KEĎ SA V DRUHEJ POLOVICI 9. STOROČIA OBJAVIL V HISPÁNII AKÝSI PÚTNIK MENOM ELDAD HA-DANI, KTORÝ TVRDIL, ŽE POCHÁDZA Z KOLENA DANOVHO (JEDNÉHO ZO STRATENYCH KMEŇOV IZRAELA) a BOL POSLANÝ BOHOM V MENE ŠTYROCH IZRAELSKÝCH KOLIEN – DANA, NEFTALIHO, GADA A AŠERA (ŽIJÚCICH BOHATO A ŠŤASTNE V AKOMSI ELDORÁDE POD ŽEZLOM ŽIDOVSKÉHO KRÁĽA V KRAJINE KUŠ – ABESÍNIA). MÁ NAZBIERAŤ INFORMÁCIE O OSTATNÝCH ŠIESTICH IZRAELSKÝCH KOLENÁCH A O ŽIDOCH Z KOLENA JÚDOVHO A BENJAMÍNOVHO. TAKMER VŠETCI TO PRIJALI S PREKVAPENÍM.
Po rôznych príhodách a dobrodružstvách, ktoré ho donútili putovať po krajine Sin (buď arabsky Čína alebo biblické teritórium na juhu Palestíny), Perzii, Médii, Chazárii, Arábii atď., mal možnosť vidieť nielen ním hľadané izraelské kolená, ale taktiež aj potomkov proroka Mojžiša žijúcich za legendárnou riekou Sambation. Táto správa priviedla hispánske židovstvo doslova do vytrženia. Veď každému bolo dobre známe, že desať izraelských kolien kedysi po Šalamúnovej smrti za vlády jeho syna Racheboama vytvorilo obyvateľstvo severného, Izraelského kráľovstva; že v tomto kráľovstve sa rozmohlo modloslužobníctvo, a to najhoršieho zrna, a preto ho Boh v roku 722 pred n. l. vydal do rúk Asýrčanom a tí ho neľútostne zničili, pričom zajatých Židov z desiatich kmeňov odviedli do zajatia do rodnej Asýrie, Médie. A od tej doby týchto desať kolien akoby zmizlo z povrchu zeme. Hľadali ich náboženskí vodcovia aj historici, splietali o nich najrozmanitejšie legendy až mýty, z času na čas sa objavili podivní ľudia, poloavanturisti, polofantasti, ktorí ostatných presviedčali, že prišli z ďalekých miest ekumény, čiže známeho obývaného sveta, kde tieto zmiznuté kolená samostatne naďalej žijú pod vládou spravodlivého židovského kráľa – a verili im, lebo veľmi chceli uveriť, že nie všetci synovia vyvoleného národa žijú pod cudzou, rozmarmi trpiacou nadvládou. Preto správa Eldada ha-Daniho z kolena Dánovho nesmierne potešila. Ten im navyše oznámil, že „koleno Šimona a polovica kolena Menašeho prebýva v krajine Kuzarim ďaleko od Jeruzalema na vzdialenosť šesť mesiacov cesty a sú – mnohopočetní a nezrátateľní a Izmaeliti im platia daň“.
Chasdaj Ibn Šaprút vedel o Eldadových rozprávaniach a ako ostatní hispánski Židia čakal, či sa potvrdia. Jeho očakávania mali byť naplnené v polovici 10. stor., keď sa od perzských kupcov z mesta Chorásán dozvedel, že kdesi na Východe v ďalekých stepiach existuje mocný židovský štát. On im najprv neveril, no čoskoro túto správu potvrdili aj poslovia z Byzancie. Taký štát existuje pätnásť dní cesty od Byzancie, volá sa al-Chazar a vládne tam kráľ menom Jozef. Židia túto správu opäť prijali s neskrývaným nadšením. Mnohí začali tvrdiť, že títo Chazari sú potomkami Jehudu (Júdu) a že takýmto spôsobom sa ešte nenaplnilo biblické proroctvo o Mesiášovi: „Nevzdiali sa berla od Jehudu ani veliteľské žezlo od jeho nôh, dokiaľ mu nepríde panovník, ktorého národy budú poslúchať. Osla si uviaže o vinič, o révu šľachetnú svoje osliatku…“ (Gn 49, 10 – 11), čo by znamenalo, že Pomazaný ešte neprišiel a kresťania nemajú pravdu, že Ježiš Kristus nemôže byť prorokmi ohlasovaný Mesiáš.
