Už počas prvých desaťročí svojej kresťanskej histórie sa Novgorodsko-Kyjevská Rus stáva veľmi rozvinutou štátnosťou, a to nielen z vojensko-hospodárskej stránky, ale aj kultúrnej a zvlášť teologickej. No napriek všetkému optimizmu veľký znalec problematiky slovanstva, byzantinizmu a západu otec Georgij Florovskij (1893 – 1979) v pokrstení Rusi vidí zároveň aj prvý kultúrny rozkol. Vytvárajú sa dva kultúrne typy: kresťanský a pohanský, „denný“ a „nočný“. Kresťanský typ Florovskij charakterizuje ako dennú kultúru, kultúru ducha a umu, „rozumnú kultúru“, keď je rozum očistený od nánosov rôznej špiny, kultúru triezvosti. Zatiaľ čo pohanská kultúra je nočnou, spojenou s blúznením, snívaním, fantazírovaním, predstavivosťou.
To svedčí o tom, že zápas o pravdu sa stále neskončil. A dáva tušiť, že stále tu boli aj sú ľudia, ktorí sa veľmi usilovali vrátiť Rus k „starej pohanskej viere“, tentoraz pomocou vnútorného rozvratu. Dokonca to svedčí o tom, že s podobnými otázkami sa budú musieť Rusi vyrovnávať ešte viac ako predtým a že zápas sa na tomto poli nekončí, ako o tom svedčí aj o viac než polstoročie neskôr napísané dielo Hilariona Kyjevského, vynikajúceho cirkevného predstaviteľa 11. storočia, prvého kyjevského metropolitu, ktorý pochádzal spomedzi Slovanov, nazvané „Slovo o zákone danom Mojžišom a o milosti (blahodati) a pravde, ktorá sa stala skrze Ježiša Krista, a o tom, ako pominul zákon a milosť a pravda naplnili celú zem a viera sa rozšírila medzi národmi i k nášmu ruskému národu, a pochvala nášmu chánovi Vladimírovi, od ktorého sme boli pokrstení, a modlitba k Bohu od celej našej krajiny“.
Hilarion sa stal metropolitom počas doby vlády syna sv. Vladimíra, rozumného panovníka Jaroslava Múdreho. A aj keď na metropolitnom stolci nezotrval príliš dlho – pravdepodobne len tri roky (1051 – 1054), navždy sa zapísal do dejín ako autor spomínaného geniálneho diela „Slova o zákone milosti“. V „Povesti vremennych ľet“ sa o sv. Hilarionovi (Ilarij) hovorí, že bol „mužom blahým, učeným a pôstnikom“. Okrem spomínaného „Slova o zákone milosti“ napísal ešte dve vynikajúce práce, ktoré sa zachovali až do dnešných dní, a to „Modlitba“ a „Vyznanie viery“. No najznámejším je práve „Slovo o zákone a milosti“, ktoré údajne vzniklo medzi rokmi 1037 až 1050. V ňom je predstavené ozmyslenie svetovej histórie takým spôsobom, že tá je rozdelená na tri periódy: pohanskú („modloslužobná temnota“), židovskú, zodpovedajúcu Mojžišovmu zákonu, a kresťanskú – obdobie upevnenia pravdy a milosti. Dielo pozostáva z troch časti. Prvá časť rozpráva o histórii vzniku kresťanstva a jeho protirečení s judaizmom. Druhá o jeho rozšírení na ruskej zemi, tretia je venovaná pochváleniu Vasilija (Bazila) a Georgija (Juraja; čo boli kresťanské mená Vladimíra a Jaroslava). Logická premyslenosť „Slova o zákone a milosti“, vysoký intelekt a teologická erudovanosť jeho autora nie sú nasmerované k „nevzdelancom a neznalcom“, ale k tým, „ktorí boli bohato nasýtení knižnou sladkosťou“, svedčiac o vysokej úrovni staroruskej vzdelanosti, hlbokom uvedomení zodpovednosti za osud nielen starých Slovanov, ale aj celého sveta. Kladúc proti Starému zákonu Nový zákon, Hilarion tak nečiní spôsobom starovekého Markióna, ktorý medzi nimi videl úplný protiklad a nesúlad, ale kladie ich proti sebe kontinuálne, teda ako také, ktoré na seba nadväzujú. Starozákonné proroctvá sú naplnené historickou realitou Kristovho vtelenia. Hilarion na potvrdenie tohto faktu rád využíva biblické obrazy Sáry a jej služobníčky Hagary. Syn Hagary je otrok Izmael, zatiaľ čo Sárin syn Izák je slobodný, symbolizujúc takto dve epochy histórie človečenstva – chladu a tepla, otroctva a slobody, zákona a milosti. Hilarion, ktorý v tomto diele najskôr polemizoval s chazarskými teológmi, ktorí sa márne snažia obrátiť zrak Rusi k zničenej Chazarii, okrem iného píše: „(Boh) ustanovil zákon, ktorým pripravil cestu pravde a milosti (blahodati), aby sa v ňom ľudstvo odklonilo od modloslužobného mnohobožstva, privyklo viere v Jediného Boha a aby ako poškvrnená