Spojené štáty si pripomenuli 250. výročie vyhlásenia nezávislosti od Veľkej Británie. Teoreticky by malo ísť o chvíľu národnej hrdosti – ďalší významný historický míľnik, príležitosť na oslavy, vlajky, ohňostroje a prejavy o osude krajiny. Nálada však podľa autora zďaleka nie je slávnostná.
Dva týždne pred výročím zverejnila agentúra Reuters prieskum, ktorý podľa autora odhalil rozsah obáv americkej verejnosti. Viac ako dve tretiny opýtaných (70 %) už nepovažujú Spojené štáty za najlepšiu krajinu na svete, 64 % sa domnieva, že americká demokracia je ohrozená, a 38 % neverí, že USA zostanú jednotným štátom aj o ďalších 250 rokov.
Odpovede sa výrazne líšili podľa politickej príslušnosti. Republikáni sa podľa prieskumu stále vo väčšej miere držia predstavy výnimočnej Ameriky ako krajiny prosperity a božieho požehnania. Medzi demokratmi prevláda oveľa pochmúrnejší pohľad na budúcnosť a pesimizmus sa podľa autora stal takmer životnou filozofiou.
Autor prirovnáva súčasnú situáciu k ideovej kríze, ktorou prechádzala sovietska spoločnosť v posledných rokoch existencie Sovietskeho zväzu. Hoci Spojené štáty nikdy nemali oficiálnu štátnu ideológiu podobnú sovietskej a nikto vo Washingtone nesľuboval budovanie komunizmu, krajina mala vlastnú predstavu budúcnosti – americký sen.
Ten sľuboval prosperitu prostredníctvom tvrdej práce a slobody. Kto pracoval usilovne, dodržiaval pravidlá a niesol zodpovednosť za svoj život, mal sa mať lepšie než predchádzajúca generácia. Podľa autora sa však tento sľub v 21. storočí začal rozpadávať.
Prvé výraznejšie trhliny sa objavili u generácie mileniálov narodených medzi rokmi 1981 až 1996. Kým ich rodičia si dokázali kúpiť domy, vytvoriť úspory a zlepšiť svoju životnú úroveň, mladšia generácia zdedila vysoké študentské dlhy, nedostupné bývanie, neisté zamestnanie a pocit, že cieľ sa neustále vzďaľuje bez ohľadu na vynaložené úsilie.
Staršie generácie im radili pracovať rovnako tvrdo ako ony. Mladí Američania však podľa autora videli, že pri porovnateľnom úsilí dosiahli ich rodičia podstatne vyššiu životnú úroveň.
Tým sa začala rúcať predstava práce ako záruky dôstojného života. Ak tvrdá práca už úspech nezaručuje, čo zostáva? Sloboda?
Američania síce formálne rozhodujú vo voľbách o prezidentovi aj členoch Kongresu, no podľa autora je Kongres zaplnený politikmi vo vysokom veku, ktorí sa usilujú zachovať existujúci systém a z verejného života odchádzajú až vtedy, keď ich prinúti zdravotný stav. Prezidenti počas kampaní hovoria o zmenách, po nástupe do úradu však často pokračujú v rovnakom kurze. Menia sa tváre, nie systém, čo podľa autora vyprázdňuje aj samotný pojem slobody.
Pre mladú generáciu sa americký sen postupne stáva tým, čím bola predstava svetlej komunistickej budúcnosti pre obyvateľov neskorého Sovietskeho zväzu – oficiálnym sľubom, ktorý sa opakuje tak často, až mu prestáva veriť takmer každý.
Autor tvrdí, že spoločnosť, ktorá stratí spoločnú predstavu o budúcnosti, nevyhnutne upadne do dezorientácie. Väčšina Američanov podľa neho cíti, že súčasný systém nefunguje správne, no nezhodujú sa na tom, čo by ho malo nahradiť.
Americká spoločnosť sa podľa článku rozdelila na dva protichodné tábory.
