NIE JE NIČÍM PREKVAPUJÚCIM, ŽE VYNIKAJÚCA REČ FILOZOFA Z LETOPISU POVESŤ VREMENNYCH LET MEDZI RÔZNYMI PROPAGÁTORMI VIERY PRED KNIEŽAŤOM VLADIMÍROM I. SVIATOSLAVIČOM VENUJE POMERNE VEĽKÚ POZORNOSŤ AJ REPREZENTANTOVI ŽIDOVSTVA, TEDA ŠTÁTNEHO NÁBOŽENSTVA V NIEKDAJŠOM SUSEDNOM CHAZARSKOM KAGANÁTE STAREJ RUSI. TEN BOL SÍCE ROZDRVENÝ KNIEŽAŤOM SVIATOSLAVOM, ČO VŠAK NEZNAMENÁ, ŽE ÚPLNE ZANIKOL. ELITA KAGANÁTU SA ROZPTÝLILA RÔZNYMI SMERMI A POSLEDNOU BAŠTOU PRE TÝCH, KTORÍ SA ROZHODLI ZOSTAŤ A NEHĽADAŤ SI NOVÝ DOMOV V BENÁTKACH ČI V ORIENTE, SA STALI KRYM, CHERSON ČI KYJEV. AUTOR REČI FILOZOFA VENUJE PRETO NAJVIAC POZORNOSTI JUDAIZMU, ČO SUJETOVO ZODPOVEDÁ PROPAGÁCII VIERY PRED CHAZARSKÝM KAGANOM. TO VŠAK NEZNAMENÁ, ŽE REČ FILOZOFA MALA ZA CIEĽ IBA ANTIJUDAISTICKÚ POLEMIKU. IDE V NEJ PREDOVŠETKÝM O POUČENIE O VIERE A O VYSVETLENIE, PREČO JE PRÁVE ZÁKON VYCHÁDZAJÚCI Z BYZANCIE NAJLEPŠÍ.
Navyše obsahuje istý historiozofický rozmer, ktorý je spojený s pravosťou viery. Vladimír sa už predtým pýtal židov judaistov: „Kde je potom vaša krajina?“ Odpovedali: „V Jeruzaleme.“ On na to poznamenal: „Či je tam aj teraz?“ A oni povedali: „Rozhneval sa Boh na našich otcov a rozptýlil nás po rôznych krajinách pre naše hriechy a naša zem bola odovzdaná kresťanom.“ Potom riekol: „A akože vy iných učíte, sami súc odrhnutí od Boha a v rozptýlení? Keby Boh miloval vás i váš zákon, neboli by ste rozptýlení po cudzích krajinách… či aj nám chcete toto priať?“ Ešte v 19. storočí mnohí historici tieto slová spájali s dobytím Jeruzalema v roku 1099 v čase 1. križiackej výpravy. S tým v podstate súhlasia aj súčasní vydavatelia Povesti vremennych let. Je však veľmi málo pravdepodobné, aby sa udalosť, ktorá sa odohrala úplne na konci 11. storočia, stala vzápätí známou v Kyjeve a aby na ňu jeden z letopiscov na začiatku 12. storočia dokázal prakticky hneď reagovať a zachytiť ju vo svojom diele, úplne nepravdivo prenesúc túto udalosť o viac než sto rokov späť, konkrétne do roku 986, keď sa mal odohrať dialóg Vladimíra I. s misionármi rôznych relígií. Navyše igumen (opát) Daniel putujúci začiatkom 12. stor. po Palestíne podával správu o zďaleka sa neskončiacich bojoch medzi vojskami Balduina a Saracénmi. Už niektorí známi ruskí bádatelia, ako S. M. Solovjov a D. Ilovajskij, sa snažili tento problém vyriešiť tým, že odvolávanie sa na udalosti súvisiace s dobytím Jeruzalema križiakmi sa nemohlo v ruskom letopise objaviť skôr ako v druhej polovici 12. storočia. Neskoršia vsuvka by sa dala ľahko vysvetliť, ak by bola obsiahnutá v skupine opisov alebo čo i len v jednom z nich. No toto miesto je identické vo všetkých základných redakciách Povesti vremennych let, čo znamená, že ho nemôžeme pripísať povedzme Lavrentijovi alebo zostavovateľovi Ipatievskogo svoda (Ipatievskeho súhrnu).
