Vietor kolmo šľahajúci do tváre – v tomto momente sa zhmotňujú všetky nepredstaviteľné okolnosti porušujúce gravitáciu. Ako kamikadze sa rýchlosťou tomahavku rútia drobné zlovestné ihlany zľadovateného dažďa až tak, že je nemožné kráčať s otvorenými očami – tie ihličky skutočne načas oslepujú. Rýchlosť, akou vietor núti človeka držať sa zábradlia mosta, aby ho neodfúklo dolu do mora, učí prijímať nevyspytateľnosť. Preboha, a čo potom prežívali pešiaci za svetových vojen, keď sa ich schátrané, uzimené telá navracali späť z trosiek prísľubov o tisícročnej ríši, ktorá im napokon čvachtala v nekonečnej strasti bagandží?!
Okolo prasklín pekla sa divoko krúti temná voda morí, kde príliv stúpa úchvatnou rýchlosťou. Z tých hlbín pekla sa ako jeho čiapka vynorila tvrdá žulová skala, kde už pred civilizáciou, akú poznáme, vzývali posvätnú úctu k bytiu na línii tiahnucej sa priamo ako ostrie meča archanjela Michala od Írska až po palestínsku horu Carmel. Podľa všetkého ide o telurické prúdy, ktoré Umberto Eco preslávil v spletitých pochybnostiach a v náznakoch o existencii pupka sveta (umbilicus mundi), ktorého ovládnutie je víťazstvom nad osudmi tejto Zeme. Na skale v mori sa ako v telekinéze týči k nebesiam Chrám svätého archanjela Michala ako ochrancu človečenstva a sprievodcu každej z duší späť domov – domov na druhý breh. Nad vysokánskym ihlanom strechy sa trblietajú zlaté krídla archanjela ako spása zablúdenia v zlovestných sypkých pieskoch. Vôkol strmej strechy krúžia hlasné ozveny lastovičiek a čajok. „Tu je spása a život,“ volajú tak blízko pri oblakoch a ešte bližšie k srdcu nad pominuteľnosťou dní. Prešiel som touto krajinou, aby som prišiel bližšie k tomu, čo je posvätné nielen v mojom živote: k daru od Boha tvoriť, tvoriť skvostné katedrály, katedrály nesmrteľnosti slov a tónov.
Ak tu za posledných sto rokov ostane niečo nezabudnuteľné z hudby ako trvalá súčasť kultúr a životov, potom to bude nesporne Dead Can Dance. Význam tejto hudby bude na rozdiel od drvivej väčšiny ich súčasníkov rásť. DCD je dieťaťom génia, ktorého povzbudzuje Boh – význam, ktorý by Brendan Perry skôr pripísal tvorivej inteligencii univerza a zázraku bytia na žijúcej matke Gaii.
„Welcome gentlemen,“ povedal Brendan a ocitli sme sa v mámivom prostredí epikurovsko-prívetivého kamenného domova obrasteného dočasne umierajúcimi krehko-silnými brečtanmi. Pri krbe rozhľahlej obývačky drieme na sedačka majestátna deerhoundka Maida, ktorá občas zdvihne oči na kobylku Teddy pohojdávajúcu sa ako tieň za vitrážou skiel, na ktoré v jednej chvíli útočia sychravé kvapky a hneď nato trblietavé lúče zimného slnka. Mraky odhaľujú prívetivú tvár a následne ju zastrie dramatická úzkosť ako pri pohľade na sinavé telá epických diel stredovekých obrazov v galérii umenia v Rennes.
„Máš bližšie k týmto starým dielam alebo k súčasnému umeniu?“ Po chvíli Brendan povie, že jeho srdcu je najbližší symbolizmus. Cítim to rovnako – toto umenie prostredníctvom starých, poctivých schopností majstrov umenia vyjadruje myšlienky a emócie v maliarstve, v poézii romantizmu aj v literatúre cez symboly snov, mytológie aj náboženstiev. Toto je kvintesenciou Dead Can Dance. Vycibrená technika vekov skúmajúca svet súčasnosti na povrchu aj pod ním. Neexistujú žiadne hranice umenia, žiadne hranice kultúr, žiadne hranice vyznania ani ohraničenia slobody a svetonázorov. Neexistujú žiadne hranice medzi utrpením, bázňou a extázou, to všetko sú len koncepty našej mysle – jednoducho Sme deťmi slnka, ako spieva Brendan.
