O pozadí dejinných procesov, ktoré utvárajú aj súčasné dianie, vrátane konfliktu na Ukrajine, kde sa v minulosti rozprestierala Chazarská ríša, sme sa rozprávali s profesorom ThDr. Jánom Šafinom, PhD., vedúcim katedry cirkevných dejín a byzantológie.
Venujete sa historickým koreňom vývoja konfliktu na Ukrajine. Tie sú zapustené veľmi hlboko a nás zaujíma práve súvislosť s kaganátom Chazarskej ríše, ktorá sa rozprestierala práve na dnešnom území juhovýchodnej časti Ukrajiny. Ako je známe, Chazari podnikali neustále výpravy proti susedným národom a tvrdo kontrolovali obchod na Dneperskej ceste prostredníctvom vynútených poplatkov. Od roku 800 konvertovali na judaizmus, hoci práve Metod ich presviedčal obrátiť sa na kresťanstvo. V roku 965 túto ríšu dobylo ruské knieža Sviatoslav I., Chazarská ríša sa rozpadla a jej obyvatelia konvertovaní na judaizmus sa rozišli po Európe. Táto paralela evokuje už od tých čias historické animozity: napokon veľavravnou je aj samotná symbolika trojzubca pochádzajúca z chazarského symbolu.
Chazarská otázka je jednou z najťažších. Venoval som sa jej už ako študent, keď som v školskom roku 1990 – 1991 v rámci ročníkovej práce písal práve na túto tému. Spomínané obdobie bolo pre mňa pomerne náročné z osobných dôvodov. Prácu som však prof. Pavlovi Alešovi, pri ktorom som ju písal, neodovzdal. Myslel som si, že mi to prejde, veď bolo doba chaosu. Aspoň u nás na fakulte a všeobecne v cirkvi. Šlo o bytie či nebytie. On si to však všimol, napísal mi list, že som ho sklamal, lebo prácu som neodovzdal, a že ak mu ju nepošlem, nepustí ma do ďalšieho ročníka. Bol som si požičať nejaké knihy, predovšetkým o ruských dejinách a filozofii, u neho doma v Mníchove. Stále ma však mrzelo, že som prácu o Chazaroch nedotiahol do konca, a keď mi prof. Aleš napísal onen list a dal mi ešte jednu šancu, so všetkou vervou som sa pustil do písania a prácu som odovzdal. Písal som ju rukou takmer celé leto, pomerne malým písmom a nahusto. Mala približne 100 strán. Prof. Aleš sa veľmi potešil, keďže práca mala byť napísaná na nejakých 5-6 strán. Chazarská téma prakticky nefiguruje v stredovekých učebniciach histórie ani v učebniciach pochádzajúcich z počiatku novoveku. Pomaly sa nikde nedočítate o tom, že by niekedy podobná ríša existovala, ako keby to bola fatamorgána. Veľké učebnice sa jej dotkli úplne okrajovo, je o nich len chabá zmienka alebo žiadna. Samotní židovskí historici o týchto učebniciach hovoria, že je veľmi zaujímavé, ako sa dokázalo o tejto téme mlčať. Až neskôr, myslím okolo roku 1660, Johannes Buxtorfius vydal lexikón Liber Cosri, kde boli ukážky zo „židovsko-chazarskej korešpondencie“ s priložením úryvkov z knihy Jehudu Haleviho o náboženskej dišpute na chazarskom dvore – to je však na hranici literárnej fikcie a histórie, Buxtorfius považoval tieto diela za výmysly, literárnu fikciu. „Nápravu“ Buxtorfia urobil až učený Srb Milorad Pavič vo svojom Chazarskom slovníku, ktorý spojil literárnu kreáciu s reálnymi faktmi. Keď som písal spomínanú ročníkovú prácu, našiel som tento slovník v antikvariáte a bol pre mňa základným zdrojom informácií. Pomohol som si však aj Dějinami lidstva, ktoré vychádzali v Česku v čase Masaryka, Dvorníkovým dielom a hlavne Životom sv. Konštantína (Moravsko-panónske legendy). Mimochodom kamarát z Mníchova mi vravel, že medzi nimi (ruskou monarchistickou emigráciou) kolovali také myšlienky, že revolúcia v roku 1917 bola pomstou za zničenie Chazarskej ríše kyjevským kniežaťom Sviatoslavom I. v roku 965. Keď sa do mňa začali obúvať rôzni neznámi odborníci na túto tému a začali sa objavovať rôzne správy na moju adresu, zväčša odmietavé alebo negatívne, rozhodol som sa tejto otázke znovu venovať. Dnes je to oveľa ľahšie, dnes je doba internetu a vďaka tomu, že Rusi do elektronickej podoby dávajú naozaj veľa textu, nájdete tam množstvo literatúry