presvedčený o tom, že na umenie nie sú potrebné žiadne akadémie. Je to talent, je to umelecké nadanie, ktoré sú darom z nebies. Je veľa ľudí, ktorí si myslia, aha, hlasy Brendana a Lisy, to znie tak úchvatne ako opera alebo vážna hudba.
Lisa chodila na nejaké lekcie, ale to sa týkalo čisto techniky dýchania a postoja. Je to naozaj dôležité, pretože pľúca sú v podstate motor. A ten ženie vzduch tým nesmierne zložitým priechodom rezonančných dutín. Jedna je priamo tu hore, jedna vzadu v nose, jedna vzadu v krku, jedna tu dole a jednu máme aj v hrudníku. A keď máš správnu techniku a kontrolu, tak ich dokážeš všetky samostatne rozoznievať. Keď som bol malý chlapec, spieval som v zboroch. So školským zborom som spieval v Royal Festival Hall v Londýne. To je asi tak všetko. Zaujímavé je aj to, že mužský hlas má mierne dlhšiu životnosť ako ženský. Oba hlasy klesnú, tak ako klesá bránica. Takže v päťdesiatich rokoch začína byť hlas hlbší, môžeš spievať nižšie tóny ako predtým. To je fyziologicky podmienené, zaujímavá vec. Mne sa zmenila farba hlasu, zlepšila sa, ako mi pribudli roky. Je zaujímavé sledovať to u operných spevákov, pretože keď sú mladší, tak spievajú všetky predstavenia. A všetky svoje nahrávky potom natáčajú, keď sú starší, pretože ich hlas je s pribúdajúcim vekom lepší. Ale popravde keď si vybavím niektorý zo svojich obľúbených hlasov, ako je hlas Lisy alebo Elizabeth Fraser z Cocteau Twins, ich hlasy sa mi páčili viac, keď boli mladšie, divoké, menej trénované. Viem, že Lisa v podstate prestala spievať určitým spôsobom, aby si svoj hlas ochránila. Takže jej hlas sa stal predvídateľnejším, začal strácať všetky tie divoké hrany, kde sa lámal. Keď na hlas veľmi tlačíš, tak sa akoby zlomí. A práve v tom okamihu môžeš počuť charakter človeka, ktorý spieva. Operní speváci sú školení, aby všetci zneli rovnako. Ak rozumieš hlasu, počuješ drobné nuansy a dokážeš rozoznať jedného speváka od druhého. Ale pre netrénované ucho znejú všetci veľmi podobne. A príčinou je technika, ktorá ich núti spievať takým spôsobom, že ich pripravuje o nuansy, individualitu, a nikdy tiež netlačia na hlas tak, aby sa zlomil. Nechcú, aby sa zlomil, tomu sa chcú vyhnúť. Stratil si kontrolu, panebože, stratil si kontrolu! Ale ja si myslím, že v tej chvíli znie hlas úžasne!
Keď som chodil na výtvarnú školu niekedy v deväťdesiatych rokoch, prebehol tam v jednej z veľkých kinosál program o Dead Can Dance. Ivo Cafourek, možno to meno poznáš, bol v tom čase ktosi ako John Peel. Bolo to celé o Dead Can Dance a on tam povedal, že názov tvojej skupiny nemáme vyslovovať americky, ale britsky, pretože potom to znie trochu ako „dekadencia“.
Aha, áno. Keď to povieš rýchlo.
A hovoril tiež o hlase Lisy a o tvojom hlase. Aj jemu tvoj hlas znel vyzreto, už keď si bol mladý, dvadsaťročný chlapec.