Na začiatku osemdesiatych rokov sa punková a postpunková hudba v rôznych prímesiach s domácou scénou rozliehala aj v austrálskych kluboch v Melbourne, kde svoju cestu preslávenú svetom začali aj Lisa Gerrard a Brendan Perry. Ten sa narodil v londýnskej štvrti Whitechapel írskej matke a britskému otcovi, no len pár rokov nato sa odsťahovali na Nový Zéland, odkiaľ ich cesty zaviedli do Melbourne. V osemdesiatom prvom spolu so Simonom Monroeom a s Paulom Eriksonom (obaja sa krátko nato presťahovali do Londýna) začal svoju životnú umeleckú púť s Lisou Gerrard, a to nesmieme zabudnúť ani na Petra Ulricha. Ich hlasy vytvárajú jedinečnú a fascinujúcu symbiózu, kde Brendanov hlboko posadený a vznešený tón skvostne dopĺňa dramatický kontraltový hlas Lisy, s použitím absolútne unikátnej techniky extatických zlomov hlasu – glosolálie, kde v slabikách a v jazyku vychádzajúcom z jej podvedomia, ktorý sama vytvára, prehovára kozmos. Brendan je famózny multinštrumentalista, fascinujú ho gitary a basgitara, z ktorej boli jeho veľkou inšpiráciou basové linky Petra Hooka z Joy Division, ale aj postupy na bicích Stevena Morrisa (Joy Division/New Order). Lisa majstrovsky ovláda hru na čínskom hudobnom nástroji jang-čchin. Jeho zvuk, vzdialene pripomínajúci hru paličkami na cimbale, sa stal časom ikonickým zvukom Dead Can Dance. Lisa zložila alebo svojimi partitúrami obohatila viac ako päťdesiatku soundtrackov k filmom. Ale nechcite vedieť, ako nesmierne náročné je správne naladiť tých 58 strún. Na svojej hudobnej púti spolupracovala s takými osobnosťami muziky ako Pieter
Bourke, Patrick Cassidy, Klaus Schulze, Hans Zimmer, Ennio Morricone alebo Zbigniew Preisner.
Dead Can Dance obohatili tento svet deviatimi spoločnými albumami a desiatkami projektov, z ktorých sa do uší a duší sveta zapísali The Mirror Pool, The Silver Tree, Black Opal, Twilight (sólové albumy Lisy Gerrard). Unikátmi ako Eye of the Hunter, Ark či Songs of Disenchantment: Music from the Greek Underground sú zas preslávené magické sólové projekty Brendana Perryho s mnohými ďalšími famóznymi nahrávkami v spolupráci s vynikajúcimi hudobníkmi ako Hector Zazou alebo Harold Budd a ďalší. Kedysi za mnohými z podnetov stál Ivo Watts-Russel a v časoch jeho pôsobenia ako šéfa značky 4AD bol veľmi podnetným a tvorivým umelcom, ktorý na zvuku svojho labelu čiastočne spolupracoval spolu s producentom Johnom Fryerom (ten okrem 4AD spolupracoval aj s Depeche Mode, Nine Inch Nails, Fad Gadgetom). A John vtedy každému doprial slušnú porciu Lexiconu (reverb, efektový procesor). V každom prípade všetci pod značkou 4AD boli v tých časoch mimoriadnymi muzikantskými zjavmi so schopnosťou skladať nadčasovú hudbu neviazanú na aktuálne trendy a zvuk. Práve to je zásadným prínosom formácie Dead Can Dance, ktorej sa každým ďalším albumom darilo preklenúť nové a nové ohraničenia, a keď sa jedna úroveň experimentovania a tvorby úplne naplnila až po okraj, v tom okamihu sa otvorila úplne nová a ešte rozľahlejšia komnata. V každej z nich srdce ticho načúva slzám duše, ktorá schránku pominuteľného tela vynáša v katarzii vždy aspoň pár centimetrov nad podlahu, až kým sa tesne nepritisne k oblakom.
Brendan, hudbu Dead Can Dance počúvam takmer celý život. Prvýkrát som sa s ňou stretol, keď som mal osemnásť, a počúvam ju často, keď maľujem alebo píšem. Od mnohých ľudí zo sveta som tiež čítal, že táto hudba sa dá počúvať stále dookola, nikdy sa neomrzí. Pre moju prácu je veľmi inšpiratívna. Takže ti chcem veľmi poďakovať, je to pre mňa obrovská česť.
