Ak by sme chceli, dokážeme naštartovať Slovensko v priebehu jednej generácie

Tagged With: , , , , Add Comment

Ladislav Lysák je nestorom slovenskej ekonomiky. Snažil sa ju pozdvihnúť už v 60. rokoch v rámci vtedajších reforiem. Po roku 1989 sa zasadzoval za samostatnú slovenskú ekonomiku, rovnocennú s tou českou a nedoplácajúcu na toho silnejšieho. Pôsobil na ministerstve priemyslu, v Ústave ekonomiky SR, neskôr bol poslancom NR SR, ale aj veľvyslancom SR v Indii. Je zakladateľom a predsedom Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (NEZES), pôsobí ako pedagóg na Ekonomickej univerzite v Bratislave. V spolupráci s ďalšími odborníkmi sa snaží vypracovať, a potom aj presadiť dlhodobý strategický program vývoja pre Slovensko. Verí, že raz sa nájde politická garnitúra ochotná presadiť ho.

O socialistickej ekonomike nám tvrdia, že bola trvalo neudržateľná a systém by sa skôr alebo neskôr skončil krachom. Na druhej strane tu máme neoliberálnu ekonomiku, kde peniaze vznikajú ako dlh a zadlženie štátov raketovo narastá spolu s prehlbovaním sociálnych rozdielov medzi najbohatšími a najchudobnejšími. Nie je potom trvalo neudržateľná aj ekonomika, v ktorej dnes žijeme?

Za socialistickej ekonomiky sme pociťovali veľmi prísne dirigovanie štátneho plánu a štát bol pokladaný za vinný za všetky chyby, ktoré existovali. V Slovenskej republike sme mali hneď dve centrá, ktoré nás obmedzovali – pražské a moskovské. Dôsledkom studenej vojny bolo moratórium na určité technológie zo Západu, aby sa východný blok pomalšie zviechal z dôsledkov vojny, ktoré tu boli oveľa horšie ako pre západné štáty. Slovensko bolo v ešte horšej pozícii, pretože sme v dôsledku vývoja v prvej Československej republike boli surovinovou a polotovarovou základňou pre priemyselne, ale aj inak vyspelejšiu Českú republiku. Napriek tomu všetkému Slovensko dosiahlo i za toto obdobie relatívne pozitívne výsledky. Všetci vieme, že sociálna sféra a postupne aj materiálna úroveň obyvateľstva sa výrazne zlepšovali a Slovensko sa začalo českým krajom približovať.

Je neodškriepiteľné, že bola bezplatná zdravotná starostlivosť, stopercentná zamestnanosť, lacné potraviny, ktoré štát dotoval. No liberáli nám tvrdia, že to nebolo udržateľné, pretože sme si prejedali budúcnosť.

To je fráza, ktorá nemá opodstatnenie. Bola pripravená komplexná ekonomická prestavba, kde bolo stanovené, že sa musí zmeniť štruktúra priemyslu. Už pred rokom 1989 bol vypracovaný akčný program, kde sa mali principiálne riešiť všetky nedostatky. Ale Západ nechcel, aby sa tie otázky dotiahli, pretože mal snahu rozbiť východný blok. Toto sa dohodlo na stretnutiach Reagana s Gorbačovom.

My sme sa však v Ústave ekonomiky a priemyslu snažili vyvíjať, robili sme štúdie. Študovali sme západné ekonomiky, sledovali sme najmä Japoncov, ktorí boli po vojne úplne degradovaní. To nebolo len bombardovanie atómovými bombami. Američania im demolovali všetko, čo sa ani nemuselo likvidovať, ale považovali to za potrebné, aby to Japonci po vojne nemohli využiť.

Aby sme sa teda vrátili k pôvodnej otázke: Toto, čo tu dnes máme, je v porovnaní so socialistickým modelom, ktorý tiež mal svoje problémy, udržateľnejšie viac, alebo menej?

Ani jedno, ani druhé. Nemožno to stavať takto jednoznačne čierno-bielo. Hovorí sa, že centrálne plánovanie je zlé. Ale aj Japonci, Američania, Nemci, Francúzi i Briti vždy riešili centrálne plánovanie strategických štruktúr. Oni si nedovolili to, čo prebehlo u nás po roku 1989. Západ plánoval, aj Japonci, ich najvýznamnejší ekonómovia, firmy a inštitúcie mali veľmi seriózne prepracovaný komplexný rozvoj štruktúry hospodárstva. A teraz aj Trump hovorí, že Amerika má byť na prvom mieste a ide týmto smerom. Nie je možné to, čo sme urobili my. Najväčšie nešťastie bolo, že sa urobila radikálna neobmedzená privatizácia bez skúmania, čo to všetko prinesie. Také telekomunikácie sú všade centrálnou štátnou inštitúciou a my sme ich odovzdali do rúk cudzím. Povedalo sa: preč od centrálneho plánovania hospodárstva, štát je zlý hospodár. A iný štát je dobrý hospodár?

Nie je potom problém, že ekonomika sa vždy podriadila nejakej ideológii? Nemali by sme potom miesto hľadania nového systému zobrať to najlepšie z jednotlivých ekonomík? A ak by sme to tak mali spraviť, čo sú tie najlepšie prvky?

