Zem&Vek sa už od svojho vzniku zaujímal aj o témy súvisiace s ochranou prírody. Preto nám bolo veľkou cťou stretnúť sa ešte v roku 2013 s ekologickým aktivistom Erikom Balážom, i keď sme nakoniec na žiadne medvede nenatrafili. Vtedajšiu reportáž s ním vám prinášame teraz na webe.
Jeden deň s priateľom medveďov
Dokument Strážca divočiny sa stal kultovým dielom medzi ekologicky a alternatívne zameranými ľuďmi na Slovensku a v okolitých krajinách. I keď kvôli nízkemu rozpočtu nemá na technickú dokonalosť prírodovedných filmov z produkcie BBC, mnohých Slovákov chytil za srdce. Umožnil nám nahliadnuť do Tichej doliny – jednej z posledných stredoeurópskych divočín, v ktorej žijú medvede a ďalšie živočíchy skutočne pôvodne, bez akéhokoľvek ovplyvňovania ľudskou činnosťou. Autor dokumentu a ekologický aktivista Erik Baláž sa sem aj po natočení filmu rád vracia. Vybrali sme sa spolu s ním, s nádejou, že sa nám podarí nejakého toho maca zahliadnuť.
Stúpame do svahu. Vpredu si ľahkým krokom vykračuje Erik Baláž, kúsok za ním udržiava tempo náš fotograf Matúš Plecho a za nimi sa s istým odstupom teperím ja. Pre Erika je toto len ľahká vychádzka – keď nakrúcal Strážcu divočiny, po tejto cestičke sa bežne pohyboval so 40-kilovým nákladom na chrbte. Pre mňa by to bolo ľahká vychádzka tiež – keby moje prirodzené tempo nebolo asi o polovicu pomalšie ako Erikove. Nevadí, na rovných úsekoch chlapcov vždy doženiem.
Z okraja Tichej doliny sme vyrážali okolo piatej ráno. Je tropický augustový deň, do zimy ešte ďaleko, medvede zatiaľ necítia potrebu vyžierať sa a robiť si tukové zásoby. V takéto dni preto väčšinu dňa len tak preležia niekde v húštine. Aktívne sú len skoro ráno a pred zotmením. Ak ich chceme uvidieť na mieste, kde sa zvyknú objavovať, potrebujeme tam byť už o šiestej.
Po ceste sa zastavujeme pri strome, ktorý má z jednej strany kmeňa zlúpanú kôru asi do výšky dospelého človeka. Erik nám vysvetľuje, že to urobil starý medvedí samec. Takto si značkuje územie (okrem strhávania kôry sa pod stromom vymočí). Mladé samce vedia, že za tieto „hraničné stĺpy“ sa chodiť neoplatí, ak nechcú riskovať zrážku so silnejším súperom.
Prichádzame na miesto, odkiaľ je výhľad na strmú horskú lúku. Medvede na nej zvyknú spásať čučoriedky, no dnes je asi naozaj prihorúco – nikde ich nevidieť. Dolu pod svahom tečie potok, kam sa chodievajú ochladzovať. Sadneme si a čakáme, či nejaké neprídu. Medzitým sa rozprávame. „Tichá dolina je jedno z posledných miest na Slovensku, kde žijú medvede bez toho, aby ich nejako ovplyvňoval človek,“ vysvetľuje Erik. „Na mnohých miestach im poľovníci kladú jedlo, aby ich prilákali. Keď potom medvede schádzajú za jedlom do blízkosti ľudských obydlí, poľovníci vykrikujú, že sa premnožili a treba vydať povolenie na odstrel. Alebo ani nečakajú na povolenie a strieľajú ich na čierno.“
Oproti na svahu sa niečo hýbe. Dve hnedé škvrny. Svitá nám nádej, no nie sú to medvede, ale srnec so srnou. Samička uteká pred samcom, zastane, nechá ho, aby ju chvíľu obšťastňoval, potom sa vyšmykne, utečie a zase chvíľu počká. Prastará hra medzi samčekmi a samičkami. „Práve majú ruju,“ hovorí Erik. „Teraz koncom leta?“ nechápem. „To potom rodia mláďatá v zime?“ Na moje prekvapenie sa dozvedám, že plod v oplodnenej srne sa počas zimy dva mesiace nevyvíja, takže mláďa sa narodí až na jar.