Je fajn počuť, že sa ti to nikdy neopočúva. My sme sa od začiatku vždy podvedome snažili robiť hudbu, ktorá je nadčasová, nepodlieha trendom. Nikdy sme sa neriadili aktuálnou módou.
Tvorivých ľudí v ich diele od začiatku sprevádza určujúca idea poslania, významu a najdôležitejšieho posolstva, aké chcú ľuďom odovzdať. Ako by si charakterizoval svoj životný motív – čo je tým, čo hľadáš a túžiš nájsť?
V hudbe alebo v živote?
V hudbe alebo možno aj v živote.
Ono to spolu tak trochu súvisí, ale zároveň je to oddelené, pretože nie som ten typ hudobníka, ktorý by neustále koncertoval. Hudbu robím stále, ale nie je to môj životný štýl, nerobím stále koncerty, nevydávam album každý rok. Nie je to ako továreň, ako stroj, pri ktorom pracuje veľa ľudí. Som naozaj, ako si hovoril, tak trochu renesančný človek v tom zmysle, že robím všetko. Robím produkciu, vystupujem, uskutočňujem historický výskum hudobných žánrov a nových nástrojov, ktoré používam. Zaberie to veľa času, ten proces je vždy dlhý. Takže to je v istom zmysle naozaj môj životný štýl, moje zaujatie hudbou. Ale čo sa týka predstáv o budúcnosti, nemám vlastne žiadne okrem toho, aby som bol spokojný a šťastný, taký šťastný, ako len môžem byť. V tomto zmysle patrím skôr k Epikurovej škole. Som naozaj šťastný, že mám záhradu a knižnicu, žijem na vidieku a mám dobrých priateľov, s ktorými sa môžem stretávať pri jedle. To je všetko, čo potrebujem. V tomto ohľade nemám žiadne veľké ambície. Keby som chcel niečo iné, byť superbohatý alebo superslávny, mohol som sa vydať inou cestou, ale to nie je cesta, ktorú chcem. Chcem len epikurovský, pohodový život.
Zrod Dead Can Dance a spojenie s fenoménom 4AD a Ivom Wattsom-Russellom. Do akej miery spolu kapely koexistovali? Lonely is an Eyesore bol skvelý projekt s nádherným vizuálnym stvárnením. Chystajú sa nejaké ďalšie podobné projekty vo vizuálnom žánri. Keď som prvýkrát počul a videl fenomenálnu kompiláciu Lonely is an Eyesore (1987) a kapely, ktoré sa tam okrem vás stretli ako Cocteau Twins, This Mortal Coil, Wolfgang Press, Dif Juz alebo Clan of Xymox a ďalšie, bol to unikátny hudobný a tiež vizuálny projekt s videoklipmi. Ale nie som si istý, či existuje viac takých projektov, ako je Lonely is an Eyesore.
Nie, to bolo také zvláštne obdobie s This Mortal Coil. V prvom rade všetky skupiny pod hlavičkou 4AD boli dosť podľa vkusu Iva. Bola to záležitosť jedného človeka. Takže to bolo tematicky prepojené s umelcami, ktorí tam boli. Nakoniec sa to s príchodom amerických kapiel všetko nejako rozriedilo. Nebola to silná spoločnosť. Ale spočiatku, keď Ivo vytvoril This Mortal Coil, veľmi podporoval ľudí, aby sa schádzali a hrali spolu v rôznych formáciách a bol v tom veľmi dobrý. Mal všetkých tých muzikantov, ktorí sa mu páčili – aha, bubeník z tejto skupiny je dobrý a tamten muzikant ma tiež baví. Takže si skladal akúsi superskupinu a naozaj ju za takú považoval. V tomto ohľade bol veľmi dobrý a ja ho v tomto veľmi obdivujem, pretože vytvára krásnu hudbu. A nielen to. Spolupracoval s partnerstvom 23 Envelope, ktoré tvorilo väčšinu výtvarných návrhov. Fotograf z 23 Envelope Nigel Grierson bol tiež filmár, stali sa z nás dobrí priatelia. Robil videoprojekty, čo bolo skvelé, pretože to znamenalo, že sme do toho mohli veľa hovoriť, bol naozaj otvorený našim podnetom. Napríklad hlavná postava bola v podstate nejaký môj nápad, ktorý on uviedol do pohybu. Ale myslím, že to bol ojedinelý počin, nenapadá mi žiadna iná nahrávacia spoločnosť, ktorá by urobila niečo podobné – využila potenciál všetkých svojich umelcov a vytvorila ďalší projekt v rámci samotnej nahrávacej spoločnosti. Ďalšou postavou, ktorá bola skutočne dôležitá ako katalyzátor pre mnohých umelcov, bol Robin Guthrie z Cocteau Twins. Mal vlastné nahrávacie štúdio a produkoval aj vedľajšie projekty ako Dif Juz, takže sa v rámci 4AD vo veľkej miere podieľal na produkcii a aj mne pomáhal s niektorými nahrávkami. Boli to dve dynamické sily v rámci 4AD – Robin Guthrie a Ivo Watts-Russel.
