AKO PREŽIŤ KOLAPS 2. ČASŤ

· Čas čítania: 9 min.

Už od prvého čísla Zem&Vek, ktoré vyšlo v máji 2013, sme zverejňovali v podobe 5-dielneho seriálu preložený text od argentínskeho autora Fernanda Ferfala Aquirreho, ktorý na vlastnej koži zažil ekonomický kolaps svojej krajiny. Text je plný praktických rád pre prípadnú situáciu, ktorá sa v roku 2013 na Slovensku zdala nemožná, no dnes sa pravdepodobnosť takéhoto scenára zvyšuje. Pád ekonomiky a jeho dôsledky môžu byť rôzne, v niečom sa naša situácia môže, v inom zase nemusí podobať tej argentínskej. Považujeme však za potrebné zverejniť tento seriál znovu, ako zdroj užitočných inšpirácií.

DRUHÁ ČASŤ

Čierny a šedý trh

Pri kolapse sa odrazu všade okolo vás objaví čierny či šedý trh. V mojej krajine sú napokon šedé trhy prijateľné. Spočiatku to bolo o obchodných zručnostiach alebo výmene remeselných výrobkov za potraviny. Okresy a mestá si vytvorili svoje vlastné trhy, vlastné lístky podobné peniazom, s ktorými sa obchodovalo. Netrvalo to však dlho. Lístky sa dali poľahky vytvoriť na domácom počítači, a tak neexistovala žiadna kontrola. Nakoniec sa ľudia vrátili späť k papierovým peniazom.

Tieto trhy sa zvyčajne nachádzali v skladoch alebo na prázdnych pozemkoch a boli riadené niekoľkými šikovnými chlapíkmi, gangstrami či bezpečnostnou službou. Každý si mohol za 50 až 100 pesos (20 až 30 dolárov) na deň prenajať stánok vo vnútri týchto trhov a predávať svoj tovar alebo služby. Na týchto trhoch je zvyčajne rešpektovaný mier. Organizátori nevolajú políciu, keď sa niekto pokúsi o krádež, bitku alebo využívanie žien. To nie je pre ich biznis nič dobré, a tak ktokoľvek, kto sa pokúsi vyvolať takýto problém, vzápätí zistí, koľko bolesti vie ľudské telo vydržať. Niekedy na týchto trhoch zaisťujú bezpečnosť dokonca sami uniformovaní policajti, samozrejme, za malý poplatok. Ale ako vždy, musíte byť opatrní. Môžete sa stretnúť s vreckovými zlodejmi, alebo dokonca s útokom, keď trh opustíte.

Čo sa tam dá nájsť? Väčšinou jedlo a oblečenie. Niekedy majú väčší výber, ale väčšinou majú vždy syr, konzervované jedlá, korenie, med, vajcia, ovocie, zeleninu, pivo, víno a mäso, rovnako pečivo a cestoviny. Je to lacnejšie ako v supermarketoch. Občas sú k dispozícii aj čerstvé ryby, ale nie vždy. Ľudia neveria potravinám, na ktoré potrebujú chladničku – tie je naopak lepšie kupovať v supermarketoch.

Populárne sú tiež odevy, a tak tu nájdete kópie značiek, napodobeniny alebo dokonca ukradnuté originály; to isté platí pre topánky. Po jedle a oblečení sú treťou najobľúbenejšou skupinou CD, DVD, filmy, hudba, herné konzoly, programy, videohry. Každopádne je možné zohnať takmer všetko. Ak chcete, spýtajte sa v okolí a porozprávajte sa s tými správnymi ľuďmi.

Zlato

Každý chce kúpiť zlato! „Kupujem zlato. Platím v hotovosti.“ Odkazy sú všade, aj v TV! Nikto neplatí za skutočnú hodnotu vecí, takže veľký pozor! Nedávajte všetky peniaze do zlatých mincí! Vzhľadom na to, že nie je možné určiť skutočný podiel zlata, malé obchody a predajcovia za ne zaplatia rovnako ako za bežné zlaté šperky.

