Býva zobrazovaný v parádnej uniforme a na jeho meno i portrétovú podobizeň z roku 1818 dnes narážajú milióny Európanov skúmajúcich aspoň v internetových encyklopedických zdrojoch, keď už nie inde, následky predošlých dobyvačných vojen tzv. kolektívneho Západu proti Rusku. Hoci pruský generál Carl von Clausewitz zomrel pred takmer dvesto rokmi, ostáva uznávaným vojenským teoretikom práve vďaka skúsenostiam, ktoré nadobudol a vedecky rozpracoval ako aktívny účastník napoleonských vojen vrátane vojny vedenej proti cárskemu Rusku.
Vojna ako nástroj politiky
Tento dôstojník z povolania, ktorý bojoval proti Napoleonovi striedavo v radoch pruskej i ruskej armády, si vydobyl mimoriadne uznanie objemným spisom s jednoduchým názvom O vojne (Vom Kriege). Knižne vyšiel v roku 1832, rok po úmrtí autora, a zdá sa, že koncepčne neprestáva byť dodnes aktuálny. Na zoznam povinnej študijnej literatúry ho zaraďujú nielen vojenské akadémie, ale aj fakulty politológie, medzinárodných vzťahov, dejín i manažmentu. Globálny angloamerický biznis má totiž korene v dobyvateľských transkontinentálnych plavbách za zlatom, drahocennosťami, surovinami a všemožnými obchodovateľnými komoditami.
Carl von Clausewitz predostrel vo svojom opus magnum chladný a reálnopolitický pohľad na vojnu ako na pokračovanie politiky inými prostriedkami („Der Krieg ist eine bloße Fortsetzung der Politik mit anderen Mitteln”), čím lakonicky vystihol hlavnú náplň ozbrojených konfliktov vedených samozvanými nositeľmi civilizácie a pokroku v 19., 20. i 21. storočí. Frekventanti vojenských vysokých škôl napísali množstvo diplomových prác na tému príbuzností a rozdielností medzi teóriou vojny, ako ju vysvetľoval Carl von Clausewitz a dve tisícročia pred ním staročínsky mudrc Sün-c’. Obaja stratégovia poskytujú v konečnom dôsledku návody, ako vyhrať vojnu. Majster Sün však zachádza o kus ďalej poučením, že víťazstvo vo vojne má byť také, aby neurazilo nebesá.
Carl von Clausewitz nepripisoval duchovným rozmerom až takú dôležitosť, pretože bol dieťaťom svojej doby. Tá vyprázdňovala nekonečnú duchovnosť, aby sa ju pokúšala nahrádzať spoliehaním sa na rozum a racionálne poznávanie. Von Clausewitz bol osobnostne produktom obdobia osvietenstva, čo bolo obdobie, ktoré Wikipédia charakterizuje takto: „Základom osvietenstva je empirizmus a racionalizmus. Osvietenstvo podrobuje všetko (napr. náboženstvo, tradičné politické a spoločenské poriadky) novoobjavenému meradlu: v znamení empirizmu je týmto meradlom zmyslová skúsenosť, v znamení racionalizmu je ním rozumový dôkaz. V oboch prípadoch ide o obrat k subjektu, o snahu oslobodiť vedomie a revolucionizovať existujúce pomery. V obidvoch prípadoch je životom osvietenstva pátos viery vo vedu a v pokrok.“
Vo Francúzsku, ktoré v 18. a 19. storočí udávalo tón spoločenskému životu v okolitých krajinách, vyvrcholilo osvietenecké hnutie revolúciou, ktorá povalila v roku 1789 monarchiu. Čoraz asertívnejšia vrstva finančníkov a podnikateľov presadzovala v celej mimoosmanskej Európe reformy, ktoré ohrozovali výsostné postavenia šľachty.
Komplexy šľachtica bez titulu
Dobovej zrážke osvieteneckej moderny s etablovaným konzervativizmom v Prusku padol za obeť dôstojník tamojšej pruskej armády Friedrich Gabriel Clauswitz (1740 – 1802), otec vtedy ešte nenarodeného Carla. Za služby vlasti počas sedemročnej vojny (1756 – 1763) si nárokoval na šľachtický titul, ktorý mu však nebol udelený, čo on nerešpektoval a písal si pred meno „von“ ako znak urodzenosti. Dopúšťal sa tým stavovského prehrešku, za ktorý ho prepustili z armády v dôsledku spoločenských čistiek v dôstojníckom zbore. Vtedajší kráľ Friedrich II., zvaný aj Veľký, bol síce skvelý vojvodca a výrazne zvýšil bojaschopnosť pruskej armády i pomocou niektorých reforiem, ale nebol ochotný oberať šľachtu o výsady, pokiaľ vyslovene nemusel. Carlovmu otcovi sa po demobilizovaní neviedlo zle. Zamestnal sa v štátnych službách ako výberca daní v mestečku Burg pri Magdeburgu a patril k miestnej meštianskej smotánke, čo ho však neuspokojovalo, pretože nemohol zabudnúť na poníženie po strate titulu. Považoval sa za príslušníka rozvetvenej hornosliezskej rodiny von Clausewitzovcov, čo však nevedel doložiť písomnými dokumentmi.
Za najschodnejší spôsob, akým mohol umožniť svojim potomkom, aby aspoň oni získali vytúžený titul legitímnym spôsobom, považoval nasmerovanie svojich synov na dráhu profesionálnych vojakov. Vedel totiž, že ak by boli ctižiadostiví a preslávili by sa hrdinskými činmi, mohli by byť povýšení za mimoriadne zásluhy do urodzeného stavu. Manželka mu ich priviedla na svet štyroch a všetkých poslal už ako dvanásťročných chlapcov priúčať sa vojenskému remeslu. Carl, plným menom Carl Philipp Gottlieb Clauswitz, neskôr Clausewitz, sa mu narodil 1. júna 1780. Chlapec sa stotožňoval od útleho detstva s podnetmi svojho otca, aby sa dal na vojenskú dráhu a dosiahol žiarivé úspechy, za ktoré by bol odmenený uvedením do šľachtického stavu. Príroda neobdarila Carla nadpriemernou fyzickou výbavou, ale zato bystrým umom a odhodlaním učiť sa, zdokonaľovať sa a nezaspávať na vavrínoch.
Začiatkom leta 1792 vstúpil do pešieho regimentu Prinz Ferdinand, kde ho otec dal zapísať s titulom von Clausewitz. Bol to risk, ktorý vyšiel a umožnil Carlovi nastúpiť na úrovni poddôstojníka. Už v apríli 1783 za zúčastnil v Porýní na obliehaní mesta Mainz, odkiaľ koalícia Pruska, Rakúska a nemeckých štátov vypudila jednotky francúzskej revolučnej armády. Táto vojenská kampaň bola súčasťou vojny koalície európskych monarchií proti revolučnému Francúzsku a trvala do apríla 1797. Mala pozoruhodný priebeh. Proti sebe stáli dva koncepty zloženia armád. Vojská koaličných monarchií tvorili dobre vycvičení a vyzbrojení profesionáli, ktorým sa spočiatku darilo porážať útvary francúzskych dobrovoľníkov. Tí však doháňali nedostatok praxe vlasteneckým a revolučným bojovým zápalom. Úmerne tempu nadobúdania bojových skúseností sa karta obracala. V ohni zrážok vyrastali v radoch Francúzov vynikajúci dôstojníci.
AUTOR: Patrik Sloboda