Vaša spolupráca s Hectorom Zazouom. Ale aj to, ktoré spoločné umelecké projekty s inými tvorcami považuješ za najvydarenejšie.
S Hectorom to bolo zaujímavé. Zavolal nám, pretože mal album, ktorý sa lisoval v Crammed Records – Sahara Blue, a vo chvíli, keď to bolo celé vylisované a pripravené na vydanie, vstúpili do toho vydavatelia Davida Sylviana s tým, že David tam nemôže byť a nemá sa na tom vôbec podieľať. Dokelu, to chcú riadiť úplne všetko, čo robí, a riešiť to, že niekde inde urobil dva songy? To bolo fakt divné. Hector si v zúfalstve hovoril: Aha, musím nahradiť tieto dve skladby na Rimbaudovu poéziu, Davida Sylviana však nemôžem použiť. Tak mi zavolal s tým, či by som mohol tieto dve básne urobiť v krátkom čase, fakt rýchlo. A ja na to, že áno, isto. Mal som štúdio v jednom kostole v Írsku a on prišiel až z Paríža, išiel autobusom z letiska, čo boli asi dve hodiny cesty ku mne. Vyzdvihol som ho pri autobuse. Bol to obrovský chlap, v tom čase som nemal ani potuchy, čo je zač. Priviezol si aj nahrávacie zariadenie, osemstopový magnetofón, ktorý so sebou všade nosil. Šli sme do kostola, nastavil mašinu, začali sme nahrávať a počas víkendu sme dali dokopy pár nápadov. Skvele sa s ním pracovalo, bol to ten najpohodovejší človek, akého som kedy stretol. A to, ako bol úplne zapálený do world music… Akoby som stretol spriaznenú dušu. Jeho záujem o hudbu bol univerzálny a to mi prišlo úžasné. Bol to teda začiatok naozaj krásneho priateľstva. Spolupracoval som s ním na ďalších asi štyroch albumoch. Zvyčajne som chodil do Paríža a hral na bicích alebo na niečom inom, ale u Hectora si nikdy nevedel, čo príde. Bol úplne ponorený v prítomnom okamihu, keď mal nápad, povedal skús toto. Alebo ti dal do ruky nástroj, na ktorom si nikdy predtým nehral, aby vzniklo niečo veľmi jedinečné a nové alebo trochu jednoduché. Jeho pracovné metódy boli fantastické. Naozaj sa venoval zvuku na veľmi vysokej úrovni, mal veľmi vysoké nároky. Tiež sme spolu chodili na dovolenku, boli sme si veľmi blízki, boli sme spolu na Tahiti, Bora Bora, na všetkých tých ostrovoch v južnom Pacifiku. Áno, krásny človek a tragický koniec. Práve dokončil nahrávanie albumu a chystal sa ho miešať. Necítil sa veľmi dobre. Lekári mu povedali, že má veľmi pokročilú rakovinu. Myslel som si, že ho budem môcť navštíviť v nemocnici, ale potom ako nastúpil do nemocnice, do dvoch týždňov zomrel, tak rýchlo. Bol to pre nás všetkých šok.
Môj kolega Marián, zástupca šéfredaktora, bol môj priateľ. Mal rakovinu mozgu. Bol skvelý, spolupráca s ním na našom časopise bola úžasná. Začínali sme spolu. A potom rakovina… Je to veľká tragédia súčasnosti a hrôzostrašným tempom narastá spolu so svinstvom v potravinách, ale aj žiarením okolo nás. Videl som koncert Dead Can Dance v Prahe a tvoj koncert k albumu Ark. Mám ho od teba aj podpísaný (tam na koncerte sa predával), pozri! Dávaš prednosť štúdiu a tvorbe alebo vystupovaniu pred publikom? Pre mňa bol veľký zážitok počuť Dead Can Dance naživo.
