„Možnože etika ako veda zmizla z povrchu zemského. Budeme ju musieť znova vymyslieť.“
J.L. Borgés
Dlho som rozmýšľala, či je radno o tom písať, možno ide len o môj subjektívny pocit vnímania, no udalosť, ktorá sa stala nedávno, ma k tomu priam primala.
Už roky sa ani jeden americký film zo súčasnosti nezaobíde bez toho, aby si v ňom niekto neumýval zuby. Keby len to, nech sa páči, ale s penou okolo huby chodí po priestore, komunikuje s prítomnými, rozďaví ústa, aby sme videli, že aj stoličky si dáva do richtungu, potom ešte päť minút vyplachuje, a to všetko priamo do kamery. Akoby chceli celému svetu dokázať, akí sú čistotní a kultúrni. Ha-ha – v dome majú aj štyri kúpeľne, ale ani jeden bidet.
Nedávne zdravotné problémy ma prinútili k polihovaniu. Keďže čítať ani sústredene myslieť sa v tom čase nedalo, tak som to striedala s pozeraním TV. Za posledných dvadsať rokov som nevidela toľko filmov a inscenácií ako za posledné týždne. Ani som netušila, že máme Ameriku už aj v našich kúpeľniach. Keď nie v každom, tak určite v každom druhom filme si niekto dáva do poriadku chrup najmenej päť minút. Vrcholom bolo, keď v jednom kriminálnom filme hlavná aktérka – detektívka majorka – sa v návale práce pozabudla večer v kancelárii, v ktorej na gauči prespala do rána. S kefkou v ústach, s penou ako pri amoku víta svojich podriadených, ktorí si na stole rozkladajú raňajky či desiatu v podobe šunky, tresky či croissantu, nakláňajúc sa ponad nich im „s radosťou“ oznamuje, že v noci prišla na to, kto zamordoval malú Helenku…
To si už rovno môžeme špárať pred druhými v nose či v uchu, sú to napokon omnoho čistejšie dutiny! Pritom stačí tak málo. Záber, ako si aktér berie zubnú kefku, pustí vodu s prestrihom na nasledujúcu situáciu. Ďalším módnym, priam dramatickým fenoménom je dávenie. Divákovi sa v priamom prenose servíruje pohľad na nechutné vývratky z úst, dokonca na detailný záber ich obsahu. Aj to sa dá urobiť decentne. Záberom z nachýleného tela odzadu spojeným s patričným zvukovým efektom. A ešte niečo, nevedela som, že sa až tak zdravo stravujeme. Presne ako u našich idolov už aj my každé jedlo pripravujeme krájaním množstva mrkvy, stonkového zeleru, pričom na stole nesmie chýbať hlávka zeleného šalátu, baklažán či karfiol. Hotové flámske zátišie. Ešteže obsah toho je chutný a dekor ľúbivý.
Pred pár dňami mi volala jedna pani redaktorka, že robí rozsiahlu štúdiu o malých javiskových formách a rada by tam zaradila aj divadlo jedného herca. Dohodli sme sa na druhý deň o jedenástej hodine – mala som cestu okolo. Otvorila mi asi dvadsaťpäťročná žena ešte v župane, s kefkou v ústach a penou okolo nich.
„Už ste tu? Poďte, ukážem vám svoj zámer,“ privítala ma.
Namiesto do kúpeľne, stále niečo hovoriac, odušu si pritom drviac chrup, vošla do izby.
Hádam po tri schody som brala cestou dolu, aby som bola čím skôr na vzduchu.
Kde sa podela cudnosť, estetično súvisiace s etikou nášho myslenia a konania?
AUTOR: Milka Zimková