Konzervatívna pravica verí, že krajinu možno zachrániť návratom k pragmatizmu – voľnejšiemu trhu, podpore veľkých podnikateľov, výraznému obmedzeniu verejných výdavkov a zahraničnej politike, ktorá sa nebude riadiť ideologickými predstavami o šírení demokracie a ľudských práv. Podľa tohto pohľadu by sa Amerika mala prestať snažiť poučovať svet a začať sa viac venovať vlastným problémom.
Progresívna ľavica zastáva opačný názor. Tvrdí, že princípy liberálnej demokracie treba zachovať, no hospodárstvo si vyžaduje zásadnú prestavbu. Národné bohatstvo by sa podľa nej malo rozdeľovať spravodlivejšie a veľké technologické spoločnosti predstavujú novú formu moci. Autor uvádza, že ich kritici ich označujú za „technologických feudálov“, ktorých vplyv sa približuje moci štátu.
Oba tábory sa podľa autora zhodujú len v jednom – súčasný model sa vyčerpal. Nevedia sa však zhodnúť na tom, čo má nasledovať.
Donald Trump mal podľa autora v praxi overiť pravicovú víziu obnovy krajiny. Jeho priaznivci očakávali zásadnú zmenu, rozchod so starými elitami, ekonomický nacionalizmus a sebavedomejšiu vládu.
Trumpovo prezidentstvo však odhalilo limity tohto hnutia. Podľa jeho názoru Trump neuvažuje v historických súvislostiach, ale predovšetkým cez vlastnú osobu. Ak by záležalo iba na ňom, Washington by podľa autora nezdobila nová národná doktrína, ale pozlátené sály a pamätníky oslavujúce jeho vlastnú veľkosť.
Za sklamanie označuje aj spôsob, akým Trump pristúpil k oslavám 250. výročia USA. Mnohí podľa autora očakávali dôstojný program alebo hlbšie zamyslenie nad vývojom krajiny, namiesto toho však prezident podľa neho opäť hovoril najmä o svojich úspechoch. Autor poznamenáva, že niekedy je vraj ťažké rozlíšiť, či Amerika oslavuje 250 rokov nezávislosti alebo pokračuje v oslavách Trumpových 80. narodenín.
Po sklamaní z pravice sa podľa autora časť spoločnosti začína obzerať smerom k ľavici. Na celoštátnej úrovni jej síce Američania zatiaľ úplne nedôverujú, no vo veľkých mestách sú čoraz ochotnejší experimentovať. Ako príklad uvádza otvorene socialistického starostu New Yorku Zohrana Mamdaniho.
Práve veľké mestá podľa autora najvýraznejšie pociťujú problémy moderných Spojených štátov – vysoké ceny bývania, rastúcu nerovnosť, migráciu, kriminalitu, chátrajúcu infraštruktúru a nespokojnosť so vzdialenými politickými elitami.
Ak budú socialistické opatrenia úspešné na komunálnej úrovni, ich podporovatelia podľa autora čoskoro začnú tvrdiť, že sú pripravení prevziať moc aj na celoštátnej úrovni.
Autor sa na záver pýta, ako na to zareagujú ich politickí protivníci. Môžu podľa neho prijať volebnú porážku, alebo dospieť k záveru, že ich Amerika už nedokáže žiť pod jednou strechou s tou druhou.
Podľa autora tak skutočnou otázkou 250. výročia nie je, či Spojené štáty prežili pozoruhodných 250 rokov – o tom nepochybuje. Otázkou je, či ich ešte čaká spoločná budúcnosť.
Amerika môže podľa neho opäť nájsť nový kompromis a znovu sa pretvoriť, ako to dokázala už viackrát v minulosti. Rovnako je však možné, že jej dva hlavné politické tábory sa už vydali odlišnými historickými cestami.
Ak by sa podľa autora v nasledujúcich 250 rokoch americké dejiny uberali smerom k civilizovanému alebo necivilizovanému rozdeleniu krajiny, príčinou nebude nedostatok vlajok či slávnostných prejavov, ale skutočnosť, že pôvodný prísľub amerického sna prestal presviedčať vlastných občanov.
Autor: Tento článok uverejnili online noviny Gazeta.ru a bol preložený a upravený tímom RT.
Preložil: Alex Richter
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj:
1. Why Americans no longer believe in America, RT, 13.7.2026
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].
UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.