Za socializmu sme stavali fabriky, výskumné inštitúcie, dopravné cesty, obchodné siete, zvyšovali export. Čiže je to fráza, keď sa hovorí, že sme prejedali budúcnosť. Čo by sa bolo privatizovalo, keby sme všetko prejedli? Mali sme sociálne istoty. Na Západe bola jednoznačne prísnejšia kontrola technologických úrovní, budovanie vedecko-výskumnej základne. Školstvo zase Západ nemal na takej úrovni ako my. Na Západe bola jednoznačne prísnejšia disciplína, lepšia stimulácia k výkonom. No nedovolili nám využiť svoje výdobytky tu na východe. Vždy chceli byť voči nám dominantní, čo trvá dodnes. A my sme im po vstupe do Európskej únie hneď otvorili cesty na naše trhy. Zlikvidovali naše obchodné siete, ktoré sme tu mali veľmi dobré, mali sme vysokú kvalitu potravín. Pobrali nám naše zdroje.

Od čias Dzurindu a Mikloša Slovensko nastúpilo cestu otvorenej, exportne orientovanej ekonomiky postavenej predovšetkým na automobilovom priemysle. Bolo to šťastné riešenie? Podľa najnovších správ sa Volkswagen na Slovensku chystá prepúšťať. Môže to znamenať začiatok vážnejších problémov?

Bol som jedným z tých, ktorý za automobilovú výrobu horoval v čase, keď to bolo naozaj efektívne, už v roku 1968 sme mohli vyrábať Alfu Romeo. Taliani mali všetko prichystané. V Lemešanoch medzi Prešovom a Košicami mala stáť táto fabrika. Tam by bola blízko výroba plechov, aj export do Ruska. Ale nikdy sme nehovorili, aby sa automobilky stavali na najlepšej pôde len zato, aby sa presadila ďalšia skupina ľudí, ktorá na tom profituje. Produkcia automobilov už kulminuje, budovať ďalšie automobilky a zaberať ďalšiu úrodnú pôdu je vedomá chyba, za to by kompetentní mali niesť zodpovednosť. Prichádza útlm, kde bude taký Volkswagen znižovať stavy? Nie u seba. V pobočkách vonku. Predsa si nebudú prepúšťať svojich ľudí, platiť nezamestnaných, nech sa s tým Slováci vyrovnajú. A tu sme sa dostali k tomu, že nám nefunguje dlhodobý strategický program, ktorý by museli akceptovať všetky vládne garnitúry ako sú, to znamená koncepčná dlhodobá stratégia. O toto sa snažíme v rámci toho nášho súčasného programu.

Môžete k tomu programu povedať niečo viac?

Máme vytypované tri dôležité oblasti, presnejšie štyri. Prvá vec je spomínaná dlhodobá stratégia vrátane orientácie zahraničných vzťahov. Svet je vždy štvorstranný, zjednodušene ponímané, a ako malý štát musíme kooperovať so všetkými. Druhá priorita je zabezpečiť, aby nám zdroje neunikali do cudzích rúk. Pôdu nám neukradnú alebo neodnesú ako celý priestor, ale ukradnú nám vrchné zložky, produkciu, všetko, čo sa na pôde dopestuje. Na druhej strane máme šancu, aby sme na našej pôde dokázali vyživiť i dvojnásobok ľudí. Predtým sme mali 360 000 pracovníkov v agrosektore. Napriek technickému rozvoju môže byť ten počet dnes rovnaký – ak nie väčší – pri spracovaní do finálnej produkcie všetkého, čo dnes vyvážame. Napríklad guľatina. Prvá trieda sa vyváža pod cenu ako tretia, robia sa s tým kšefty na najvyššej úrovni. Ľudský faktor je tretí problém, ktorý chceme riešiť. V prvom rade výrazné zvyšovanie ľudského potenciálu z dostupných zdrojov. Viac ako 30 000 slovenských študentov študuje v Českej republike, odkiaľ sa vracia okolo 80 %, ostávajú spravidla najlepšie mozgy, lebo tých si vyberajú aj v školách, aj vo výskume. Potom naši ľudia produkujú iným. Takto prichádzame o obrovský potenciál. Druhá vec je, aby sme tie sociálne výhody, ktoré, povedzme, dáva Orbán, ale najmä Putin, urobili naozaj na fundovanom základe.

Myslíte podporu pôrodnosti?

Podpora pôrodnosti, ale nielen tej. To znamená zabezpečiť bytové otázky, podporu pre mamičky, ktoré sú študentky. Motivovať študentov, aby ich to viazalo k vlastnému štátu alebo aj škole, ktorú vychodili, a zachovávali si pôvodné profesie. Toto všetko je v našich rukách. Putin to urobil prvý. Keď nastúpil, založil Valdajský klub. Fantastické, ako to mal predumané. Povedal: Trojdetná rodina je zlatý štandard. Na toto dáva obrovské prostriedky. A toto potrebujeme aj my. V priebehu jednej generácie dokážeme urobiť to, čo urobil Tiso za Slovenského štátu alebo Husák za svojho pôsobenia. Hovorí sa Husákove deti. Je to možné. Aj Mečiarovi sme to hovorili. On na to, žiaľ, nemal dosť času. No a posledný, štvrtý bod, zvykneme označovať ako 3V: vzdelanie, veda, výskum. Deti učia o LGBTI, ale to kvalitné všeobecné vzdelanie, ktoré sme mali, sa teraz veľmi často zjednodušuje.

Autor: Marián Benka

Mesačník ZEM&VEK si môžete predplatiť na: http://bit.ly/kupit-online-zemavek-april-2019

Zem a Vek
Zopár slov o autorovi...

Pridaj komentár

  & Časopis