Podobne to majú aj medvede. Páriť sa môžu v dlhšom období od mája do augusta. Samice väčšinou otehotnejú v máji, no stáva sa, že rujný samec stretne medvedicu s mláďatami z minulých rokov. Aby sa spáril a presadil svoje gény, medvieďatá jednoducho pozabíja. Keď medvedica príde o mladé, v krátkom čase sa stane opäť plodnou a samec si s ňou „užije“ – niekedy až v auguste. V medvediciach oplodnených na jar sa potom plod istý čas nevyvíja, aby ich tie neskôr oplodnené mohli „dohnať“. A tak všetky samice rodia naraz – v januári. Počas zimného spánku. Novonarodené medvieďatá sú ako bezbranné malé myšky, v bezpečí maminho brlohu väčšinou spia, občas sa preberú a nakoja sa. Na jar sú už dosť životaschopné na to, aby vyšli do veľkého sveta. Práve kvôli mladým medvedica vždy vyhľadáva na zimu jaskyňu alebo iný chránený priestor. Samcovi je to jedno. Ak sa nedá inak, prespí aj vonku pod stromom. Kožuch ho hreje. A potom na neho nasneží, čím získa ďalšiu izolačnú vrstvu.
Teoreticky sa vám môže stať, že pôjdete zimným lesom a nič netušiac prejdete okolo kopy snehu, v ktorej sa skrýva spiaci medveď. Prakticky je to málo pravdepodobné, nakoľko tieto zvieratá sú veľmi plaché a snažia si nájsť ležovisko čo najďalej od chodníkov, po ktorých sa pohybujú ľudia. Medvede neupadajú do zimného spánku preto, že by im bola zima, ale preto, že nedokážu nájsť potravu. Pokiaľ im nezodpovední poľovníci podhadzujú jedlo aj v zime, tak nespia.
Srnčí milenci stále poskakujú po lúke, no medvede nikde. Erik navrhuje, aby sme sa vyšplhali vyššie, odkiaľ budeme mať lepší výhľad. On sám zvykol sedávať s kamerou hore na hrebeni a keď zbadal macov hoci aj na druhom konci doliny, rozbehol sa dolu svahom, aby k nim stihol dobehnúť do bezpečnej vzdialenosti, schovať sa za krík a natáčať. Ukazuje nám smer, ktorým viackrát bežal – húština zarastená kríkmi a tŕním. Neviem si predstaviť, že by som tadiaľ prebehol s holými rukami, nieto ešte s filmovou kamerou.
„A keď sa priblížiš do nebezpečnej vzdialenosti?“ pýtam sa, čím sa zároveň snažím vymámiť bezpečnostný manuál pre prípad, že by si nejaký medveď zmyslel vynoriť sa v našej bezprostrednej blízkosti. „No už sa mi párkrát stalo, že som spoza kríka filmoval medvedicu ako sa pasie s mladými a pomaly sa približovali k môjmu úkrytu. Vtedy stačilo pokojne a nahlas na ne prehovoriť: Medveď, hej, medveď. Vtedy sa medvedica zľakne a uteká preč. A medvieďatá samozrejme za ňou.“
Medzitým sme sa pohli ďalej. Prechádzame cez malý hájik prevažne ihličnatých stromov. Erik nás upozorňuje, že sú to borovice limby. Ich orechy sú pre medvede obľúbenou pochúťkou. Ešte nedozreli, ale ak by sme tadiaľto prechádzali o mesiac, zrejme bude na vrchole každého druhého stromu sedieť medveď a napchávať sa. Medvedice zvyknú odhrýzť vrcholec stromu, aby padol na zem a medvieďatá, ktoré ešte tak vysoko nevylezú, sa mohli nakŕmiť.
