Z generála a špióna cárskeho Ruska fínsky rusobijec a národný hrdina
*4. 6. 1867 – †27. 1. 1951
Novodobé ťaženie Západu na Rusko dostalo tento rok významnú vzpruhu. Vstupom Fínska do NATO pribúda k západnej ukrajinskej hraničnej línii, cez ktorú možno postupovať na Rusko, severozápadná fínska línia. Jej suchozemská časť meria takmer 1 300 kilometrov a Fínsko má s bojmi, ktoré pozdĺž nej v uplynulom storočí prebiehali, bohaté skúsenosti. Obdivovaný stratég maršal Carl Gustaf Emil Mannerheim bránil Fínsko na niektorých úsekoch tak vynaliezavo a účinne, že ho Fíni považujú za svojho národného hrdinu, ba dokonca za najväčšieho Fína všetkých čias.
Ako hľadal…
Glorifikovaniu tohto baróna nemecko-švédsko-fínskeho pôvodu nebráni ani skutočnosť, že sa nikdy nenaučil plynule hovoriť po fínsky, ba ani to, že ho ako pôvodne ruského generála viazala dôstojnícka prísaha k vernosti cárskemu Rusku. Tam však v roku 1917 padla monarchia a generálporučík Carl Gustaf Emil Mannerheim pociťoval ako šľachtic voči boľševickému režimu takú ostrú averziu, že mu odmietol slúžiť. Nezapojil sa však do protiboľševickej vojny v Rusku, ale v schaotizovanom Fínskom veľkokniežatstve, ktoré bolo dovtedy súčasťou Ruského impéria. Fínsko sa osamostatnilo začiatkom decembra 1917 a Sovietske Rusko ho uznalo už o necelý mesiac ako nezávislý štát. To však neodradilo boľševických internacionalistov v Petrohrade od zámeru pomáhať tam nastoliť revolučný režim. Generálporučík Carl Mannerheim sa rozhodol zabrániť za každú cenu tomu, aby sa fínski červení chopili moci v krajine, v ktorej sa narodil.
Písomne dohľadateľná rodová línia Mannerheimovcov siaha do začiatku 17. storočia. Panstvo pri obci Masku (ležiacej neďaleko mesta Turku), na ktorom sa Carl 4. júna 1867 narodil, kúpila fínska vetva rodiny koncom 17. storočia, keď bolo Fínsko súčasťou Švédskeho kráľovstva. Barón Carl Erik Mannerheim, Carlov prastarý otec a dôstojník švédskej armády, bol aj šikovným obchodníkom, čo mu umožnilo ostať verejne činným i po roku 1809, keď Fínsko spadlo pod cársku korunu.
Preskočme osobu Carlovho starého otca, povolaním sudcu so záľubou vo vedách o prírode, aby sme sa zastavili pri jeho synovi, po ktorom Carl zdedil niektoré dôležité povahové vlastnosti. Barón Carl Robert Mannerheim bol povahou vzletným búrlivákom, a keďže neprešiel vojenským výcvikom, chýbalo mu sebaovládanie potrebné pri uzatváraní solídnych obchodných zmlúv. Zdedil slušný majetok, oženil sa s dcérou bohatého priemyselníka a založil papiereň, ale podnikal tak hazardérsky, že zbankrotoval. Splodil sedem detí, a keď priviedol rodinu na mizinu, zbalil kufre a odobral sa s milenkou, barónkou Sofiou Nordenstamovou, za bohémskymi radovánkami do Paríža.
Pre trinásťročného Carla to bol citový úder. S matkou a súrodencami sa museli presťahovať do skromnejších pomerov k príbuzným, kde Carlova matka po roku umrela. Deti prichýlil jej brat Albert von Julin. Bol to rozvážny podnikateľ, ktorý bral výchovu Carla vážne. Dával si záležať na tom, aby boli chlapcovi vštepované zásady, ktoré by mu zabránili stať sa ľahtikárom a vetroplachom, ako bol jeho otec.
