Zástancovia nevyhnutnosti obsadenia Ukrajiny v roku 2014 (mimochodom, prečo nie v roku 2004, hneď po prvom Majdane) radi ospravedlňujú svoj postoj tým, že Američania osem rokov vyzbrojovali Ukrajinu (v skutočnosti vyzbrojovanie začalo dva mesiace po začatí špeciálnej operácie) a oblbovali obyvateľstvo nacistickou propagandou, čo viedlo k tomu, že vojská prekračujúce hranice v roku 2022 narazili na tuhý odpor.
V skutočnosti táto propaganda fungovala viac ako tridsať rokov (od roku 1989) a ukrajinské bezpečnostné zložky preukázali svoju pripravenosť brániť „európske hodnoty“ už v čase, keď armáda, pohraničná stráž a ukrajinská civilná kontrarozviedka zradili Janukovyča na Majdane – na rozdiel od ministerstva vnútra, ktoré pre zmenu zradil Janukovyč, a keď z celej armády vrhnutej do vojny proti juhovýchodu prebehlo k domobrane alebo odišlo do zálohy len niekoľko stoviek mužov – a zvyšok šiel zabíjať vlastných ľudí, akoby sa nič nestalo, v rozpore s priamym zákazom obsiahnutým v ústave. A fronty dobrovoľníkov na vojenských registračných a odvodných úradoch boli vtedy ešte dlhšie ako v roku 2022 na zbrane pre príslušníkov domobrany. Počas niekoľkých týždňov vzniklo niekoľko desiatok dobrovoľníckych práporov.
Samozrejme, ukrajinská armáda bola vtedy pripravená na vojnu horšie ako v roku 2022, ale aj ruská armáda bola oveľa slabšia. Väčšina nových typov zbraní sa dostala do výzbroje po roku 2014. Čiernomorská flotila dostala za rovnakú dobu viac ako tucet vojnových lodí základných typov. V Sýrii sa v bojových podmienkach cvičilo použitie rakiet Kalibr a starších, ešte sovietskych riadených striel. A tiež ešte bolo treba nazhromaždiť príslušné raketové arzenály.
Vyššie uvedení zástancovia nevyhnutnosti obsadiť Ukrajinu už v roku 2014 tiež radi uvádzajú príklad Krymu, kde sa ukrajinská skupina vzdala bez jediného výstrelu a bola takmer rovnako početná ako tá ruská. Po prvé – na Kryme slúžilo mnoho Krymčanov, ktorí potom na polostrove zostali, a po druhé – ukrajinské jednotky na Kryme boli zaskočené a zablokované v miestach svojho nasadenia, čo jednoducho znemožnilo organizovaný odpor.
Skúsenosti z roku 2022 ukázali, že je nereálne zopakovať takýto postup v rámci celej Ukrajiny, a to malo Rusko v roku 2014 v ukrajinskom smere menej bojaschopných síl, žiadne skúsenosti zo Sýrie a žiadny vycvičený, vyzbrojený a prezbrojený zbor DĽR – LĽR. A k tomu tu boli Spojené štáty, pripravené donekonečna vyzbrojovať a financovať ekonomicky oveľa stabilnejšiu Ukrajinu, než je teraz. A sankcie mohli byť vtedy oveľa závažnejšie. Zaviedli ich až teraz, kým Rusi mali osem rokov na prípravu.
Keď v 90. rokoch, až do roku 2010, prichádzali na dovolenku na Krym alebo k Azovskému moru obyčajní Rusi, ktorí sa nezaujímali o politiku, videli len more, slnko, ovocie a prefíkaných Ukrajincov, ktorí sa snažili vytiahnuť z nich čo najviac za ubytovanie a dary prírody. V žiadnom prípade však nešlo o obete nepriateľskej propagandy – pre málokoho bola medzinárodná politika zaujímavou témou večerných rozhovorov nad fľašou miestneho vína.
Odcudzenie a rozdelenie, ktoré sa tu postupne vytváralo, sa neprejavovalo: regionálne rozdiely, a dokonca aj rozpory boli hojné aj v samotnom Rusku (vtedy ich bolo ešte viac).