Čo by som robil, keby som bol vami: Miesto kupovania zlatých mincí kúpte mnoho malých zlatých prstienkov a ďalších šperkov. Mali by byť lacnejšie ako zlaté mince a ak nastane kolaps, nebudete strácať peniaze predajom kvalitných zlatých mincí v hodnote podradného zlata. Keby som mohol cestovať späť v čase, kúpil by som malé vrecko naplnené zlatými prsteňmi.

Malí zlodejíčkovia budú kradnúť zlaté retiazky priamo z krku. Je to veľmi bežné na staniciach, v podchodoch a na iných preplnených miestach.

Takže moja rada – ak sa pripravujete na malú ekonomickú krízu, zlaté mince majú zmysel. Zachováte hodnotu vecí a budete ich za ňu schopní predať priekupníkom so zlatom alebo iným survivalistom, ktorí poznajú skutočnú hodnotu týchto vecí. V mojom prípade boli zlaté mince výbornou investíciou. Zabránili, aby som prišiel o peniaze, keď miestna ekonomika skrachovala. Aj keď je to tu zlé, môžem ísť do banky a dostať za zlaté mince skutočnú hodnotu. To isté platí o čistom striebre. Ale tam, kde žijem, vám miestni díleri zaplatia za zlaté mince rovnako ako za obyčajné zlaté šperky, bez ohľadu na to, o aký typ zlata ide. Takže musím povedať, že pre obchodovanie sú lepšie zlaté šperky ako zlaté mince.

Medzihra

Učiteľ sociálnych vied vysvetľoval rôzne druhy sociálnych pyramíd. Prvá pyramída vysvetľuje základnú spoločnosť. Dve horizontálne línie ju rozdeľujú na hornú (vyššia sociálna trieda), prostrednú (stredná trieda) a spodnú časť (chudobní, proletariát). Učiteľ vysvetľoval, že stredná trieda sa správa ako vankúš medzi bohatými a chudobnými a stará sa o tlmenie sociálneho napätia.

Druhá pyramída mala veľkú prostrednú časť; to je pyramída reprezentujúca najrozvinutejšie krajiny sveta. Spodná časť je veľmi tenká a šípky naznačujú, že je možnosť dostať sa z najnižšej do strednej triedy a zo strednej do najvyššej triedy sociálnej pyramídy. Učiteľ nám povedal, že to bola klasická demokratická kapitalistická spoločnosť a v krajinách, ako sú tie európske a socialistické, je pyramída podobná, no o čosi plochejšia. Stredná časť zaberá najviac miesta a zvyšné dve len veľmi málo. Je len málo rozdielov medzi týmito pyramídami.

Tretí typ pyramídy ukazuje komunistickú spoločnosť, kde sa šípky z najnižšej a strednej triedy snažia dosiahnuť vrchol, no potom sa odrazia späť. Malá najvyššia vrstva a jedna veľká nižšia vrstva. Medzi nimi je minimálna stredná trieda. Potom sme otočili stránku a uvideli štvrtú pyramídu, na ktorej vedú šípky zo strednej do najnižšej chudobnej triedy.

Čo to je?“ spýtali sa niektorí z nás. Učiteľ sa na nás pozrel a povedal: „Toto sme my. Je to kolaps krajiny, ktorá sa premenila na krajinu tretieho sveta, kde stredná trieda skoro neexistuje – jedna veľká chudobná najnižšia trieda a veľmi malá najvyššia trieda.“

Čo sú tie šípky, ktoré smerujú zo stredu na spodok pyramídy?“ spýtal sa niekto.

To sa stredná trieda mení na chudobných. Ako vidíte, príjmy strednej triedy nestačia, aby vôbec mohla fungovať ako stredná trieda. Niektorí z najvyššej spadnú do strednej triedy, ale obrovská väčšina strednej triedy sa zmení na chudobných,“ povedal učiteľ. Neviem, koľko ľudí v miestnosti zrazu pochopilo, že sú chudobní.

Učiteľ pokračoval: „Máme strednú triedu, ktorá sa náhle premení na chudobnú – v podstate vytvorí spoločnosť chudobných ľudí, už neexistuje stredná trieda, ktorá by zmiernila napätie. Stredná trieda náhle zisťuje, že majú príliš vysokú kvalifikáciu na prácu, ktorú nájde, nezamestnanosť vyletí do závratných výšok – príliš veľa ponuky, príliš málo dopytu. Vy teraz študujete architektúru, ale len 3 alebo 4 percentá z vás sa tým budú skutočne živiť.“

Po niekoľkých mesiacoch sa všetko vyplnilo. Aj počet študentov sa znížil aspoň o 50 %. Nevideli zmysel v štúdiu niečoho, čomu sa nebudú môcť venovať, alebo nemali peniaze na štúdium.