Narážal pritom však na neprekonateľné prekážky: na genetickú a hormonálnu výbavu, ktorú Carl zdedil po otcovi. Mladík rástol ako z vody, bol vnímavý a bystrý, od rovesníkov o hlavu vyšší, ale i vyzývavo sebavedomý. Jeho náhradný otec bol naňho prikrátky, a tak ho poslal na vojenské učilište pre dôstojnícky dorast ruskej imperiálnej armády. Bola to svojím spôsobom polepšovňa pre aristokratických výrastkov, ktorí sa nevedeli zmestiť do kože.
Dospievajúci Carl dorástol do výšky 193 centimetrov a hoci nemal zlý prospech, vylúčili ho pre opakované porušovanie disciplíny. Stredoškolské vzdelanie dokončil na súkromnom lýceu v Helsinkách, odkiaľ postúpil na Nikolajevského jazdeckú školu v Petrohrade. Do Helsínk sa medzitým vrátil z Paríža jeho otec, aby sa pokúsil začať písať novú kapitolu svojho života a podnikať serióznejším spôsobom.
Carlovi dvojročné štúdium na jazdeckej škole prospelo. Dovŕšil tam osobnostný vývin v tom najdôležitejšom: v sebaovládaní. Impozantný zjav mladého poručíka poplietol hlavy mnohým slečnám a dámam z vyšších kruhov a Carl bol po krátkej službe na hraniciach s Nemeckom prevelený do Petrohradu, aby slúžil v jazdeckej garde cárovnej Márie Fjodorovnej. Vystupoval na ceremóniách vrátane korunovácie cára Mikuláša II. a viedol nákladný život dôstojníka bonvivána. Chýbajúce prostriedky si zabezpečil sobášom s Anastáziou Arapovou, dcérou generálporučíka Nikolaja Arapova, vrchného veliteľa moskovského policajného zboru. Priviedla mu na svet dve dcéry, ale usporiadaný rodinný život Carla príliš neuspokojoval. Mal neposednú myseľ, ktorá ho hnala za čímsi veľkým, kde by mohol ukázať sebe i okoliu, čo všetko dokáže. Cítil, že je povolaný konať veľké veci, a keď vypukla rusko-japonská vojna (1904 – 1905), prihlásil sa na front.
… a našiel sám seba
Prejavil sa ako schopný dôstojník, v cudzom prostredí sa intuitívne orientoval a bol prenikavým pozorovateľom. Za odvahu a statočnosť v bitke pri Mukdene v Mandžusku ho povýšili na plukovníka. Preukázal i schopnosť veliť tamojším partizánskym oddielom pri vedení prieskumných akcií. To neušlo pozornosti generálneho štábu v Petrohrade, ktorý ho v roku 1906 poveril úlohou patriacou do kategórie svetovej spravodajskej extraligy.
Zapojil ho do intríg, manévrov a protimanévrov prebiehajúcich počas takzvanej veľkej hry, ktorú cárske Rusko viedlo s Britským impériom už od polovice 19. storočia. Bolo to geostrategické súperenie o kontrolu nad Euráziou, ktoré prebieha dodnes. Carl Mannerheim sa v ňom ocitol začiatkom 20. storočia náhodou, keď zaujal ako zriedkavý talent. Po krátkej príprave bol v roku 1906 vyslaný na dlhodobú spravodajskú misiu cez strednú Áziu a Tibet do Číny. Pôsobil tam pod maskou vedca etnografa dva roky. Medzi jeho úlohy spravodajcu pozorovateľa patrilo i skúmanie aktivít japonských a najmä britských výzvedných služieb. Aj tie tam vysielali výpravy, vydávajúce sa za vedecké či misionárske. Skupiny tohto druhu z ďalekej Európy si v nehostinných končinách hlbokého ázijského vnútrozemia strednej Ázie križovali cesty. Ich účastníci sa vídavali, spoznávali, posielali o sebe do materských centrál osobnostné charakteristiky a príležitostne sondovali, kto by mohol koho zlanáriť do svojho tábora. Londýn pravdepodobne začal profilovať viacjazyčného a ostroumného Mannerheima už v tom období a neprestal zhromažďovať o ňom kádrový materiál až do jeho smrti v roku 1951.
AUTOR: Patrik Sloboda