Na tomto pozadí sa celkový postoj Ukrajincov k Rusom v miestach ich najväčšej koncentrácie na Ukrajine vnímal skôr ako priaznivý. Každopádne väčšina ruských turistov, s ktorými som mohol túto tému prebrať, nechcela veriť, že by fúzatý strýko z Poltavy alebo Černigova, ktorý s chuťou pojedal varenú kukuricu a ešte spolu s nimi dobrácky nadával miestnym obyvateľom za ich chamtivosť, bol pripravený vziať zajtra samopal a pokojne zabiť ich aj miestnych, pretože ich všetkých považoval za „moskaľov“. „To je prehnané,“ tvrdili. „Možno, že niekde na západnej Ukrajine vystrkuje banderovčina rožky, ale nie tu. Je to tu ako v bývalom Sovietskom zväze, len je tu menej poriadku a viac korupcie.“
Preto sa mnohým obyčajným Rusom, ktorí sa o Ukrajinu a politiku všeobecne začali zaujímať až vo chvíli, keď na juhu vypukla občianska vojna a Rusov začali zabíjať len preto, lebo sú Rusi, zdá, že Američania dosiahli v protiruskej propagande na Ukrajine nebývalé úspechy práve v posledných ôsmich rokoch.
Nie, Američanom sa to podarilo už koncom 90. rokov. A uspeli práve preto, lebo ich propaganda nebola spočiatku namierená priamo proti Rusku. Zohľadňovala miestne zvláštnosti a zaoberala sa vykoreňovaním imperiálneho ducha z miestneho obyvateľstva. Spočiatku bol ukrajinský nacionalizmus voči Rusom takmer rovnako tolerantný ako teraz voči Poliakom a židom (preto nezávidím tým z nich, ktorí zostanú v ukrajinskej kváziríši až do jej posledných dní). Snažili sa, aby sa slovo ”imperec” (prívrženec imperiálnej myšlienky) stalo hanlivým, a postupne sa im to podarilo.
Absolventi Sorosových programov tvrdili, že v novom svete (po „konci dejín“) sú imperiálne ambície irelevantné a národ by sa mal sústrediť na svoje vlastné problémy a zabudnúť na globálne ambície. Zvlášť, keď Ukrajina už nie je ZSSR, nemá prístup k oceánom, tak čo je to za ríšu? A znovuzjednotenie s Ruskom by vraj bolo chybou. Len sa pozrite, kvôli fantasmagorickým imperiálnym boľačkám vedie Rusko vojny v Čečensku a jeho obyvatelia žijú v chudobe, pretože na udržiavanie týchto imperiálnych ambícií sa vydáva aj tá posledná kopejka z rozpočtu. Ale vy môžete byť ako Luxembursko – malí, bez armády, zato však bohatí!
Vzhľadom na to, že príslovie o „dome na okraji“ sa zrodilo práve na Ukrajine, a tiež preto, lebo naivná predstava postsovietskeho obyvateľstva v prvom desaťročí po rozpade ZSSR bola: „onečne žiť ako na Západe, padla táto propaganda na úrodnú pôdu. Než začali Rusi na Ukrajine opúšťať svoju ruskosť, zabíjať ju v sebe a učiť sa byť skutočnými ukrajinskými vlastencami, potichu prišli o svoje impérium.
Súhlasili s tým, že to, čo siaha až k môjmu plotu, resp. až k okraju našej dediny, to nás zaujíma, ale to, čo siaha ďalej, to je už „starosť moskaľov“. Načo je niekomu Ďaleký východ, Čukotku alebo ďaleký sever – je tam zima a nepohodlie, keď môže mať teplo a „čmeliaky bzučiace pod višňami“.