Je tu ešte niečo, čo presahuje čas. Aj v mladom hlase môžeš počuť starého človeka, niekoho, kto toho prežil viac ako druhí ľudia. Môj hlas pri rozprávaní je veľmi odlišný od toho pri spievaní čiastočne preto, že sa na hlas pozerám aj ako na hudobný nástroj. Je to médium, ktorým prenášaš zvuk, emócie a aj text, v poézii a podobne. Ale bez ohľadu na to je to stále nástroj. Trénuješ a modeluješ ho. Napríklad u nás doma mal otec rád croonerov, spevákov s mäkkým, hlbokým hlasom zo zlatej éry swingu, ako bol Frank Sinatra, Scott Walker, Perry Como a bratia Walkerovci, samozrejme, tí mali na mňa veľký vplyv. V tom som vyrastal, takže to bol môj ideál mužského hlasu, na ten som bol naladený, pretože otec ma viedol k tomu, aby som počúval tento typ hlasu. A tak spievam týmto spôsobom. V punkových dobách som so svojím anglickým prízvukom znel úplne inak, skôr ako Johnny Rotten. Preháňal som svoj prízvuk, odtiaľ pochádzam, to som ja.
Som z východného Londýna. Ale potom keď som žil v Austrálii a na Novom Zélande, nejako sa to namiešalo a teraz ľudia hovoria – ten tvoj prízvuk je divný, nemôžem si ťa zaradiť, odkiaľ presne si? A podobné je to aj s mojím spevavým hlasom. Niektorí ľudia si myslia, že znie americky. To je kvôli swingu, jazzu a americkým speváckym ikonám, podľa ktorých som svoj hlas modeloval. Pre mňa je totiž správny vyzretý hlas, keď vyjadruje to, čo chcem povedať. Nie operný hlas, do toho som nešiel. Lisa robila aj operný spev s Mariou Callasovou.
To sú kúzelné, temné i trblietavé naunsy nádhery vážnej hudby, veľmi spirituálnej a povznášajúcej hudby. To zas na druhej strane nevedia oceniť masy. Túžil si niekedy po monštruóznych štadiónoch a veľkolepých predstaveniach?
Áno, túžil. Ale potom som ich mal a zistil som, že to nie je úplne také úžasné, ako si človek myslí. Je to zvláštne, zdá sa mi jednoduchšie hrať pred 10- až 15-tisíc ľuďmi ako v miestnosti, kde je len pár ľudí. Keď sú tam len dvaja ľudia, je to ešte ťažšie.
Áno, s týmito polohami mám ako muzikant tiež svoje skúsenosti.
Áno. A toto je môj pohľad. Viem jednoducho, že keď hráš veľké koncerty, v celom tom procese veľmi veľa stratíš. To isté, keď veľa hráš v klasických sálach na vážnu hudbu. My hráme radi v klasických koncertných sálach, ale keď máš sálu, kde je orchestrisko, to je pred pódiom a hrajú tam hudobníci, ten odstup medzi tebou a publikom je jednoducho hrozný. Mám rád, keď sú ľudia priamo pri mne. Úplne ideálny je pre mňa taký priestor, kde ľudia môžu stáť a hýbať sa pri tom. Budú sa hýbať s hudbou. Je tam otvorený priestor a za ním nasleduje galéria, kde môžu ľudia sedieť. Pre divákov je tam to najlepšie z obidvoch svetov. Mám rád publikum naozaj blízko.
Ak sa to dá vôbec povedať, ktorý tvoj koncert bol pre teba ten najlepší?
