Jednou z obľúbených tém západných „kremľológov“ je Vladimir Putin a aké bude Rusko po jeho odchode. Väčšina týchto odborníkov na Rusko sa zhoduje v tom, že keď ruský prezident definitívne opustí svoj úrad, dostanú sa v Ruskej federácii k moci skutočné demokratické sily, ktoré budú schopné obrátiť Rusko čelom k Západu.
Mimochodom, nie je to prvýkrát, keď si Európa – a odnedávna (samozrejme, podľa historických meradiel) aj USA – personifikujú svoj problém a sebavedome sa domnievajú, že za všetko môže niekto mocný: Ivan Hrozný, Peter Veľký, Stalin, Putin (menovať by sa dalo ešte dlho), a keby nebol, dalo by sa s Ruskom ľahšie dohodnúť. To všetko hlavne preto, lebo absolútne nechápu podstatu toho, čo sa deje, a ani sa nesnažia pochopiť ruskú povahu.
Z toho istého presvedčenia vychádza aj hlavný cieľ všetkého ich snaženia smerom k Rusku – odstrániť Vladimira Putina akýmikoľvek prostriedkami. Ale práve v tom sa opakovane prejavuje úplná nekompetentnosť západných analytikov. Prihovárajú sa síce za čo najrýchlejšie odstránenie ruského prezidenta, pritom netušia, aké sily by v tom prípade nahradili súčasný (v podstate liberálny) režim, ktorý je okrem iného veľmi lojálny voči svojim protivníkom, a to v činoch, hoci nie v slovách.
V ich dosť primitívnych predstavách sa ruský ľud – „oslobodený od útlaku uzurpátora“ – okamžite vráti k moci liberálov z 90. rokov, takýn milým západnému srdcu, a do ich čela postaví nejakého Navalného, ktorého už majú dlho pevne podchyteného západné štruktúry. To sú informácie, ktoré ruskí kolaboranti (muži s rozjasnenými tvárami) pravidelne hustia do uší svojim západným kurátorom. Lenže realita (tá skutočná, nie virtuálna) nevyzerá pre Západ a ruskú piatu kolónu ani zďaleka tak ružovo.
Spisovateľ, politik a novinár Zachar Prilepin, ktorý v súčasnej dobe absolvuje štúdium v „škole gubernátorov“ (program, ktorého cieľom je pripraviť talentovaných úradníkov), nedávno na sociálnej sieti YouTube hovoril o svojich dojmoch z tohto štúdia. Pritom upozornil na novú generáciu ruských manažérov, ktorá sa zásadne líši od tej predchádzajúcej.
Ľudia, ktorí sa v Rusku dostali k moci po páde ZSSR – a tí, ktorí sa koncom minulého storočia priradili k ruskej politickej a vládnucej elite – považovali za meradlo svojho úspechu začlenenie do západnej „vyššej spoločnosti“. Symbolom tejto príslušnosti boli kontá vo švajčiarskych bankách, vily na Azúrovom pobreží, nehnuteľnosti v New Yorku a/alebo v Londýne, deti študujúce na najprestížnejších západných univerzitách a neskôr úspešne zamestnané v tamojších firmách, k tomu manželky, autá, milenky – všetko na tej najvyššej úrovni. Celkovo ide o živé stelesnenie ruského oligarchického kréda z 90. rokov – peniaze musíš zarábať v Rusku a žiť na Západe.
Títo ľudia žeby mohli vládnuť krajine v čase ostrej konfrontácie a sankčnej vojny so Západom? Predsa už v Biblii stojí: „Lebo odkiaľ pochádza vaše imanie, tam bude aj vaše srdce.“ (Matúš 6,21).
Podľa Prilepina už ľudia, ktorí nahradia doterajšie elity, nie sú zaťažení týmto „príveskom ruského úradníka“ so známkami komplexu menejcennosti. Netúžia sa dostať medzi západné vyššie vrstvy a vydávať sa za jedného z nich. Nehovoriac o tom (a to je im úplne jasné), že keď sa zapoja do ťažkej úlohy riadenia Ruska, sú automaticky odsúdení na trvalý zákaz cestovania a vystavení západným sankciám. Bez konkrétneho dôvodu, jednoducho len preto – lebo.