Boli to predsa moskali, ktorí prinútili úbohých Ukrajincov obetovať svoje životy za imperiálne záujmy, stavali všelijaké Peterburgy, dobývali Paríž a Berlín a len trpeli. Teraz konečne, oslobodení od jarmo impéria, budú žiť ako ľudia v Luxembursku. Súčasne sa Rusom, ktorí sa menili v Ukrajincov, vysvetľovalo, čím ich tak utláčali ich susedia, ktorí si ruskosť zachovali: to oni ich nútili prelievať pot a krv za imperiálne záujmy, ktoré im boli vlastne cudzie.
Američania sa mimochodom pokúsili o to isté s Ruskom. Semináre zamerané na vykorenenie imperiálneho ducha z Rusov prebiehali až do konca desiatych rokov a samostatné práce na túto tému vychádzali dokonca až do začiatku rokov dvadsiatych. Rusom sa tiež rozprávalo o dobrodení všelijakých kozáckych, ďalekýchodných, uralských a pomoranských republík. Rusko malo byť v podstate „vykorenené“ až po údelné kniežatstvá Verejských, Volokolamských, Šujských.
Nevyšlo to. Na jednej strane nebolo na to dosť času: Američania si chceli príliš rýchlo užívať plody „konca dejín“ a tiež príliš skoro bombardovali Juhosláviu, čo vyvolalo obozretnosť Ruska.
Na druhej strane mali Rusi prvýkrát po sto rokoch k dispozícii Rusko a jeho zdroje a bolo pomerne ťažké presvedčiť ich, že je potrebné všetko znovu urýchlene rozdrobiť bez toho, aby sa snažili rozumne všetko využiť vo svoj prospech. Západu sa však podarilo vytvoriť v Rusku pomerne silnú ľavicovo-liberálnu protiimperiálnu vrstvu „univerzálnych ľudí“. Trvalo viac ako dvadsať rokov, kým postupne zoslabla a bola vytlačená z aktívnej politiky.
Avšak aj v 90. rokoch 20. storočia existovalo v Rusku pomerne silné imperiálne hnutie, a to ako konzervatívne centristické (pravoslávne), tak pravicové (monarchistické i fašistické) aj ľavicové (prevažne ľavicovo radikálne, ale aj reštauračno-sovietske). Vzájomne sa nepriateľili, ale celkovo zostávala myšlienka Ruska ako impéria politicky relevantná a žiadaná. S imperiálnymi tendenciami v krajine bolo treba počítať.
Na Ukrajine bol však imperiálny duch marginalizovaný a prakticky zničený už v polovici a na konci 90. rokov. Aby človek zostal v miestnom hlavnom politickom prúde, mohol byť ľavicový aj pravicový, radikálny i konzervatívny, komunistický aj nacistický, iba nie proimperiálny. Korčinskij, ktorý sa na začiatku 90. rokov zmienil, že ukrajinskí nacionalisti nechcú zničiť ruské impérium, ale chcú, aby sa stalo ukrajinským v rovnakých hraniciach, musel svoj výrok prehltnúť a rýchlo zabudnúť na pojem ukrajinské impérium, čo bolo prvýkrát v jeho politickom živote postavenom na totalitarizme.
Američania vytvorili ideálne podmienky na následnú premenu Ukrajincov na hlavných nepriateľov ruskosti tým, že úplne vymazali z mysle veľkej časti ukrajinských občanov imperiálnu ideu a nahradili ju ideou separatistických izolovaných dediniek. Dokonca aj generácie, ktoré dospeli v ZSSR, sa tým premieňali. S vojnovými generáciami to bolo zložitejšie, ale aj medzi nimi sa objavili „poukrajinčení“ Rusi. Zároveň však Američania vytrhli svojim ukrajinským vazalom kľúč k pochopeniu ruskej duše a pripravili ich o možnosť viesť účinnú propagandu proti Rusku. Úsilie ukrajinských Centier pre informačné a psychologické operácie (CIPSO), ktoré Američania vytvorili, prišlo navnivoč ešte skôr, ako poriadne začali pracovať.