Hmm, najlepší. Nie, naozaj nemám žiadny najobľúbenejší. Vlastne jeden z mojich najobľúbenejších koncertov bol asi Hollywood Bowl. Hral s nami naživo asi päťdesiatčlenný orchester, takže to bolo fantastické. Bohužiaľ, Hollywood Bowl chcel asi 60-tisíc dolárov, keď sme si to chceli nahrať a natočiť. To je dôvod, prečo nie je veľa umelcov, ktorí by vydávali živé nahrávky z Hollywood Bowl, pretože živé albumy sa nepredávajú dobre a je to drahé. Ale áno, tam to bolo dobré hranie. Ale je ich toľko… Jedno vystúpenie, ktoré mi naozaj utkvelo v pamäti, je asi náš prvý koncert v Bretónsku niekedy v roku 1985, možno 1984. Prvýkrát sme prišli do Francúzska a išli sme autom. Ten koncert bol vlastne v malom dedinskom mestečku Saint-Brandan. Majú tam za patróna svätého, ktorý sa volá rovnako ako ja. A došiel nám benzín. Všetci v dodávke, všetka všetka aparatúra naložená v nej, kdesi v lese… Nemôžeme nájsť miesto, kde sa má koncert konať a zdochne motor. No dokelu! Schádzame teda z kopca a zaparkujeme na prvom mieste, kde sa dá. A zastavili sme práve pri starom hostinci, v ktorom sme mali dohovorené hranie. Nemohli sme to predtým nájsť, ale bolo to tam. Nakoniec sa všetko podarilo a bolo to tak, že pódium bolo takto vysoko (Brendan rukou ukáže asi dvadsať centimetrov od podlahy) a sála bola taká nabitá, že si mal ľudí priamo pred sebou, prvý človek bol tu (a dlaňou opäť naznačí vzdialenosť asi 30 centimetrov). A bolo to neuveriteľné! Hrali sme tam zo svojej prvej platne a tá bola naozaj hlučná. Bolo to ako veľká zvuková stena. A ty si ich videl, ooooch, bola tam fyzická reakcia, mohol si cítiť, ako ide cez dav a potom sa od neho zas vracia ako rezonancia, na ich tvárach si videl, čo prežívajú. To bolo neuveriteľné.
A existuje niečo ako tvoj najobľúbenejší album?
Ha…
Dokáže umelec povedať, ktoré je jeho najdrahšie dieťa?
No, to je ťažké.
Áno, to teda musí byť. Alebo pieseň.
Tak to je ešte ťažšie. Môj najobľúbenejší album je asi Into the Labyrinth a Anastasis, tieto dva. A moje sólové platne, tam by som musel dať Ark. Tak tieto tri. Za tie roky sme sa s Lisou toľkokrát rozišli, koniec, už nikdy nebudem hrať. A potom sa objaví album ako napríklad Ark. Ale Ark mohol byť pokojne album Dead Can Dance.
Pripravuješ nejaký nový album?
Áno, chystám pokračovanie k albumu Dionysus a volá sa Apollo. Dionysus bol tak trochu ovplyvnený Nietzscheho Zrodením tragédie z ducha hudby. A on tam hovorí skvelú vec, že najlepšia hudba alebo najlepšie umenie je také, ktoré v sebe snúbi apollónske a dionýzovské prvky, čo znie trochu protichodne, pretože je to ako hovoriť o usporiadanej divokosti, ale musíš mať oboje, inak je to len čistý chaos alebo je to príliš učesané. Takže je dobré skombinovať oboje. A keď som to čítal, hovoril som si, to je svojím spôsobom to, čo robíme, pretože Lisa je trochu divoká, nepredvídateľná, teraz už, bohužiaľ, menej, ale predtým mala fantastický hlas. Mal som jej hlas oveľa radšej, pretože bol divoký. A ja som do toho vniesol akýsi poriadok, formu. Pretože jej hudba bola zo začiatku veľmi avantgardná, veľmi divná, zvláštna, experimentálna. Takže som do toho vzťahu vniesol poriadok. A tak vznikol Dead Can Dance. Takže Apollo, budúci album, je pokračovaním alebo protipólom a na tom teraz pracujem. Môžem vám z neho kúsok zahrať, ale je to ešte veľmi čerstvé, len aby ste si urobili predstavu. Ukážem vám svoje štúdio.
To som veľmi zvedavý. Nuž, posledná otázka. Na Slovensku máš veľa skalných fanúšikov, ktorí by boli nadšení, keby ťa mohli vidieť na koncerte. Je to reálne alebo je to iba sen? Veľa ľudí na Slovensku mi to už hovorilo a veľmi ťa pozdravujú. Na Slovensku máš obrovské zázemie, aj keď sme malá krajina, sme mimoriadne muzikálni. A veľa ľudí pozná Dead Can Dance. Na Slovensku obzvlášť. Samozrejme, aj v Československu.
