Robert Fico sám iniciatívne hneď po začatí špeciálnej antiteroristickej operácie na Ukrajine vyhlásil, že Putin porušil medzinárodné právo. Neviem, prečo to Fico urobil. Môžeme sa len domnievať, že má strach pred trestnými STÍHANIAMI a zrejme ho v tejto súvislosti mohli i vydierať. Za normálnych okolností by takéto vyhlásenie nemohol dať.
Sám som nenašiel v tomto smere logické vysvetlenia z pohľadu poznania práva – ani medzinárodného. Veď Fico bol agentom pred štrasburským súdom (ESĽP), takže i normy práva medzinárodného sú pre neho absolútnou predispozíciou fungovania i ako docenta práva. Vydierali ho zrejme i pri príprave okupačnej zmluvy s USA, ktorou nás, občanov Slovenska, spoločne s Miroslavom Lajčákom v roku 2018 podviedli a iniciatívne obsahovo proti Slovákom pripravili zmluvu, ktorú nakoniec Zuzana Čaputová ratifikovala. Zalistujme v neďalekej histórii.
Vydierali ho aj 2. septembra 2014, keď na rozdiel od Poliaka Donalda Tuska a Maďara Viktora Orbána dal reverzný plyn ukrajinskému nacistickému režimu v Kyjeve, ktorý sa dostal k moci po ozbrojenom puči a neústavnom prevrate? Nasledujúca právna argumentácia usvedčuje Fica z klamstva. Podľa Charty Organizácie Spojených národov čl. 39 Bezpečnostná rada určí, či ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin, a odporučí alebo rozhodne, aké opatrenia sa majú robiť podľa článkov 41 a 42, aby bol zachovaný medzinárodný mier a bezpečnosť. Podľa čl. 51 ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi organizácie pri vykonávaní tohto práva sebaobrany sa oznámia ihneď Bezpečnostnej rade a nijako sa nedotýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti Bezpečnostnej rady podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Podľa čl. 103 ak by došlo k stretu záväzkov Organizácie Spojených národov podľa tejto Charty s ich záväzkami podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody, majú prednosť záväzky podľa tejto Charty. Ustanovenia Rímskeho štatútu medzinárodného trestného tribunálu sa môžu aplikovať výlučne iba a len po predchádzajúcom rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN o tom, či ide o niektorý zo skutkov uvedených v čl. 39 Charty OSN.
Článok 51 je súčasťou Charty OSN v kapitole až pod názvom „Kapitola VII, Akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov“ .
Táto kapitola sa nie náhodou začína čl. 39, ktorý stanovuje, že jedine Bezpečnostná rada určí, či ide o ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo o útočný čin. Bezpečnostná rada OSN v danom prípade doteraz neoznačila špeciálnu vojenskú operáciu Ruskej federácie na Ukrajine za ohrozenie mieru, porušenie mieru alebo za útočný čin. RF sama oficiálne informovala Bezpečnostnú radu OSN o začatí špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. V zmysle už spomínaného článku 103 Charty OSN majú jej ustanovenia záväznú a definitívnu prednosť pred akýmikoľvek inými ustanoveniami iných zmlúv, ktoré vznikli v čase po prijatí Charty OSN.
Ustanovenia Rímskeho štatútu medzinárodného trestného súdu bez predchádzajúceho rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN o tom, či ide o nejaký akt agresie, sú právne nepoužiteľné. Nezákonní predstavitelia vlády v Kyjeve verejne podporujú nacizmus a fašizmus, jeho historických predstaviteľov a symboly. Citovaný článok 51 Charty OSN dal právo Luhanskej a Doneckej republike požiadať o pomoc kohokoľvek – aj Ruskú federáciu, obzvlášť z dôvodu, že v oboch republikách žijú vo veľkom množstve občania RF, ktorí sú legitímnymi držiteľmi pasov RF. RF následne vo svojich príslušných orgánoch moci – vrátane Štátnej dumy, schválila použitie ruských vojsk mimo územia RF. Navyše špeciálna vojenská operácia RF bola definovaná ako oslobodenie od fašistickej propagandy, demilitarizovanie Ukrajiny, a tým zastavenie vojenskej hrozby uvedeným republikám a samotnej RF zo strany Ukrajiny. To je v plnom súlade s obsahom článku 51 Charty OSN.
AUTOR: Štefan Harabin
