Zadlženosť rastie. Dlhový strop sa po krátkych divadelných predstaveniach v kongrese bez mihnutia oka navýši. Ekonomický výhľad na rok 2014 je charakterizovaný ako „nie dobrý“. Hrubý domáci produkt je v podstate plochý. Bývanie môže byť jediným svetlým bodom, ale aj tento sektor je prinajlepšom krehký. Aj keď sa to nezdá, reč je o štvrtej najväčšej krajine sveta – USA.
Aj napriek tejto skutočnosti si Spojené štáty zubami nechtami držia status svetovej veľmoci. Na rebríčku počtu krajín, ktoré sa im podarilo rozvrátiť, by iste kraľovali. Spočítajme si to len od roku 1953: Vietnam, Laos, Bolívia, Kórea, Kosovo, Afganistan, Irak, Líbya… Mimo toho mali počas tohto obdobia „mierové“ záujmy aj v iných oblastiach sveta. Vedia si nájsť nepriateľov doslova všade. Žiadna iná krajina snáď nie je v hľadaní protivníkov úspešnejšia než USA. V záujme bezpečnosti jej predstavitelia budujú základne v cudzích zvrchovaných štátoch (na obranu proti komu, nikto netuší) a vedú nespravodlivé vojny, ktorými si isto „získajú“ na svoju stranu aj takých atentátnikov a teroristov, ktorým boli dovtedy ukradnutí. A to nie je všetko. Neustále volajú po ďalších obetiach na ceste za kapitalistickým zbedačovaním obyvateľstva, pardon, takzvanou západnou demokraciou.
Ktoré krajiny budú nasledovať? Sýria? Irán? Už hľadajú všemožné zámienky (spolu s inými vládnymi zapredancami), ako sa sem votrieť. Prekvapujúco zas aj v roli inšpektorov hodnotiacich to či ono. Kontrolovať jadrový program, továrne, základne, väznice… Čokoľvek. Zaujímavé, že ich jadrový arzenál a situáciu vo väzniciach nevyšetruje nikto a nikto po takomto kroku ani nevolá. Iste by tiež vyšli najavo nesmierne zaujímavé zistenia.
Ak si dobre spomenieme, aj do Iraku išli inšpektori, ktorí tam svedomito snorili, ňuchali a nič nenašli. A pomohlo to Iračanom? Nie. Vojna sa rozpútala aj bez mandátu OSN, aj bez presvedčivých dôkazov. Bez ohľadu na okolnosti, situáciu, politiku, z toho vyplýva, že keď je cieľová „diktatúra“ zvolená, má okamžite podpísaný ortieľ. Prešpekulovanú expanzívnu politiku kolonokratizácie (kolonizácia + demokratizácia) Blízkeho Východu by Spojeným štátom „rozvračaským“ v minulosti mohol závidieť aj Alexander Veľký.
Ronald Reagan uviedol vo svojich memoároch nasledovné: „V roku 1981 žiadny z problémov, ktorým krajina čelila nebol vážnejší ako ekonomická kríza – dokonca ani potreba modernizovať ozbrojené sily – pretože bez zotavenia by sme si nemohli dovoliť uskutočniť veci nevyhnutné k spraveniu krajiny znovu silnou, alebo vyvinúť značné úsilie k zredukovaniu nebezpečenstva jadrovej vojny. Rovnako tak by Amerika znovu nezískala sebadôveru a nepostavila by sa opäť na nohy. Nič nebolo možné, pokiaľ by sme nenechali ekonomiku znovu zaznieť.“
V roku 1981 bolo riešenie krízy prvoradé. Dnes už to pravda nie je. Spojené štáty v novom miléniu aj naďalej budujú svoju povesť strážneho psa demokracie prostredníctvom „svojho“ vojnového ťaženia a nebráni im v tom ani skutočnosť, že krajina je v podstate v krachu. Kedy sa americkí predstavitelia spamätajú a začnú sa konečne starať o domáce záležitosti, o trápenia bežných Američanov, a nehrať sa viac na cudzom piesočku, je otázne. Pojem „americká ekonomika“ bude zatiaľ metamorfovať do podoby nič nehovoriaceho oxymoron…
Zdroje: Iwan Morgan – The United States after unipolarity: the American economy and America’s global power
Zdroj obrázku: www.dw.de