nádoba umytá vodou – to jest zákonom a obriezkou – prijalo mlieko milosti a krstu. Zákon bol totiž predchodcom a služobníkom milosti a pravdy, pravda potom a milosť je služobníkom budúceho veku, života nepomíňajúceho. Tak ako zákon privádzal tých, ktorí boli pod zákonom (Ga 3, 23), k milostivému krstu, tak krst prepustil svojich synov do večného života. Mojžiš a proroci hlásali Kristov príchod, Kristus potom a jeho apoštoli vzkriesenie a budúci vek. Pripomínať v tomto spisku ako prorocké predpovede o Kristovi, tak apoštolské učenie o budúcom veku je zbytočné a viedlo by to k prázdnemu vychvaľovaniu. Keby sme tu vysvetľovali, čo sa nachádza v iných knihách a čo vy poznáte, vyzeralo by to ako opovážlivosť a slávy chtivosť. Nepíšeme to totiž nevedomým, ale tým, ktorí sa bohato nasýtili rozkoše vzdelania, nepíšeme Božím nepriateľom, inovercom, ale jeho vlastným synom, nepíšeme cudzincom, ale dedičom nebeského kráľovstva. Tento výklad sa však týka zákona, daného Mojžišom, a milosti a pravdy, ktorá sa stala skrze Krista. Čo dokázal zákon? Čo milosť? Najskôr zákon a potom milosť, najskôr tieň a potom skutočnosť. Obrazom zákona a milosti sú Hagara a Sára, otrokyňa Hagara a slobodná Sára, najskôr otrokyňa a potom slobodná…“
Prijmúc kresťanstvo, ruský národ, oznamuje ďalej Hilarion, kráča k svojej spáse a veľkej budúcnosti, lebo sa postavil na cestu pravej viery. Ruská zem ani predtým nebola neznáma a slabá, hovorí Hilarion, poukazujúc na kniežatá Igora a Svjatoslava, „ktorí počas rokov svojej vlády odvahou a chrabrosťou sa v mnohých krajinách preslávili“, no pre nové učenie bol potrebný nový národ ako nové mechy pre nové víno. V „Slove o zákone a milosti“ je knieža Vladimír, zrealizujúci rozhodujúcu fázu pokrstenia Rusi, múdrosťou pripodobňovaný kresťanským apoštolom, a veľkosťou a významom rímskemu imperátorovi Konštantínovi. Slovanstvu, predovšetkým Starej Rusi, je určené toto dielo ako varovanie pred teritoriálne síce zaniknúcim Chazarským kaganátom, no stále žijúcim medzi tými, ktorí túto katastrofu prežili. A medzi ich potomkami, ktorí sa usídlili predovšetkým na Kryme a v Kyjeve.
Nie je preto náhoda, že ruský emigrantský historik a mysliteľ Georgij Petrovič Fedotov (1886 – 1951, zomrel v USA), ktorého ruský literárny kritik Benedikt Sarnov nazval „najumnejším a najvybrúsenejším ruským mysliteľom 20. storočia“, v roku 1946 napísal o autoroch ruských diel 11. a prvej polovice 12. storočia toto: „… udivuje to, že ich vidíme ako takých, ktorí sú doslova pohltení problematikou judaizmu. Žijú v kladení proti sebe Starého a Nového zákona… práve to je jediný predmet ich teológie, ktorý je detailne rozoberaný s nikdy neoslabujúcou pozornosťou… zdôrazňovanie tohto nás mätie…“ Samozrejme, že mnohí nesúhlasia s tvrdením, že ide o „jediný predmet ich teológie“. Pravdou však zostáva, že práve táto polemika tvorí podstatu najlepších vtedajších teologických diel.
No „údiv“ a „zmätenosť“ Fedotova sú pochopiteľné. V roku 1946, keď písal svoje dielo, ešte nebola dostatočne preštudovaná a osvetlená borba Starej Rusi a judaizovaného Chazarského kaganátu, borba, ktorá sa začala ešte za Rurika a neskončila sa ani po víťazných ťaženiach Svjatoslava a Vladimíra. V rokoch 1036 a 1068 muselo Rusko vstúpiť do novej konfrontácie so „zvyškami“ kaganátu v Tmutarakane (budúci Taman) a na Kryme. Lenže o pätnásť rokov neskôr po objavení citovaných tvrdení Fedotova, v roku 1962 vyšlo už skôr spomínané rozsiahle dielo Michaila Ilarionoviča Artamonova „Dejiny Chazarov“, kde bol do istej miery narysovaný obraz boja Starej Rusi s Chazarským kaganátom. O rok neskôr, v roku 1963, M. N. Tichomirov, keď hovoril o tom, že na Kyjevskej Rusi vznikali „protižidovské spisy, ktoré vyústili do osobitných filozoficko-religióznych traktátov“, interpretoval polemiku s judaizmom ako „opozíciu medzi Chazarským cárstvom a Kyjevskou Rusou. Vyschnuté jazero (obraz z diela „Slovo o zákone a milosti“) je Chazarské cárstvo, kde dominovalo židovské náboženstvo. Plným prameňom vody je ruská štátnosť.“
AUTOR: Ján Šafin