Niekto mi povedal, že ak by sa toto stalo v USA, sociálne nepokoje by boli oveľa horšie. Povedal som mu, že nesúhlasím, pretože sa všetci ľudia prispôsobia, keďže nemajú inú možnosť. Teraz to však zvažujem viac, možno mal pravdu. Väčšina z nás sú ľudia, ktorých starí rodičia unikli z občianskej vojny buď v Španielsku alebo v Taliansku – naši rodičia prežili špinavú vojnu. Môžu občania USA prežiť to, čo sme prežili my? Samozrejme, že môžu, aj keď si myslím, že ich toľko nebude – veľa sa ich nepripravuje a berú všetko ako samozrejmosť. To budú tí, ktorí budú zodpovední za sociálne nepokoje pri kolapse, ktorí sú príliš leniví na to, aby sa o seba pred kolapsom postarali. Počas rokov si už zvykli na pohodlie a veria, že sa teraz vláda o nich postará, pretože platili dane. Ale nakoniec sa prispôsobia, ľudia sa vždy prispôsobia. Boli by ste prekvapení. Bolo to tak po tisíce rokov.

Trestná činnosť a nebezpečenstvo

Hoci trestné činy boli v Južnej Amerike vždy problémom, moja krajina patrila medzi výnimky. Bolo to tu nebezpečné, áno, ale nič podobné ako po ekonomickej kríze v roku 2001. Človek mohol nechať deti hrať sa na chodníku, alebo im dovolil vracať sa samým domov z večierka. To všetko sa zmenilo. Na chodníkoch sa už deti nehrajú. Jazdia na bicykli pár metrov od domu, vždy pod dohľadom dospelej osoby. Tínedžeri predstavujú väčší problém. Nemôžete ich držať celý deň doma.

Keď im rodičia organizujú program, vezmú ich so sebou k niekomu domov alebo do klubu a v určitý čas si ich vyzdvihnú. Taxíky sa používajú zriedka, bolo tu totiž veľa prípadov znásilnenia, takže žiaden rodič nezverí svojho syna či dcéru do rúk cudzieho človeka. Po rokoch takého života sa takmer každý naučil byť opatrný. Prakticky nikto nenecháva otvorené alebo odomknuté dvere a okná. Tiež sa nikdy nevykláňajte z okna auta či bytu na prízemí, aby ste sa pozhovárali so svojimi priateľmi. Mohol by to zahliadnuť niekto, kto by vo vás videl ľahký cieľ, vytiahol zbraň a vtiahol sa do domu.

Predtým ste isto počuli: „Nemal by si sa pri prepadnutí brániť, daj im čo chcú a oni ťa nechajú ísť.“ To už neplatí. Títo chlapíci sú pod vplyvom drog, alebo vás jednoducho nenávidia, pretože máte lepší život, o akom oni snívali, pretože boli od narodenia zneužívaní. Takže vám ublížia a ponížia vás, ako len môžu. Pustenie kriminálnika do domu sa rovná znásilneniu, zmláteniu, mučeniu.

Najnebezpečnejším okamihom dňa je, keď ja (alebo moja manželka) opúšťam dom alebo doň vstupujem. Zabezpečený dom nemôže byť len tak ľahko prepadnutý, takže zločinci počkajú, až budete stáť pred dverami s kľúčmi, a potom na vás skočia. To je dôvod, prečo si dávam veľký pozor, keď sa k domu približujem. Rozhliadnem sa po okolí a ak nevidím nič zvláštne, pokračujem v chôdzi alebo jazde okolo bloku. Nikdy neotvárajte dvere, ak je v okolí podozrivá osoba. Zločinci sa často vydávajú za pracovníkov energetických spoločností. Vraj idú niečo opraviť. Nie! Ak niečo musia opraviť, opravia to zvonku. Čokoľvek vo vnútri vášho domu je vaša zodpovednosť a spoločnosť vám to neopraví. Či tak alebo onak, vždy je lepšie hrať na istotu, je lepšie byť hrubý ako mŕtvy.