Áno, zatiaľ sme hrali len v Prahe.
Praha je blízko. To nie je problém.
Áno, ľudia prídu z Bratislavy? Pozval ma Ondrej Rudavský, aby som zahral uňho v záhrade, organizuje záhradné koncerty. Áno, to by sa mi páčilo. Myslím, že je pravdepodobné, že až dokončím tento album, začneme sa baviť o turné 2025, možno skôr 2026. Rád by som hral na množstve miest, kde sme ešte nikdy nehrali. Myslím, že to je dôvod, prečo sa toľko sťahujem. Potrebujem nové skúsenosti, niekde žiť alebo navštíviť nové miesto. Pretože život je krátky. Zakaždým keď organizujeme koncerty, promotéri sú rovnakí – veľká šou, dáme vás do nejakej mizernej športovej haly, pretože tak zarobíme viac peňazí. A keď povieš nie, ja chcem hrať na nejakom peknom mieste, kde je to iné, povedia ti – aha, ale tak nezarobíš rovnaké peniaze. Ja hovorím – mne je to jedno, ja chcem len ten zážitok, poďme urobiť niečo nové, iné. Takže áno, skúsme to zrealizovať. Fajn, Bratislava.
Áno, Bratislava. Bratislava je blízko Viedne a Budapešti, všade máš veľa fanúšikov a ja ti pri našej ďalšej spolupráci budem veľmi rád blízko, pomôžem to zariadiť (ako iné vystúpenia, napríklad Davida Icka).
Dobre, super. Áno, tak to uskutočníme.
Ďakujem veľmi pekne, Brendan.
Rado sa stalo.
Bol to dlhý rozhovor, s Brendanom sme sa vopred dohodli, že pre mňa nemá žiadne časové obmedzenia. Áno, šerí sa. Vo francúzštine sa to povie crépuscule. To je vtedy, keď je slnko nízko a je zlatisté. Z druhej strany by sa to dalo vnímať aj talianskym chiaroscuro, čo je čarokrásna finesa Caravaggiových obrazov. A v tejto atmosfére sa ešte všetci rozprávame pri čokoládovom koláči a čaji v inej z izieb jeho domu, prevádzajú ma domom a obidvoma štúdiami a v tom podkrovnom mi púšťajú pár zvukových slučiek, do ktorých naživo hrá. S Tristanom sa rozprávajú o nahrávacích štúdiách, kde jednoznačne víťazí Logic (v porovnaní s inými s neustálymi komplikáciami s kompatibilitou ako Cubase a podobne). Celé odpoludnie nás prevádzal svojím svetom a bol to nádherne úprimný a otvorený rozhovor. Je to spokojnosť v rovnováhe, kde nič nechýba ani neprevyšuje, je to naplnenosť až po okraj, je to bytie v najvlastnejšom význame dimenzie tvorivej extázy, ktorá robí život hrou. Vezme nás autom na malú križovatku medzi usadlosťami, kde na nás čaká taxi. Tristanovi ešte pripomenie, ako si cení jeho senzitivitu a s hlbokou vrúcnosťou sa objímame. To už je mystická blue hour – modravá hodinka po západe slnka. Cítim, že toto nebolo posledné stretnutie, skôr prvé z nasledujúcich…
KONIEC
Prvú časť rozhovoru nájdete TU
Tibor Eliot Rostas
Vydavateľ, šéfredaktor, umelec a mierový aktivista; autor siedmich kníh,
široko uznávaný na Slovensku a v Česku.
Matúš Plecho
Hlavný umelecký fotograf časopisu Zem&Vek od jeho vzniku.
Tvorba: www.matusplecho.com
www.zemavek.sk
www.facebook.com/tibor.e.rostas
TELEGRAM / Najnovšie spravodajstvo: t.me/zemavek
Na rozhovore spolupracovali Hanka Konvalinková a Tristan Rostas.
Rozhovor sa uskutočnil 20. novembra 2024 v Bretónsku.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.