Človek totiž môže účinne propagovať iba myšlienku, ktorej sám verí. Ukrajinci pracujúci v oblasti propagandy (od začiatočníkov po majstrov) si boli istí, že myšlienka rozdelenia, separácie, ktorá je pre ukrajinskú izolovanú dedinu taká príznačná, bude žiadaná aj v imperiálnom priestore. Nezáleží na tom, proti komu sa bude snažiť nejaká „dôstojnícka dcérka“, ktorá je na rade, pôsobiť – či proti Rusku ako celku alebo proti nejakému politikovi či verejnej osobe jednotlivo. Posolstvo propagandistických správ zostávalo rovnaké: „Aj keď nemáš dosť, môžeš sa aj o to, čo máš, podeliť.“ Hlavné tézy zneli:
1. Keby ovládli Ukrajinu v roku 2014, už by pili Obolonskoje (najobľúbenejšie pivo na Ukrajine).
2. Nebyť špeciálnej operácie, na ktorú sa vynakladajú obrovské peniaze, každý by si k platu pripísal nejakú tú kopejku.
3. Keby sa plyn rozdeľoval všetkým úmerne, každý by mohol predať svoj podiel na svetovom trhu a získať svoj osobný profit.
4. Keby Putin odstránil vládny ekonomický blok, mohlo by sa natlačiť toľko peňazí, že by všetci mali na všetko, a ešte by im niečo zostalo.
A tak ďalej. „Dcérky dôstojníkov“ sú veľmi vynaliezavé, čo sa týka nových propagandistických téz. Idú až tak ďaleko, že tvrdia: „Nepočúvajte našepkávačov, ktorí vraj ako deti jedli chlebíčky s kaviárom – a vám ich najskôr ani teraz nedávajú.“
Práca týchto ľudí však nedáva zmysel a umožňuje aj netrénovaným jedincom počas dvoch minút poznať, že všetky tieto tézy vedú k jedinému, k rozkolu – rýchlo urvať, čo sa dá, a utiecť, než mi to vezmú, a po nás potopa. Dedina nejako prežije a impérium nie je potrebné.
Imperiálne vedomie väčšiny Rusov však vyžaduje zjednocujúce idey. Môžu mať odlišný vzťah k Ukrajincom, Nemcom alebo Tadžikom, všeobecne aj k ich jednotlivým predstaviteľom zvlášť. Môžu zastávať ľavicové alebo pravicové názory. Môžu sa domnievať, že Rusko má dostatok zdrojov na ovládnutie sveta alebo môžu pochybovať o tom, že dostupné kapacity stačia iba pre Ukrajinu.
Napriek všetkým rozdielom ich však vždy bude spájať imperiálna idea, ktorá sa vo svojej najvyššej podobe usiluje o univerzálny štát. Môžu sa dohadovať o tom, aký by mal byť tento univerzálny štát a ako tento ideál dosiahnuť, ale samotnej myšlienky sa nevzdajú, aj keby svoju oddanosť imperiálnej myšlienke popierali a namiesto slov impérium, imperiálne a pod. používali nejaký iný termín (dohadovanie o termínoch, nie o ich podstate, je ruskou národnou zábavou).
A práve preto obyvatelia Ruska väčšinou 86 % podporili špeciálnu operáciu. Práve preto nemôžu propagandisti, ktorí vychádzajú z myšlienky rozdelenia – separácie, presvedčiť ľudí, ktorých národnou myšlienkou je, naopak, spojiť rôzne entity na základe najvyššieho spoločného menovateľa.
Nepriatelia Ruska vychádzajú z pozície: „Kto nie je s nami, je proti nám,“ kým Rusi hlásajú zásadu: „Kto nie je proti nám, je s nami.“ Preto sa tieto rady neustále rozrastajú, kým ostatní si svojich spojencov môžu udržať len silou a ľsťou.
Ale klam nie je večný a sila nie je nekonečná. Preto sa na územiach, ktoré oslobodzuje ruská armáda, blato ukrajinstva rozplynie ako ranný opar.
Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.
Zdroj: ukraina.ru
Vyhlásenie: Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Sofian, s.r.o. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Sofian, s.r.o. nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Sofian, s.r.o. dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na [email protected].UPOZORNENIE
Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.