Spomedzi Aristotelových spisov zaujíma popredné postavenie kniha Etika Nikomachova pomenovaná podľa jeho syna, ktorého mal so svojou druhou ženou Herpyllidou. Špecialista na antickú filozofiu Jaroslav Martinka sa o Etike vyjadril ako o najprekomponovanejšom, a pritom najelementárnejšom diele tohto filozofa.
Zmienený spis obsahuje množstvo pozoruhodných myšlienok. Spomeňme napríklad náhľad na tri hlavné formy života, a to požívačný život (upriamený na zmyselnú rozkoš, nazýva ho aj dobytčím životom), život v službe štátu (teda život politický, pričom úlohou dobrého štátnika je postarať sa o to, aby mali ľudia účasť na dobrom živote a blaženosti) a napokon život oddaný filozofii, teda láske k múdrosti. Do značnej miery sa zaoberá otázkou blaženosti, definíciou cnosti (rozlišuje rozumové cnosti, napr. múdrosť, chápavosť a rozumnosť, a mravné cnosti, napr. štedrosť a striedmosť) ale, naopak, aj ničivým vplyvom necností (lakomstva, malichernosti, nadutosti atď.), najkrajšie a najpútavejšie sú zrejme jeho myšlienky o priateľstve. Dokonalým priateľstvom je pre autora diela vzťah, ktorý nezakladá na úžitku ani na erotickom vzplanutí, ale na charaktere.
„Dokonalé priateľstvo,“ tvrdí Aristoteles, „je medzi ľuďmi dobrými a v cnosti si podobnými… Ľudia, ktorí prajú dobro priateľom pre ich osobu, sú tými pravými priateľmi – lebo tak zmýšľajú sami od seba, nie náhodne – preto vytrvá medzi nimi priateľstvo dovtedy, kým sú dobrí, cnosť je však trvanlivá hodnota; a každý z obidvoch partnerov je dobrý osebe a dobrý k priateľovi.“
Zároveň však upozorňuje, že „… priateľský vzťah založený na mravnej výške a osobnej hodnote toho druhého nie je možný s mnohými, musíme sa uspokojiť, ak nájdeme iba niekoľko takých priateľov“. S týmto názorom korešponduje i jeho výrok: „Mnohí priatelia, nijaký priateľ.“
K ďalším zásadným myšlienkam starogréckeho filozofa patrí presvedčenie o existencii troch druhov duše – vyživujúcej (čiže rastlinnej), vnímajúcej zmyslami (alebo živočíšnej) a mysliacej (teda ľudskej), či náuka o štyroch príčinách bytia, ktorými sú podľa neho 1. látka – napr. drevo, 2. forma – napr. tvar stola, 3. pôsobiaca príčina – t. j. stolár, a 4. účel – t. j. určenie stola ako predmetu, na ktorý sa ukladajú taniere a podobne. Naproti tomu jeho učiteľ Platón hlásal, že príčinou všetkého bytia je idea dobra a v tomto zmysle je príčina zároveň účelom, ku ktorému bytie smeruje.
Aristotelova náuka nadobudla nesmiernu popularitu v období stredoveku, keď z nej čerpal teológ Tomáš Akvinský a pôsobiaca príčina jestvovania sveta bola stotožnená s kresťanským Bohom.
Aristotelove sociologické a politické postoje odzrkadľuje dielo Politika. Rozdiel medzi otrokom a slobodným občanom považuje za prirodzený, keďže „niektoré bytosti sa hneď od narodenia rozdeľujú tak, že jedny sú určené na to, aby boli ovládané, a druhé na to, aby vládli“.
Podobný pomer platí aj medzi dušou a telom: „Duša totiž vládne nad telom ako pán, rozum nad žiadostivosťou ako štátnik alebo kráľ,“ vysvetľuje filozof. Svoju úvahu rozširuje na vzťah mužského pohlavia k ženskému, ktorý je vraj
„… taký, že jedno je lepšie, druhé je horšie a jedno vládne a druhé je ovládané“.
Azda zaujímavejšie než tieto aristokratické a maskulínne náhľady sú jeho zamyslenia nad podstatou demokracie: „Predpokladom demokratickej ústavy je sloboda… K slobode však patrí po prvé to, že sa striedavo poslúcha a vládne. Demokratické právo sa totiž zakladá na tom, že je tu rovnosť podľa počtu, a nie podľa hodnoty, a kde vládne toto právo, tam musí byť pánom množstvo, a na čom sa väčšina uznesie, to musí platiť a byť právom.… Druhým znakom je, že každý žije, ako chce… Z toho pochádza požiadavka neposlúchať, najlepšie nikoho alebo, ak to nie je možné, len striedavo… Keďže oligarchia je charakterizovaná urodzenosťou, bohatstvom a vzdelaním, zdá sa, že demokracia je opakom toho, totiž neurodzenosť, chudoba a nevzdelanosť.“
Demokracia popiera prirodzenú nerovnosť medzi ľuďmi; dáva volebné právo osobám, ktoré nie sú cnostné; bojuje proti vznešeným občanom a prehliada malé zlá. Ako vidno, Aristoteles nazeral na demokraciu rovnako príkro ako Platón, ktorý upozorňoval na to, že demokracia povedie k úpadku morálky, degenerácii kultúry a ku kríze školstva, keď sa učitelia budú chvieť strachom pred vlastnými žiakmi.
AUTOR: Pavol Ičo