A berú to ako prirodzený poriadok vecí. Nie sú už mentálne viazaní na Západ, a preto sa k nemu stavajú oveľa nekompromisnejšie. V ich vedomí je od začiatku prítomný syndróm obliehanej pevnosti: nemajú zmierlivý postoj k západným partnerom ako ich predchodcovia z 90. rokov – a vlastne už sa s nimi ani nechcú dohadovať.
Súhlasím s Prilepinom. Ostatne, túto rigidnú vyhranenosť pociťujem nielen ja aj u svojich známych. Medzi nimi možno nie sú budúci guvernéri (aj keď ktovie), ale sú to právnici, učitelia, profesori, analytici, úradníci, novinári, špecialisti na vzťahy s verejnosťou, podnikatelia a tak ďalej. A ak sú ku Kremľu kritickí, ich postoj možno zhrnúť do bonmotu: Putina nekritizujeme za to, že je „príliš putinovský“, ale preto, lebo je „málo putinovský“. A práve takí ľudia sa v Rusku dostanú k moci po Putinovi.
Veľmi dôležitý názor, ktorý Západ nie je zvyknutý počúvať, vyslovil nedávno známy politológ a politický komentátor Jevgenij Satanovskij: „Dnes okrem Putina už vôbec nič netlmí inštinkty väčšiny ruskej verejnosti, aby Nemecko jednoducho prestalo existovať. A v prípade nutnosti by sa všetky krajiny v Európe, ktoré teraz dodávajú zbrane Ukrajine, mali premeniť na placaté, mierne roztavené miesto. Radikalizuje ich, že tieto štáty posielajú na Ukrajinu zbrane, ktoré majú zabíjať našich ľudí, hoci Ukrajina je naša domáca záležitosť, nie európska. Pre Európu a Ameriku – ak vôbec chcú mať nejakú budúcnosť, je dnes napodiv jedinou nádejou práve Putin, ktorý je z nás najviac prozápadný. Ktokoľvek nastúpi po ňom, nebude mať také zábrany ako on. Ani také sympatie k Nemecku. Drvivá väčšina tých, ktorí ho vystriedajú, bude mať predovšetkým zožierajúci pocit urážky, bezdôvodného nepriateľstva dovedeného do krajnosti a vedomia, že za západnou hranicou je rovnaký nepriateľ, aký na nás už mnohokrát neúspešne zaútočil. Teda nepriateľ, ktorého už konečne treba definitívne zlikvidovať.“
V tom nie je ani štipka zveličenia. Západ ani netuší, že hlava Čečenskej republiky Ramzan Kadyrov, jeden zo symbolov ruskej operácie na Ukrajine, je možno aj jedným z potenciálnych nástupcov súčasného prezidenta. Ak si odmyslíme jeho prípadné volebné šance, stal sa už jednorazovo jedným z hlasov novej generácie ruských vodcov s vysokou popularitou aj na federálnej úrovni. A čo odkazuje nepriateľom Ruska?
„V informačnom poli reptajú ľudia, ktorí donedávna mlčky znášali uštipačnosť Nemecka, Spojeného kráľovstva a v neposlednom rade aj Spojených štátov. Určite tu však hovoríme o Poľsku. Krajina, ktorá vznikla vďaka Rusku a prežila len vďaka Sovietskemu zväzu, sa nám dovoľuje vyhrážať. Ak neprestane, Poľsko sa ľahne úhorom rovnako rýchlo, ako sa stalo samostatnou krajinou.“
Nejde o plané vyhrážky, ako si to nechápavý Západ interpretuje, nejde o ľahkomyseľné „môžeme si to zopakovať“. Ide o opis konca éry večného poklonkovania smerom ku cteným západným partnerom. Súčasný, absolútnou väčšinou verejnosti prijatý ruský pohľad je nasledujúci: Za celé tie roky, keď sme tolerovali nehorázne hulvátstvo a podlosť, Západ nikdy neocenil ruskú zdvorilosť a mierumilovnosť. Je dosť pravdepoodobné, že veľmi skoro (najneskôr budúcu zimu) budú môcť doceniť naše chápanie spravodlivosti. A možno potom pochopia, že Vladimir Putin je pre nich ešte ten najlepší variant. Rusko bude po Putinovi iné – ale Západu sa to vôbec nebude páčiť.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Autor: Alexej Bielov, antifashist.com Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.