Čo sa týka dopravy autom – okná a dvere musia byť vždy zatvorené, zbraň musí byť na dosah ruky a dopravné značky a semafory majú pri kolapse úplne nový význam. Ak vaša krajina skolabuje tak ako tá moja, spomeniete si na mňa, kedykoľvek uvidíte semafor. Nikdy nezastavujte na červenú alebo na stopke, ak nie je veľká premávka – a to najmä v noci.

Najprv dávala polícia pokutu za nezastavenie na červenú, ale po niekoľkých mesiacoch si uvedomili, že nič nezmôžu – ľudia radšej riskujú pokutu než svoje životy. Tak sa rozhodli dať na semafory po ôsmej alebo deviatej večer permanentne oranžovú. To je samozrejme veľmi nebezpečné. Nočné dopravné nehody bývajú časté a brutálne, pretože niekedy sa dve vozidlá zrazia v plnej rýchlosti.

Otázka: „Jazdia zločinci v osobných alebo nákladných vozidlách? Skrývajú sa alebo zakrádajú? Ako títo zločinci útočia na vidieku a ako v mestách?“

Zločinci nie sú hlúpi – strávia celé dni čakaním na určitých miestach, predovšetkým na miestach vašich každodenných činností. Napríklad ak uvidia, že v noci zamykáte bránu, počkajú si za stromom, kým sa nepriblížite. Deje sa to často. Psy sú najlepším alarmom, aký môžete zohnať – a zločinci to dobre vedia. Nuž a tak ich otrávia liekmi a zaútočia uprostred noci. Viem o mnohých ľuďoch, ktorí takto prišli o psa. Ak majú zločinci obavy o vlastnú bezpečnosť, ukryjú sa blízko hlavnej brány a počkajú si na vás. Povedal by som, že je to najčastejší typ útoku.

Otázka: „Najbežnejší čas útoku? Deň, noc, večer, ráno?“

Sedem hodín ráno, deväť hodín ráno, jedna hodina popoludní, sedem hodín popoludní – to sú najčastejšie doby útokov. Neexistuje však žiadna „bezpečná hodina“. Noc je obzvlášť nebezpečná. Možno sú útoky počas dňa rýchlejšie, chcú vás olúpiť a potom rýchlo zmiznúť, kým v noci majú viac času.

Neexistujú však žiadne pevné vzorce správania. Ak by som mohol dať jednu radu k bezpečnosti pri kolapse, bolo by to: Mať oči a uši v strehu pri príchode a odchode z domova. Ak je to možné, majte v oboch prípadoch poruke nejakú zbraň. Ak sa vám zdá niečo divné, obíďte blok a znova to starostlivo skontrolujte. Ak tam stále vidíte niečo nezvyčajné, zavolajte políciu (ak je ešte dostupná), alebo vyhľadajte pomoc. Ak idete k domu s veľkým počtom ľudí, odídu. Raz som uvidel pár zvláštnych ľudí vyčkávajúcich pri mojich dverách. Obišiel som celý blok, a stále som ich tam videl. Začal som blikať svetlami a trúbiť, až napokon odišli. Tiež si pamätajte, že auto je jeden ťažký a silný stroj. Poznal som človeka, ktorý mal na nárazníku veľké chrómované rúrky – špeciálne na odrážanie tých, ktorí boli takí hlúpi, že sa ho snažili zastaviť postavením sa pred auto. Občas sa ma niekto tak pokúša zastaviť. Sú to blázni, ktorí vás takto chcú okradnúť uprostred ulice. Proste som sa plnou rýchlosťou rozbehol proti nim. Vždy uskočili nabok. Spočiatku ma to znervózňovalo, ale verte mi, teraz je to pre mňa rovnako bežné ako radenie rýchlostí. Áno, je to naozaj smutné.

Autor: Fernando Ferfal Aquirre

Ak vás článok obohatil o ďalší uhol pohľadu, podporte ľubovoľnou čiastkou slobodu slova. Ďakujeme.

CHCEM PODPORIŤ
ZDIEĽAJTE ČLÁNOK

Pridaj komentár