k Chazarom. Starej aj súčasnej. Posťahoval som si chazarské almanachy, ktoré vychádzajú, zborníky, knihy, Dejiny Chazarov od M. Artimonova – je to jedna z najlepších prác o chazarských dejinách, Odhalenie chazarie od Leva Gumilejeva – on zistil, ako skončili chazarské mestá. Pletnievu, Manjagina a ďalších. Dnes už sú rôznorodé materiály – vyplýva z toho, že Chazarská ríša sa objavuje začiatkom 7. storočia. Za cisára Herakleia pomáhali Chazari byzantskému panovníkovi, ktorý prišiel z Kartága, aby zvrhol tyrana Fokasa v roku 610, vtedy prebiehali tie byzantsko-perzské vojny, tak on si na pomoc zobral kaukazské kmene práve z Chazarov, ktorí boli de facto turkotatárskeho pôvodu. V tej oblasti Kaukazu žili aj starí prisťahovalci židovského pôvodu, ktorí vraj boli potomkami židov, odvlečených do babylonského zajatia Nabuchodonozorom. Keď sa táto Babylonská ríša rozpadla, časť židov v nej aj tak zostala, časť odišla do Izraela a časť na Kaukaz. Gruzínsky aj arménsky kráľovský rod mali svojich zakladateľov práve z týchto židovských presídlencov – zajatcov, ktorí dostali slobodu a títo ich potomkovia tam žili – napr. v Čečensku, odtiaľ pochádzal aj Dudajev, ktorý viedol vojnu proti Rusom po rozpade ZSSR. V tom čase to najprv vyzeralo tak, že úzko spolupracovali, vďaka čomu sa v roku 650 Chazarská ríša začala formovať do konkrétnejšej podoby a koncom 7. storočia, keď zbavili trónu byzantského cisára Justiniána II., tak ten našiel azyl po roku 695 u Chazarov, zobral si za manželku chazarskú princeznú, dostal sa znovu na krátky čas začiatkom 8. storočia k vláde, pričom vládol asi 3 roky a potom ho zbavili trónu. To bol prvý vážnejší kontakt medzi Byzantíncami a Chazarmi, a potom prichádza obdobie istého chaosu. Arabi obkľúčili Konštantínopol, takmer rok ho obliehali, v roku 717 prišla tuhá zima a arabské loďstvo bolo rozdrvené ľadom a gréckym ohňom. Byzantínci zložili nesmierne silnú arabskú armádu, zachránili sa vďaka cisárovi Levovi III. Izaurskému, ktorý v rokoch 722 – 723 nariadil hromadný krst židov aj montanistov – čo bola stará sekta, ktorá mala vo svojich radoch náboženských blúznivcov a extaticky založených ako dnešní pentekostali – niečo ako Heger alebo Krajčí – bývalý minister zdravotníctva, to by boli montanisti v tej dobe.
Nútili ich, aby prijímali islam, aby tam nebol judaizmus, ale šľachta, ktorá tam prišla, bola veľmi zdatná, dobrí obchodníci, dokázali rýchlo vycítiť príležitosť, ako to tam funguje, a dochádzalo aj k tomu, že začali svoje dcéry vydávať do bohatého vládnuceho rodu Ašinov a ďalších. Keďže narodené dieťa podľa židovského zákona je po matke brané ako žid, tak keď už mali deti židovské ženy vo významnej turkotatárskej rodine, tak to dieťa už bolo brané ako židovského pôvodu. Vravia, že to bol plán, horná vrstva sa postupne judaizovala, hoci dodnes sa vedú spory o tom, či chazarská šľachta boli obrátení Turkotatári alebo či to boli židia, ktorí prišli z Byzancie a z Perzie už predtým, keďže tam bolo neúspešné povstanie. Lenže sami dávno zabudli hebrejský jazyk a obrady, preto sa ich stránili. Pozerali na nich už cez prsty – či sú to pravdivé správy, to je na zváženie. Tak či onak Chazarská ríša sa začala transformovať až do roku 800, keď prišiel Obadia a ten prijal ortodoxný judaizmus práve v tomto roku, a tak začína silnieť vplyv judaizmu, ktorý nie je založený na náboženskom princípe, ale je ako žiadne iné náboženstvo spojený s etnicitou. Ak by som prišiel do Izraela a povedal by som, že som žid, ale vierou pravoslávny, tak ako podľa ich prijatých zákonov by som nemohol byť plnoprávnym židom. Lebo keď si žid, tak si zároveň judaista a nemôžeš byť pravoslávny.
AUTOR: Dušan Marušák
Na príprave rozhovoru spolupracoval Tibor Eliot Rostas, poďakovanie patrí aj pani Monike Marušákovej. Od júloveho čísla Zem&Vek sa môžete tešiť na pravidelnú rubriku prof. Jána Šafina.
