To, čo sa v súvislosti s Prigožinom a PMC práve odohráva v Rusku, veľmi výrazne pripomína situáciu s tankami a Jeľcinom pred Bielym domom v Moskve v auguste 1991, kedy sa udalosti v bývalom ZSSR dali do pohybu.
Samozrejme v celom virvare je to ako vždy bezprostredne po údere v rovine dohadov, špekulácií a otázok. Nepochybne je však rozohratá najzaujímavejšia, záhadná šachová partia v štýle ruských veľmajstrov. Otázka je, kde je Šojgu a Gerasimov? Kde sú ich verejné vyjadrenia k situácii? Žijú ešte? (?) Bol to pokus o puč zo strany Prigožina ako znie oficiálna verzia alebo pokus o puč generality okolo Šojgu? Alebo?
Najhlbšia podstata okolo tohto celého momentálneho chaosu ostáva nemenná.
Tak ako medzi rokmi 1917 a 1939 ako aj medzi rokmi 1991 a 1999 za Borisa Jeľcina boli vlády v Rusku pevne v rukách sionizmu a v oboch prípadoch s fatálnymi následkami.
Putin zdedil systém vytvorený anglosionistickou ríšou a v jej prospech. Bol kompromisným kandidátom dvoch radikálne protichodných strán a trvalo mu roky, kým sa najskôr zbavil väčšiny ruských (chazarských) oligarchov ako Chodorkovskij a až potom začal s postupným procesom očisty, pri ktorom sa prebudili aj sionisti.
Mimochodom práve Chodorkovskij akciu Prigožina nadšene schvaľuje a vyzval Rusov, aby podporili šéfa žoldnierskej Wagnerovej skupiny Prigožina v pokuse zvrhnúť velenie ruskej armády. „Teraz je nutné pomôcť a potom neskôr, ak to bude nutné, bojovať aj proti nemu,“ napísal Chodorkovskij o Prigožinovi na sociálnej sieti. Je potrebné podporiť „aj diabla“, pokiaľ sa rozhodne zaútočiť na Kremeľ“, dodáva Chodorkovskij a odhaľuje známu tvár luciferiánskej mentality sabatiánskych Chazarov.
To je od samého začiatku dôvodom, prečo si „Putinovci“ musia dávať deň čo deň pozor, čo sa deje za ich chrbátmi. Ich takzvaní spojenci sú ochotní vraziť do nich zozadu dýku len čo dostanú príležitosť a práve toto je evidentné aj dnes.
Kandidatúra Putina ako nástupcu Jeľcina, ktorého hviezdna chvíľa bola na tanku v auguste 1991, bola kompromisom dosiahnutým medzi ruskými bezpečnostnými službami a ruským veľkokapitálom, ktorý vtedy presadil Medvedeva ako protiváhu Putinovi.
Sily, ktoré podporujú Putina, sú sily „euroázijskej suverenity“ a multipolarity, ktorá sa nedá nikdy dosiahnuť bez kľúčového spojenca: teda nie iba Číny ale dnes už predovšetkým aj vďaka Indii. Tým, že po roku 2010 začala výrazne prevažovať sila smerujúca k odpútaniu sa Ruska od rothschildovského kartelu cez nový platobný systém, stalo sa Rusko a Putin verejným nepriateľom číslo jeden tak, ako to bolo v prípade Kaddáfího s plánom zavedenia afrického dinára alebo Husajna odmietajúceho platby za ropu v dolároch.
Hegemóniu dolára ale v ZSSR a Rusku kryli slobodomurári ako Gorbačov z Trilaterálnej komisie alebo Jeľcin cez prostredníka CIA (nástroja babylonskej kabaly), Georgea Sorosa. Ten už v roku 1987 založil v Moskve takzvaný Sorosov fond alebo Hnutie 500 dní a podobne ako na Slovensku deštruoval domácu politiku, ekonomiku a zmocnil sa mediálneho priestoru.
Rusko je v hľadáčiku banksterského kartelu už stovky rokov a nenávisť Chazarov voči najmohutnejšej zemi sveta nevyhasne, kým Rusko nedostanú na kolená.
Všetci komentátori, ktorí nezohľadňujú a neodkrývajú aj tieto korene súvislostí sú buď nekompetentní alebo vás zámerne odpútavajú od pravej podstaty tohto zápasu, ktorý sa javí ako finálne zúčtovanie s plánmi nastolenia agendy globalistickej diktatúry centralizovanej svetovlády a teroru.
Aj z tohto dôvodu vnímame súčasné dianie ako mimoriadny a historický medzník, ktorému venujeme zvláštnu pozornosť.
Aktualizované
