Začiatkom nového roka sa k päťčlennému zoskupeniu krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Juhoafrická republika) pridalo ďalších päť, z ktorých ázijská trojica (Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Irán) môže byť z hľadiska posilnenia postavenia BRICS-u na svetovej hospodárskej aréne veľkým prínosom, africké duo Egypt a Etiópia však už menej. Keby sa Argentína nezriekla koncom decembra už dohodnutého vstupu do BRICS-u, pripomínalo by toto združenie čln s dvoma trhlinami s natekajúcou vodou. Bez Argentíny bude mať jednu – a tou bude Etiópia. Utesniť by sa dala pomerne ľahko, keby tomu nebránili vonkajšie okolnosti. A tie tomu brániť budú.
STRATEGICKÉ CHYBY ZÁPADU
Rozkladať súdržnosť pomerne voľného zoskupenia, akým je BRICS, sa bude usilovať doterajší svetový hegemón a jeho nástroje vplyvu v nadnárodných inštitúciách, Tón im udáva anglo-americká plutokracia strácajúca schopnosť usmerňovať globalizačné procesy, ktoré svojho času sama uviedla do chodu. Po páde železnej opony sa cítila natoľko neohrozená, že nechávala svojich teoretikov zaobchádzať so všetkými štátmi sveta ako so stavebnými kockami, skladať ich do zostáv s najsľubnejším rastovým potenciálom. Spočiatku hypotetické kvarteto BRIC nebolo jedinou kombináciou perspektívnych krajín, ktorým finančnícka smotánka vdýchla život v očakávaní, že bude profitovať z jeho rastovej synergie. Len čo prvý samit kreácie BRIC (vtedy ešte bez Južnej Afriky) v júni 2009 ukázal, že panstvu z Londýna a New Yorku sa nepodarí držať pod kontrolou rozlet Číny a Ruska, začalo považovať kvarteto BRIC za nevydarené dieťa a nechalo vymodelovať iné, poslušnejšie. Pozliepalo ho z Mexika, Indonézie, Južnej Kórey, Turecka a Austrálie a nechalo ho etablovať sa pred deviatimi rokmi ako medziregionálnu konzultatívnu platformu pod akronymom MIKTA. Dovoľuje jej schádzať sa iba na úrovni zasadnutí ministrov zahraničných vecí, aby sa nedajbože nezačala cítiť oprávnenou vytvárať podľa vzoru BRIC-u emancipačný blok a protiváhu združeniu krajín G 7.
BRIC – a po rozšírení o Južnú Afriku BRICS – by sa v súčasnosti tiež ktovieako neprotivil Angloameričanom, keby nestratili rozvahu a nepokúšali sa trestať Rusko s Čínou metódami oprášenými z obdobia prvej studenej vojny 1949 – 1989. India, Brazília a Juhoafrická republika odmietajú počúvnuť naliehanie USA zapojiť sa do obchodnej a hospodárskej vojny proti Rusku a Číne z prostého dôvodu. Zreteľne vidia, že pomätený skolektivizovaný Západ nemôže viesť horúcu konvenčnú, t. j. nejadrovú vojnu proti dvojici súperov, od ktorých je dodávateľsko-odberateľsky závislý. Chýba mu potrebná surovinová základňa a dostatočne veľký priemyselný potenciál po tom, čo relokalizovali počas štyroch uplynulých dekád výrobné kapacity do nízkonákladových krajín v južnej a východnej Ázii. Tam sa preniesla i dynamika rastu svetovej ekonomiky a následne optimalizovali rozvojové programy globalizácie, ako aj udomácňuje technokratický predvoj globalizácie a pozvoľne presídľuje vrcholná technokracia. Západ, či v širšom ponímaní globálny Sever, mocensky ochabuje, demograficky sa deeuropeizuje a uvoľňuje priestor globálnemu Juhu. Ten preberá funkciu lokomotívy rastu svetovej ekonomiky a odmieta ideologizáciu rozvojových plánov na základe absolutizovania boja proti klimatickým zmenám.
Na tomto pozadí sa juhoázijský obor India a jej juhoamerický náprotivok Brazília nemohli pridať ani pri najlepšej vôli na stranu fantazmagorického Západu a rozbíjať alebo štiepiť BRICS. Nechceli sa dať glajchšaltovať Západom a zaviazať k nastúpeniu na spiatočnícky kurz znižovania životnej úrovne svojho obyvateľstva. Združenie BRICS sa tak stalo nositeľom presvedčenia, že hmotný blahobyt sa dá zvyšovať ruka v ruke s tempom vedecko-technického napredovania, keďže nové výrobné technológie vedú k zvyšovaniu výkonnosti, ale zároveň k surovinovo-energetickej úspornosti a väčšej ohľaduplnosti k životnému prostrediu.
STRATA ARGENTÍNY
BRICS sa stal v dvadsiatych rokoch 21. storočia príťažlivým integračným nástrojom aj z iného dôvodu. Odhodlane sa dištancuje od vnášania ultraliberálnej západnej dekadencie a kultúrno-civilizačného rozvratu do spoločenského prostredia v krajinách Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Za osobitne škodlivé považuje zanietené snahy Západu vnucovať rozvratný ultraliberálny prístup k tradičným duchovným, mravným a hodnotovým sústavám arabského a islamského sveta. Pridajme k tomu posadnutosť Západu mániou dekarbonizovať ekonomiku nielen u seba doma, ale i všade vo svete a pochopíme, prečo petrodolárové monarchie Perzského zálivu rozpoznali nutnosť úteku pred takouto gilotínou transatlantických progresivistov. Pomocnú ruku im podala Čína, ktorá môže existovať ako priemyselná výrobná základňa sveta len za podmienky plynulých dodávok uhľovodíkových energonosičov od veľkých a spoľahlivých producentov ropy a zemného plynu. Číne poskytovali doposiaľ záruky tohto druhu v prvom rade Rusko a Irán, s ktorými vytvorila spojeneckú obrannú os v hospodárskej vojne rozpútanej Západom. Od 1. januára 2024 sa k nim pridáva susedské duo krajín Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, ktoré plynule prechádzajú v rámci zoskupenia BRICS na zúčtovací systém v národných menách, čím sa odpútavajú od amerického dolára.
AUTOR: Patrik Sloboda
