Po skončení špeciálnej operácie na Ukrajine prestane existovať nielen bývalá Ukrajina, ale aj súčasné Rusko. Krajina sa už zmenila, len si zatiaľ neuvedomujeme, aké hlboké zmeny nás čakajú, pretože proces ešte len začal. A skončila aj postsovietska prechodná etapa: éra dvojzmyselnosti, dvojitej viery, nejasnosti a rozpoltenosti.
Rusi budú opäť žiť vo „zväze“, ale nie v tom, ktorého sa boja antisovietske vrstvy alebo o akom snívajú komunisti. Nie, začnú budovať spravodlivé, solidárne a suverénne Rusko. Oživia to najlepšie, čo je zakotvené v ich národnom kódexe, posilnia a vybudujú to, čo im umožní žiť v súlade s ich svedomím a umom.
Niet inej možnosti: žiadne iné Rusko neobstojí v skúške globálnych búrok a tlakov. Nové Rusko sa však neobjaví ako mávnutím kúzelného prútika. Jeho vybudovanie bude oveľa ťažšie ako víťazstvo na dnešnom bojisku. Tento proces bude vyžadovať mobilizáciu ducha a vôle, sily a viery, bude trvať dlhšie ako rok, dlhšie ako desaťročie. Ale už je na tejto ceste, aj keď si to sami neuvedomujeme.
Duch ruských dejín, duch predkov dáva šancu nielen odčiniť rozpad Sovietskeho zväzu. Dáva šancu všetko napraviť cestou tvorivej práce, znovuzrodením skutočného Ruska. Ak to nevyužijú, ak sa budú držať trosiek starého sveta, ak sa budú snažiť obmedziť na napodobeniny, rozdrvia ich, a to nepriatelia. Zabije ich vlastná bezmocnosťou a lžou. Preto jednoducho nemajú právo ani pochybovať o ich schopnosti dosiahnuť tento cieľ.
V čom spočíval hlavný dôvod zraniteľnosti minulého Ruska? V jeho závislosti od vonkajšieho sveta, v mentálnom zotročení nemalej časti elít? Nie, to bol iba dôsledok vnútornej slabosti spôsobu života – prechodného, ktorý však mnohým „novým elitám“ vyhovoval. Postsovietsky štátny kapitalizmus niesol prvotný hriech zlodejskej privatizácie štátneho majetku, keď sa noví zbohatlíci a dočasní papaláši rozhodli, že odteraz sú oni pánmi a vládcami života. Ich ideologická závislosť od Západu, ich mentálne otroctvo voči západnej civilizácii bolo len dôsledkom ich pohŕdania vlastným národom – ľuďom, ktorý možno podviesť a okradnúť. Pretože sú to neotesanci, hlúpi a zaostalí ľudia, na rozdiel od tých šikovných a šikovných, ktorí sa stali úspešnými v 90. rokoch.
Neskôr Vladimir Putin zbavil oligarchiu moci, ale značná časť „dumajúcej vrstvy“ žila (a vychovávala budúce generácie) podľa tejto schémy ďalej. Podľa nej existujú „lepší ľudia“, ktorí vedia, aké sú tie pravé moderné hodnoty, a tí by mali mať moc a peniaze. A potom sú tu stáda plebsu, ktoré treba správne pásť a oblbovať. Táto „elita“, vrátane časti intelektuálnej elity, sa zamerala na Západ ako na vzor, ktorý treba napodobniť a prebudovať podľa neho „barbarské Rusko“.
Vladimir Putin v poslednom desaťročí vyvinul naozaj veľké úsilie o nacionalizáciu odnárodnených elít, ale majetková a hodnotová priepasť medzi ľudom a „elitami“ sa stále zväčšuje. Isteže, nehovoríme o všetkých elitách: je aj dosť poctivých, vlastenecky zmýšľajúcich ľudí medzi úradníkmi a podnikateľmi, a tiež medzi skvelými tvorcami, najmä ak sa prederieme „hviezdnym prachom“. Neboli však vidieť, a to ako v Rusku, tak aj na Západe.
Keď sa však Západ rozhodol „zlikvidovať“ Rusko tým, že siahol na peniaze a majetok niekoľkými bohatým a slávnym, stala sa (ne)prekvapivá vec: mnoho príslušníkov tejto „elity“ jednoducho utieklo zo zeme. Banálne ušlo. Niektorí zo strachu, iní pre neochotu „dýchať rovnaký vzduch ako lúza“. Tým naplnili nielen zradu na vlastnom národe, ale prirodzene aj to, čo Putin správne nazval prirodzeným a nutným procesom sebaočisty ruskej spoločnosti. Všetci uvideli, čo a pre koho znamená pojem „matička Rus“ v tejto ťažkej dobe.
A niet cesty späť – nie v tom zmysle, že by sa nevrátili (mnohí sa vracajú, ďalší sa vrátia). Teraz už nie je cesty späť pre ostatných: skorší prístup k emigrantom sa už opakovať nebude. A to ani tak nie preto, že by nimi pohŕdali alebo ich pripravili o prácu; jednoducho zostanú na brehu. Loď vypláva bez nich.