Celú túto otázku z Reči filozofa treba zahrnúť do oveľa širšieho historického kontextu. Začnime rokom 313, keď prvý kresťanský panovník, cisár Konštantín I. Veľký (sv.), vydal Milánsky edikt, ktorým zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými štátom povolenými náboženstvami v Rímskej ríši. V tomto roku sa začal proces silného rastu vplyvu kresťanstva na politickú scénu impéria. Netreba zabúdať, že pohanstvo bolo ešte stále silné, o čom svedčí snaha o jeho reštauráciu počas vlády cisára Juliána Apostatu medzi rokmi 361 a 363. Neúspech tohto pokusu však ukázal, že proces kristianizácie ríše je nezastaviteľný, čoho výsledkom bolo, že už o necelých dvadsať rokov sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom (v roku 380, keď vládol cisár Theodosius I. Veľký). Palestína bola v tom období provinciou Rímskej ríše. V 7. storočí (roku 638 padol Jeruzalem) ju síce dobyli moslimské vojská, ale Jeruzalem si aj naďalej zachoval štatút kresťanského centra, a to vďaka múdrej politike patriarchu, sv. Sofronija, ktorý v nesmierne zložitej situácii dokázal prijať najlepšie z možných riešení. Vďaka nemu bol prijatý status quo, ktorý umožnil ponechať kresťanom nemalú autonómiu, ktorú začal narúšať až nástup Seldžukovcov v 11. storočí, čo nakoniec aj priviedlo ku križiackym výpravám.
Niet preto nijaký dôvod spájať slová židovského misionára na Vladimírovom dvore s udalosťami z konca 11. a začiatku 12. storočia. Žid mal aj v 10. storočí dôvod povedať, že ich zem je odovzdaná kresťanom, a to tým skôr, že za jej stratu sú vinní aj ich otcovia: „Nahneval sa Boh na našich otcov a rozptýlil nás po krajinách…“ Veľký predrevolučný znalec staroruského letopisectva A. A. Šachmatov sa domnieval, že toto miesto v Povesti vremennych let je prebraté z Tolkovej Paleje, ktorej slová zachytávajú široký historický kontext. Koniec koncov o strate židovskej zeme zakrátko po ukrižovaní Krista sa hovorí aj v letopisnej Reči filozofa: „Hospodin 46 rokov po ukrižovaní čakal na pokánie židovského národa, no, nedočkajúc sa, poslal na nich Rimanov… tí ich miesta zborili… a oni sami sa rozptýlili po krajinách a slúžia v (cudzích) krajinách.“ Zhodné sentencie o strate svojej domoviny nachádzame aj v textoch, ktoré vznikli pred Povesťou vremennych let. Napríklad v Živote Konštantína, ktorý bol, ako sa predpokladá, zostavený v 9. stor., sa píše, že „Jeruzalem je zničený, obete nie sú prinášané a všetko, čo o vás prorokovali proroci, sa uskutočnilo“. V tzv. texte Schechtera Gréci aj Arabi odhovárajúci Chazarov od prijatia židovskej viery hovoria: „Akože sa navraciate k viere židov, ktorí sú v otroctve pod mocou všetkých (iných) národov?“ V Slove o zákone a milosti sú neraz opakované tie isté tvrdenia: „Prišli totiž Rimania, vyplienili Jeruzalem a do základov ho rozbili. Od toho okamihu židovstvo zahynulo, zákon potom zhasol ako večerné zore a židia boli rozptýlení po všetkých krajinách…“ V 11. stor. už na Rusi poznali v slovanskom preklade Židovskú vojnu Jozefa Flavia, kde je podrobné rozprávanie o obliehaní a dobytí mesta Rimanmi v roku 70 (Kniha Iosippon). Rím pritom už nie je v Živote Konštantína starý pohanský, ale je kresťanským cisárstvom: „… naše kráľovstvo už nie je rímske, ale Kristovo… veď Rimania sa klaňali modlám, títo však – jeden z jedného, druhý z druhého národa a plemena kraľujú v mene Krista…“ Zdá sa, že otázka Vladimíra a odpoveď judaistu boli v pamätiach dotýkajúcich sa otázky židovskej viery svojráznym všeobecným miestom už v 9. a 10. storočí a meniť datovanie tejto časti Povesti vremennych let, vydávajúc ju za dodatok z polovice 12. storočia – na to niet dôvodov. Letopisec nemal už z podstaty „letopisného“ diela dôvod vedome presunúť spomínanú udalosť (hoci aj v podobe literárneho žánru) o viac ako sto rokov späť. V letopisných sporoch sa skôr hovorí o tradičných, „imperátorských“ nárokoch Byzancie (čo bola vlastne Rímska ríša) na Svätú zem: v Reči filozofa nachádzame zmienku o tom, že židovskú zem obsadili „Rimania“ (Romei). Znamená to, že v motíve o chazarských židoch (či skôr judaistoch) letopis nasleduje ranú tradíciu a riadi sa ňou, a nie konštrukciami zo začiatku 12. storočia.
AUTOR: Prof. Ján Šafin