Stúpame čoraz vyššie. Pred nami sa postupne odkrýva pohľad na hlboké údolia a vysoké stráne. Žiadne turistické značky, či drevené altánky – široko – ďaleko ani človiečik. Začínam chápať, prečo sa Erik do tohto miesta zamiloval a chodieval sem pravidelne celé roky. Pozná tu každý kút a aj každého medveďa – už od pohľadu dokáže odlíšiť jedno zviera od druhého. Najprv si myslel, že krásy Tichej doliny najlepšie uchráni tak, že si ich nechá len pre seba a nikomu o nich nepovie. Potom mu došlo, že ak chce zabrániť tomu, aby sa v tejto skorumpovanej krajine, kde si finančné skupiny dokážu vybaviť kdejakú výnimku zo zákona, nezačalo devastovať aj toto miesto, najlepší spôsob je spropagovať ho. A tak vznikol námet na film.
Ja si tu pripadám ako v inom čase, v dobách dávneho stredoveku alebo staroveku. Prispieva k tomu aj Erikovo rozprávanie, v ktorom sa ukazuje ako znalec histórie divočiny. Rozpráva tak plasticky, že sa mi marí, ako by sa ním popisované scény odohrávali priamo pred mojimi očami. Na neďalekú čistinku sa v mojich predstavách vyrúti ohromný ručiaci pratur, aké tu žili v časoch Rímskej ríše. Za ním vybehne svorka horských levov.
Ak ste si mysleli, že levy sa v slovenských rozprávkach spomínajú len tak, mýlite sa – skutočne na Slovensku žili ešte v ranom stredoveku. Po urputnom zápase s rohatým obrom ho levy zdolajú a chystajú sa na hostinu. Odrazu však stuhnú. Z lesa sa ozve strašidelné zarevanie, pomaly a dôstojne z neho vyjde gigantický staroveký medveď, vážiaci takmer tonu (dnešné medvede sa živia viac rastlinnou stravou a dosahujú asi tak polovičnú veľkosť oproti svojim dávnym predkom). Levy, unavené zápasom s praturom sa múdro rozhodnú ustúpiť. Medvedisko ostáva samé a začína mľaskavo žrať práve ulúpenú korisť.
V reáli sa však žiadne medvede neobjavujú. A – nebudem viac napínať, ani sme žiadne v rámci tejto reportáže nestretli. Ako pokračoval deň a teplota prudko stúpala, naše nádeje na stretnutie s touto impozantnou šelmou klesali. Stretnutie s Erikom Balážom, týmto pravoverným milovníkom divočiny, však stálo za to. Na záver dňa ma prekvapil svojimi plánmi na vytvorenie experimentálnej „lesofarmy“. Je presvedčený, že z dlhodobého hľadiska žiadne poľnohospodárstvo nedokáže vyprodukovať toľko potravín na hektár, ako prirodzená divočina. Ak zoženie finančné prostriedky, chcel by vytvoriť kus divokého lesa, s množstvom lesných plodov, ktoré by zabezpečili dostatok potravy pre nasadené diviaky a tury. K tomu menšia záhradka so zeleninou. Vraj aj toto by mohla byť jedna z ciest k obnoveniu potravinovej sebestačnosti.
Vraciame sa do civilizácie a stretávame prvých turistov. Dokonca prechádzame okolo lesníka, ktorý sedí na lavičke vedľa zaparkovaného džípu a robí prieskum: každého turistu sa pýta, odkiaľ a kam ide a akej je národnosti. Po krátkom, ale intenzívnom pobyte v divočine mi to pripadá ako čistá absurdita.