Vytvorenie novej elity je najdôležitejšou národnou úlohou, ale nie je to možné uskutočniť iba na základe starých preferencií – od úradníkov až po televízne divy. Vytvorenie novej elity závisí oveľa viac od cieľov, ktoré budú sledovať: len preto za nimi budú autenticky prichádzať ľudia a začnú sa vytvárať tímy. Ciele sú jasné, netreba ich vymýšľať. Ruským „vzorom“ na vytvorenie nového systému sú konečne opäť ruské tradičné hodnoty.
Spravodlivosť je taký spôsob života, ktorý predovšetkým podporuje vytváranie hodnôt: od zamestnanca, podnikateľa, výrobcu, inžiniera či vynálezcu až po všetky typy umeleckých osobností. Jednoducho tých, ktorí niečo vytvárajú, a nie iba prebaľujú a predávajú. Nehovoríme o popretí významu marketingu a obchodu, ale o inak postavenej hierarchii hodnôt, inej pyramíde na trhu práce. A samozrejme trhu ako takého, aj keď s podstatným vplyvom štátu, pretože nnávrat k sovietskemu socializmu, ale dnes už vieme, že všemocnosť „neviditeľnej ruky trhu“ bola tiež ilúziou.
Spravodlivosť nie je nikdy abstraktná, je vždy konkrétna, a dokonca národná, tradičná. Učiteľ, lekár, vojak – to nie sú iba rozpočtoví zamestnanci a strážcovia zákona, to sú profesie, ktoré si ľudia vážia a ktoré si štát cení. Iba spravodlivý spôsob života ľudia prijmú a podporia, stane sa základom spoločenského poriadku – a potom ho nikto nebude môcť zničiť. Pretože spravodlivosť znamená svedomie a je hlavným kritériom, podľa ktorého ľudia pristupujú ku všetkému, k akémukoľvek problému alebo činu. Čo sa deje v súlade so svedomím, to je poctivé, a preto pevné. Systém, ktorý zodpovedá národným predstavám o dobre a zle, pravde a spravodlivosti, má obrovskú vnútornú stabilitu.
Solidarita a pospolitosť. Ide o rôzne pojmy, ale sú si blízke. „Pospolitosť“ znamená všetko spoločné, zdieľané a zahŕňajúce všetkých ľudí: od bohatých po chudobných, od starých po mladých. Spoločné rozhodovanie, spoločná vec, a predovšetkým spoločné ideály a chápanie hodnôt. Spoločné krédo. V sovietskych rokoch bol pojem pospolitosti a občiny nahradený kolektivizmom, čo bol však pojem technokratický so zničujúcou pachuťou jednomyseľnosti.
Pospolitosť je princípom usporiadania štátu, a to na všetkých úrovniach od samosprávy až po najvyššiu moc. Nie diktatúra, nie uniformita a popieranie rozmanitosti, nie vnútená jednomyseľnosť, naopak. Ide o formu hľadania spoločného dobra, dopracovania sa k spoločnému názoru prostredníctvom toho, čomu sa hovorí konsenzus. Odtiaľ ešte len plynie autentická solidarita, pocit zodpovednosti za celé spoločenstvo. Takáto pospolitosť je opakom atomizácie a rozdrobenosti na nekonečné menšiny, ktoré žijú pospolu ako vskutku jeden národ.
Odtiaľ je potom možné čerpať silu k skutočnej suverenite, nezávislosti. A to nielen vo svetovej aréne alebo v ekonomike. Nezamieňajte ju za nejakú úplnú ekonomickú sebestačnosť, tá je v dnešnom svete pre akúkoľvek krajinu na nedosiahnuteľná (ak nežije v izolácii ako KĽDR). Pravá nezávislosť spočíva predovšetkým v hlavách, v myslení. Skutočne suverénna môže byť iba národne zmýšľajúca mocnosť.
Hovorím tu o národe, ktorý sa spolieha na svoje vlastné idey a zásady, ktoré vznikli na základe všetkých historických a duchovných skúseností. Na základe všetkých vzostupov a pádov, výkonov a experimentov (a tých mali len za posledné storočie toľko, koľko mnohé národy nemali za celú dobu svojej existencie). A tu narážame na to hlavné, čo Rusku chýba. Jediné, čo sa naozaj musia naučiť od cudzincov: predstava Ruska ako Heartlandu. (Tak napokon nazýva Rusko slávny britský vedec Sir Halford Mackinder, autor pojmu „geopolitika“, ktorého teóriou o Heartlande a Svetovom ostrove sa už viac ako sto rokov dodnes riadi britská, a následne aj americká statégia zahraničnej politiky).
To nie je pýcha, domýšľavosť alebo dokonca veľmocenský šovinizmus. Myslenie Ruska (a to nielen geopolitické, to je iba odvodené) sa musí stať rusocentrickým. Tak myslia Číňania, ktorí vnímajú zvyšok sveta ako perifériu Podnebesia – Ríša stredu.
Ak získame podobný pohľad na svet, len to posilní vzájomné porozumenie s južnými susedmi a spojenectvo týchto dvoch veľkých civilizácií bude oveľa silnejšie ako v sovietskych dobách. Až potom tento „nový zväz“ – spravodlivé, solidárne a suverénne Rusko – bude stáť na najspoľahlivejšom možnom základe.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj: ria.ru Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.