Myslím, že najradšej hrám živé koncerty, áno, myslím, že áno. Keď pracujem v štúdiu, je tam veľa práce, ktorá sa zvonku zdá byť všedná. Je to proces, v ktorom si uzavretý. Má to nejaké kulminácie a pri finálnej produkcii to vrcholí. Ale naživo máš okamžitý ohlas, je to priamy kontakt s divákmi, emotívne a má to intenzitu. A o tom to vlastne celé je, o tom závere, keď môžeš hudbu prežívať priamo s publikom bez toho, aby si na to potreboval sprostredkovateľa.
Teraz sme vo francúzskom štúdiu, kde sa nahrával album Dionysus?
Áno, v stodole. Prestaval som ju na štúdiovú skúšobňu.
Aj toto epické dielo, ktoré ste tvorili 730 dní, dokazuje, že si starou dušou zasvätenou do nadčasovej nádhery vekov. Evidentne ťa priťahujú starosvetské a dobové štýly, čo v dnešnom svete znie ako krásna melanchólia a smútok. Máš pocit, že je to niečo, s čím si sa narodil?
Prirodzenosť verzus správanie. Geneticky ťažko povedať, ale môj starý otec bol huslista, je to historicky jediný hudobník v našej rodine, on jediný robil muziku.
To je rovnaké ako u mňa, starý otec bol tiež jediný muzikant a huslista.
Starý otec mal vlastnú kapelu, hrali tradičnú írsku muziku, hovorí sa tomu ceili, a hrali na svadbách a pohreboch, pri rôznych príležitostiach, jednoducho pre zábavu. Je tu jedna zaujímavá vec. Naša rodina má stále pôvodný statok v Írsku, patrí môjmu bratovi. A starý otec si tam pozýval ľudí a organizovali v dome tancovačky, najskôr pritom hrali na ťahacej harmonike a dvoje husliach. No a môj brat robil nejakú rekonštrukciu, a ako vyťahoval kamennú podlahu, našiel pod ňou konské hlavy. To je vážne zvláštne, v Írsku je stará pohanská tradícia dávať ich pre šťastie pod podlahu. Niektorí ľudia hovoria, že je to kvôli akustike, ale nie, nie je to kvôli nej, s ňou to nič nerobí. Dávali ich pod podlahu, kde ľudia tancovali, a pod hlavnú obytnú miestnosť, čo je zaujímavé.
Povedal by som teda, že som skôr naklonený behaviorizmu, pretože som vyrastal v dome, kde bola vždy hudba, veľa hudby. Otec nosil domov veľa albumov, asi jeden týždenne. Bývala u nás teta, ktorá v šesťdesiatych rokoch vždy priniesla dvadsať najlepších singlov a albumov. Hudba u nás bola stále, ustavične som si púšťal platne.
Opýtam sa aj na pôvod tvojho dobového štýlu alebo na fascináciu stredovekom – alebo muzikou vznešenosti časov. Prvýkrát keď som počul tvoj druhý album…
Spleen and Ideal?
Áno. Bolo to úžasné, otvorilo mi to bránu časom ako déjà vu z prastarých ríš – ako kozmická časová kapsula. Priťahuje ťa dávna doba alebo klasická éra, keď tvoríš?
No predovšetkým ma to ťahá k hudbe do tej miery, ako je každý album odrazom hudby, ktorú som počúval rok alebo dva predtým. Prvý album je preto niečo ako postpunkový album. A druhý album Spleen and Ideal – to sme bývali v Londýne blízko hudobnej knižnice, kde mali množstvo vinylových platní a kaziet. To bolo v polovici 80. rokov ešte pred érou cédečiek. Chodil som teda do tej knižnice, prechádzal som si platne a vypožičiaval si vážnu hudbu. Vždy som ju mal rád. A potom som si obľúbil najmä ruských skladateľov, ako je Prokofiev, Stravinskij, a najmä Šostakovič. Tie platne som si mohol odviezť na bicykli, išiel som domov, prehral som si ich, nahral som si tie, ktoré sa mi páčili a potom som ich vrátil späť do knižnice a požičal si nové. Tak som to robil asi rok. A potom zrazu… začal som skladať a tá hudba sa podobala vážnej hudbe. Takto fungujem, hudbu akoby absorbujem do seba. A potom sa to prejaví v mojej interpretácii hudby. A tak to bolo pri každom albume. Pri albume Aion to bolo rovnaké. Počúval som stredovekú a starú hudbu. Nič iné. A potom z toho bol Aion.
