Keď čítate o dejinách pokrstenia Rusi, ktoré sú opísané v ruských letopisoch, nadobúdate pocit, pokiaľ tomu veríte, že ide o zázračnú harmonizáciu celej reťaze prozreteľných udalostí: navštívenie slovanských zemí apoštolom Andrejom v 1. storočí a jeho predpovede o veľkoleposti budúceho pravoslávneho mesta Kyjev; zázračná záchrana Konštantínopolu Božou Matkou pred útokom ruských kniežat z Kyjeva – Askoľda a Dyra v roku v 860, ich následné pokrstenie (prvý krst Rusi) s vyslaním prvého pravoslávneho biskupa na Rus; nájdenie Evanjelia a Žaltára sv. Cyrilom a Metodom v Chersone, ktoré sú napísané „ruskými písmenami“, teda ruským jazykom, pokrstenie veľkňažnej sv. Oľgy v roku 946; oslobodenie Rusi po roku 960 spod jarma židovského Chazarského kaganátu…
Ale veď práve Chazária bola najzaujímavejším javom: umelou baštou (či skôr beštiou?) „tajomstva nezákonnosti“, ktorá pokorila Rus na začiatku 9. storočia a snažila sa ju poštvať proti pravoslávnej Východorímskej ríši (Byzancii), keď 18. júna 860 ruská armáda obkľúčila Konštantínopol (informácie o predchádzajúcich podobných útokoch sú nespoľahlivé). Najnovší výskum ukázal, že táto kampaň sa uskutočnila pod priamym diktátom Chazarského kaganátu. Je to nepochybne zrejmé najmä zo skutočnosti, že v tom istom roku 860 Byzancia vyslala misiu na čele so svätými Cyrilom a Metodom nie do Kyjeva, ale do vtedajšieho hlavného mesta Chazárie – do Semenderu na Severnom Kaukaze (existujú však vážne dôvody domnievať sa, že na spiatočnej ceste misionári navštívili aj Kyjev). Poznamenáme tiež, že v jednom z neskorších byzantských spisov je vodca ťaženia proti Konštantínopolu (bolo to, samozrejme, kyjevské knieža Askoľd) presne definovaný ako „vojevoda (vojvoda) kagana“ (teda vládca Chazárie). Lenže v konečnom dôsledku tento nečakaný a desivý útok bol Božou Prozreteľnosťou obrátený na svoj presný opak a poslúžil na to, aby Rus videla v židoch – judaistoch, t. j. Chazaroch, svojho úhlavného nepriateľa a neprijatie ich relígie. Koniec koncov sa to odrazilo v národných bylinách znovuobjavených a publikovaných jedným zo zakladateľov slavjanofilstva, vo Varšave narodeným pokrsteným saským Židom Giľferdingom. A prejavilo sa to aj na charaktere a obsahu ranej kresťanskej literatúry na Rusi. Slovo o Zákone a Milosti sv. Hilariona Kyjevského prečítané snáď na sviatok Veľkej noci roku 1054, Nestorov letopis Povesť vremennych let, Tolkovaja Paleja, Život sv. Feodosija Pečerského… obsahujú závažné informácie o polemike s judaizmom, ktorý vyznávalo práve „horných desaťtisíc“ v Chazárii, respektíve ich potomkovia.
V spomínanom Nestorovom letopise čítame o vedomom výbere viery kniežacími poslami, ktorí boli doslova očarení nádherou ortodoxnej bohoslužby; o vyliečení veľkého kniežaťa Vladimíra zo slepoty pri krste na Kryme, jeho mravnej premene a duchovnom prebudení, čo malo obrovský vplyv na národ; na masový dobrovoľný krst Rusov v roku 988… (v tej dobe v západnej Franskej ríši najčastejšie krstili „ohňom a mečom“, spomeňme napr. násilný krst Sasov približne o storočie a pol skôr za Karola Veľkého a jeho surové zákony v súvislosti s krstom).
Je zrejmé, píše ďalej Michail Nazarov, že pravoslávie aj preto celkom prirodzene a hlboko zapustilo korene v dušiach našich predkov, lebo už pohanstvo týchto Slovanov akoby ich na to vopred pripravovalo. Na rozdiel od Rimanov a Grékov, ktorých rozvinutá filozofia prejavovala odpor voči novému náboženstvu – kresťanstvu, Rus bola v tomto ohľade detsky čistá – a prijímala pravoslávie ako zrejmú, harmonickú a všetko obopínajúcu Pravdu o zmysle bytia, ktorej primitívne pohanské religiózne názory, filozofické a mytologické predstavy nemohli konkurovať.
Rus však nebola pokrstená pre pozemské šťastie, ale kvôli spáse, večnému životu v Kráľovstve nebeskom. V ňom, a nie vo vrtkavom pozemskom bytí, uvidel ruský človek odmenu za svoj surový a nebezpečný život. Práve Kráľovstvo Božie, získané v spravodlivých skutkoch, nadeľovalo blahodarným zmyslom neraz surový asketický život v pozemskom svete. Týmto bola meraná povinnosť poddaného aj cára, ktorého moc, na rozdiel od západného absolutizmu bola ohraničená podmienkou slúžiť Bohu (jedine takéhoto cára vyzýval počúvať napr. ctih. Jozef Volocký/Josif Volokolamskij na prelome 15. a 16. storočia).
Čo nás však na spomínanej práci Nazarova najviac zaujalo, je to, že on vidí v onom súperení medzi Chazarským kaganátom a Starou i Novou Rusou čosi, čo sa dosiaľ neskončilo. Vidí v tom čosi, čo sa ako Ariadnina niť tiahne kdesi hlboko v tektonických zlomoch dejín a čo vypovedá o súperení medzi pohľadom na dejiny ako na neustály progres, a teda na utópiu, a v náhľade na ne v ich eschatologickom rozmere. To, čo vykladá dejiny ideologickým spôsobom prostého zozbierania hodiacich sa faktov, a to, čo ich vidí v oveľa širšom kontexte. Chazarská ríša ponúkala pozemský blahobyt, ale za každú cenu. Byzantský svetonáhľad videl ideál úplne inde. Pozemské bytie je len predprípravou na skutočný, večný život, lebo tento svet sa jedného dňa skončí, aby namiesto neho bolo „nové nebo a nová zem“… Žiaľ, naznačený ideologický konflikt dvoch celkom odlišných koncepcií dejín, ako ho vidíme vo vrcholnom období Chazarského kaganátu, Byzancie a Kyjevskej Rusi, sa doteraz neskončil, preto si podľa rôznych kritikov zaslúži zvýšenú pozornosť.
AUTOR: Prof. ThDr. Ján ŠAFIN, PhD., je dekanom Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove na Katedre cirkevných dejín a byzantológie