Chasdaj Ibn Šaprút preto čoskoro napísal list chazarskému kráľovi, ktorý poslal po osobitnom poslovi cez Byzanciu do Chazárie. No byzantský cisár posla polroka zdržal a potom ho poslal späť, údajne pre ťažkosti a veľké nebezpečenstvá, ktoré ho môžu na ceste postihnúť. Podľa všetkého v Byzancii si neželali zblíženie medzi európskymi Židmi a Chazarským kaganátom. No vytrvalý Ibn Šaprút sa nedal odradiť. Keďže to nešlo týmto smerom, rozhodol sa, že list pošle cez Jeruzalem, Arménsko a Kaukaz. V tom sa však okolnosti nečakane zmenili a jemu sa naskytla nová príležitosť – objavili sa totiž dvaja Židia zo Záhrebu, ktorí odviezli list do Chorvátska a odtiaľ ho cez Maďarsko a potom cez Rus poslali Chazarom. Chazarský kagan Jozef tento list naozaj dostal, o čom by mali svedčiť dva zachované varianty jeho odpovede: krátka a rozsiahla redakcia jeho listu. List bol napísaný ivritom. Jozef v ňom oznamuje, že národ pochádza z rodu Togarmu, ktorý bol synom Jafeta a vnukom Nóacha. Ten mal desať synov a jedného z nich nazývali Chazar – od neho pochádzajú Chazari. Po Bulanovi, ktorý prijal judaizmus, kráľ Jozef vymenoval všetkých chazarských kaganov – Židov, a títo všetci mali židovské mená: Obadia, Chiskijahu, Menaše, Chanuka, Icchak, Zabulun, opäť Menaše, Nisim, Menachem, Binjamin, Aaron a nakoniec autor listu Jozef. Jozef ešte hovorí o slobode, ktorá vládne v Chazárii, o bohatstve krajiny a o spokojnosti, v ktorej tam všetci žijú.
Ako sa však čoskoro ukázalo, Jozef bol nakoniec posledným vladárom mocného Chazarského kaganátu. Keď posielal niekedy po roku 961 svoj list do Hispánie, ešte ani netušil, že dni jeho kráľovstva sú zrátané. V Príbehu dávnych rokov (Povesť vremennych let) začína svätý kronikár Nestor časť o ruskej histórii zmienkou o dani, ktorú Chazari brali od slovanských kmeňov stredného Podneperska. Letopisec Nestor hovorí, ako sa stepní Chazari stepi priblížili k zemi Poľanov – vtedajších obyvateľov Kyjeva, a žiadali od nich daň. Poľania im ju platili mečmi, v čom Chazari uvideli nedobré znamenie! Letopisec, čiže kronikár, ukončil svoj príbeh tým, ako sa ruské kniežatá zmocnili Chazarov a porazili ich. Ako napísal Alexander Sergejevič Puškin, Chazarov pomsta neminula, ale uskutočnil ju nie „veščij“ Oleg a jeho syn Igor, ale Igorov dedič Sviatoslav, ktorý v 60. rokoch 10. storočia porazil kedysi mocný Chazarský kaganát, a to tak, že v ňom nenechal kameň na kameni…
Od čias vlády chazarského kagana Obadiu na prelome 8. a 9. storočia, ktorý učinil judaizmus štátnym náboženstvom, keď veľa Židov začalo prichádzať do Chazárie (ako potvrdzuje arabský historik al-Masudi „veľa Židov sa presťahovalo k Chazarom zo všetkých miest moslimských a z Rumu, t. j. Byzancie“), uplynuli po obdobie vlády Jozefa nakoniec ani nie dve storočia. Židia zatiaľ osídlili celé štvrte chazarských miest najmä na Kryme. Mnohí z nich sa usadili v hlavnom meste Chazarskej ríše – v Itile. Kagan Jozef o tom období písal, že Obadia „napravil kráľovstvo a posilnil vieru v zhode so zákonmi a pravidlami. Vybudoval domy zhromaždenia a domy učenia a zhromaždil množstvo izraelských mudrcov, dal im veľa zlata a striebra a oni mu vysvetlili dvadsaťštyri kníh Svätého písma, Mišnu, Talmud a celý poriadok modlitieb (prijatých u) Chazanov“.
Mimochodom, táto Obadiova reforma pravdepodobne neprebehla bez problémov. Chazarská aristokracia vo vzdialených provinciách povstala proti centrálnej vláde. Na jej strane boli kresťania a moslimovia; povstalci si zavolali na pomoc Maďarov spoza Volgy a Obadia najal kočovníkov Guzov. Byzantský imperátor a historik Konštantín Porfyrogenetos vo svojom diele O spravovaní ríše o tom napísal: „Keď sa oddelili od ich vlády a rozhorela sa bratovražedná vojna, centrálna moc získala navrch, jedni z povstanúcich boli pozabíjaní a druhí ušli.“ Je možné, že v tomto boji o moc zahynul aj samotný Obadia a jeho dvaja synovia. Vlády sa totiž ujal jeho brat. No judaizmus aj naďalej zostával štátnym náboženstvom na teritóriu Chazarského kaganátu, čo nepriamo potvrdzuje aj Kniha podnebí arabského učenca al-Mukaddasiho, kde sa uvádza, že „krajina Chazarov leží bokom od Kaspického mora, je veľmi rozsiahla, no suchá a neplodná. Veľa je v nej oviec, medu a Židov“.
AUTOR: Ján Šafin