Ako dieťa ste sa ty a tvoja rodina dosť sťahovali po svete. Ktoré z tých mnohých miest ťa najviac zasiahlo? Ktoré miesta a zvuky sveta v tebe zanechali najhlbšiu stopu?
Prvý skutočne veľký presun prišiel, ešte než sme sa odsťahovali na Nový Zéland. Tam sme prišli, keď som mal 14 a pol roka. A predtým sme cestovali sem a tam medzi Írskom a Londýnom. Vyrastal som v Londýne, ale cez letné prázdniny a občas aj cez Vianoce sme šli do Írska. Jednoducho sme v Londýne nasadli na vlak a potom sme šli loďou po mori. Bola to skutočne dlhá cesta, ktorú sme v šesťdesiatych rokoch podnikali každý rok. A to sme vždy išli cez to špinavé mesto – v Londýne to vtedy bolo zlé, bývala tam hmla, nebolo nič vidieť, pretože sa všade kúrilo uhlím. A tá hmla ustúpila až v nádhere vidieckej krajiny. Bol to úplný opak, a potom sme sa museli zase vracať do Londýna. Najväčší vplyv v mojom živote malo na mňa obdobie, keď som vyrastal. Keď sme potom emigrovali na Nový Zéland, bol to obrovský kultúrny rozdiel, pretože ľudia, s ktorými som sa kamarátil v škole, boli Polynézania, Maorovia. A ja jednoducho milujem ich kultúru. Prišlo mi to úžasné, pretože to bolo úplne iné ako západná kultúra. Môj najlepší kamarát Peter Jacobs ma brával cez prázdninové a predĺžené víkendy a počas štátnych sviatkov do Marae (miesto stretnutia, pozn. prekl.), ktoré bolo úplne na severe Nového Zélandu. Bolo jednoducho nádherné byť so všetkými tými starešinami kmeňa, so všetkými príbuznými – existovalo u nich niečo ako klanový systém a pri zvláštnych príležitostiach sa schádzali z celého Nového Zélandu. Všetci sme jedli vo veľkej komunitnej sieni. Videl si niekedy tie siene? Majú po stranách množstvo úžasných rezieb. Jedli sme mušle, ktoré sme ulovili v mori, a miestne jedlá a spievali sme. Tak som sa vlastne naučil hrať na gitare. Sedíte s gitarou v kruhu a hráte. A vždy to bolo v tom typickom polynézskom rytme: džing-a-čing, čing-a-čing/činga čing. Všetko. Či si hral Hendrixa alebo Black Sabbath, vždy to bolo s čin-a-čin (smiech). Boli to krásni ľudia, naozaj úplne iný svet, a mne to otvorilo pohľad na úplne inú kultúru. Myslím, že to bol v skutočnosti začiatok môjho záujmu o etnickú kultúru a world music. Ďalšou podstatnou vecou bolo to, že som sa dozvedal o úplne inej histórii. V Anglicku ma učili, aké bolo impérium skvelé a akí sme boli úžasní, že sme zvyšku sveta priniesli civilizáciu. A keď som sa dostal na Nový Zéland, učili ma, aký bol kolonializmus zlý a aký mal vplyv. Je to ako prvá skladba na prvom albume Dead Can Dance, ktorá sa volá The Fatal Impact. Je to zo slávnej knihy o vplyve Európanov na Tichomorie, počnúc austrálskymi domorodcami cez Polynézanov, Melanézanov a tak ďalej. Takže áno, v tej chvíli som si uvedomil, že história je blbosť a dejiny píšu silnejší a záleží na tom, kto kontroluje, čo sa rozpráva a ako veľmi sme indoktrinovaní v školách. Prežil som si to prebudenie: Počkajte, mňa to ale v dejepise učili úplne inak! Oboje nemôže byť pravda, tak ktorá história je tá pravá? Toto ma samo osebe naštartovalo na cestu…..
Pokračovanie rozhovoru v II. časti 22.2.2025, TU
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.