Luboš Xaver Veselý, vlastným menom Lubomír Veselý, je český spisovateľ, moderátor, príležitostný herec, youtuber a bývalý hudobník. Od mája 2020 je členom Rady Českej televízie. Xaver (meno, pod ktorým vystupuje v rádiu a TV) ma upútal svojským štýlom moderovania v programoch internetovej televízie a rádia XTV, predovšetkým v programoch: Pane prezidente, Xaver live či Podtrženo sečteno. Xaver bol pre mňa veľmi inšpiratívny, a preto sme sa spolu s fotografom Matúšom vybrali za ním do Prahy.
Okrem iného ma zaujalo aj to, že ste bývalý hudobník. Hrávali ste profesionálne? A ako ste sa dostali k moderovaniu?
Veľa rokov som sa tým živil, ale my sme vtedy, tesne po revolúcii, mohol som mať okolo 25 rokov, dostali ponuku, aby sme nahrali cédečko a kazetu Country hity. Keď si pamätáte, vydávali sa také samplery, naspievali sa rôzne hity všetkých možných spevákov, fungovalo to a veľmi dobre sa to predávalo. Bol to nápad istého V. Šefčíka (neskôr slávne duo Eva a Vašek), ktorý túto platňu vyprodukoval. Zrazu nám povedali, že treba prísť do rádia v Brne niečo o tej platni porozprávať. Keďže ja všetko spievam, musím tam ísť. Dovtedy som popri spievaní vôbec nerozprával. Kapela mala konferenciera, každý z nás sa hanbil čo len povedať dobrý večer alebo pár základných slov, keď hráte napríklad na plese a usporiadateľ chce, aby ste povedali, že bude tombola. A zrazu som mal ísť do rádia rozprávať. Po dlhom dohadovaní som napokon išiel. Bolo to brnianske rádio Country, mal som z toho strašnú trému. Nevedel som, čo mám hovoriť. Po rozhovore prišiel riaditeľ rádia a pýtal sa, kto to tu nahráva. Najprv som si myslel, že ide o nejaký problém, navyše som mal na ušiach slúchadlá, vlastný hlas v slúchadlách, málokto s tým vie pracovať, a on mi na mieste povedal, že sa mu páči ten tón, že mám zaujímavý hlas… Spýtal sa, či by som nechcel moderovať. Povedal som mu na to, či by on zas nechcel spievať. Jemu sa to ešte viac páčilo. Odišiel som s tým, že budem o tom uvažovať. Vlastne som ho zdvorilo odmietol. Keď som dorazil domov, babička mi vraví, že mi volal nejaký pán z rádia, že tam mám hneď prísť. Zavolal som s tým, či som si tam niečo zabudol alebo či sa to nenahralo… Všetko bolo ok, len moderátor, ktorý mal večer robiť, si zlomil nohu, tak či by som ho nezastúpil. Uistil ma, že to bude dobré, že aj riaditeľ vravel. A ja som prišiel, vtedy sa ešte hralo z cédečiek, povedali mi, hovorte, čo chcete, a púšťajte muziku, akú chcete. Na to, že to bolo rádio zamerané na country, to bola odvážna veta, samozrejme, mne sa už vtedy páčili Framus 5 či Katapult. Povedal som: „Pán riaditeľ, viete, čo všetko teraz riskujete?“ On však trval na tom, aby som to urobil. Bolo to začiatkom leta. V štúdiu v Brne bolo otvorené okno s výhľadom do lesa. Technik, ktorý púšťal hudbu, sa spýtal čo budeme hrať. Nevedel som nič, na papieri vedľa mňa bolo napísané len telefónne číslo do štúdia, nevedel som ani, čo chcem povedať. Vybral som si, ani neviem prečo, prvú pesničku od Marie Rottrovej Lásko, voníš deštěm, možno preto, lebo začalo popŕchať, taký letný dážď, ktorý nám nevadí, keď sme vonku. Technik mi ešte stihol povedať, že tá pesnička má 52 sekúnd intro, takže 52 sekúnd rozprávajte, ja vám ukážem posledných 10 sekúnd, to už začne spievať a vy už musíte mlčať. To bola pre mňa neznáma vec. Spustil to intro, mne zasvietil mikrofón a ja som nevedel, čo povedať. Začal som tým, že sedíme v štúdiu na Lesnej, že vonku popŕcha a že som si pripravil pár pesničiek, ktoré mám rád a ak máte pri sebe niekoho, koho máte naozaj radi, tak to je ten pravý okamih, aby ste ho objali a pošepkali vetu: „Lásko, voníš deštěm“. Nato Marie Rottrová začala spievať a ten riaditeľ vbehol do štúdia, že to je ono. No a od toho dňa som bol moderátorom a hudba začala ustupovať.
Ako dlho ste pôsobili v brnianskom rádiu? Odtiaľ ste išli do Frekvencie 1?
Medzitým bolo ešte jedno intermezzo. V rádiu v Brne som skončil, medzitým sa to transformovalo na Rádio Petrov, kde som bol tiež pár mesiacov, ale to mi nevyhovovalo, keďže to kúpila nejaká sieť. Bolo tam všetko nalinajkované a to sa mi nepáčilo. Odišiel som bez toho, aby som vedel, kam pôjdem. Po mojom poslednom vysielaní som sedel v Brne v Country klube u Jakuba, ktorý dnes už nie je, a prišiel nejaký človek, ktorý sa ma spýtal: „Čo tu robíte?“ Odpovedal som mu, že oddnes nič. Pamätám si, že bol piatok. Vraví mi: „Pracujem pre istú politickú stranu a od pondelka potrebujeme hovorcu. Presťahujete sa do Prahy?“ A tak som v pondelok nastúpil ako hovorca nemenovanej politickej strany, ktorá mala dvoch poslancov. Bol som vyučený čašník, potom absolvent hotelovej školy – nevedel som o práci v politike nič. Mojou prvou úlohou v tejto politickej strane bolo schváliť letáky do tlače, keďže bolo pred voľbami v roku 2001. Zamestnanci ma oslovovali pán riaditeľ, považovali ma za vola, vôbec nechápali, rovnako ako aj ja, prečo tam som. Nakoniec som tam vydržal presne jeden rok. V deň konania volieb mi zmluva skončila a ja som odišiel na dovolenku. S Frekvenciou 1 to bolo ešte bizarnejšie. Vtedy som býval v Prahe, vo Vršoviciach. Keď som sa vrátil z dovolenky, povedal som si, že by som zas rád pracoval v rádiu v Prahe. Veď keď mi to išlo v Brne… Mal som kamaráta, ktorý pracoval ako hudobný dramaturg v rádiu na Smíchove. Keď som sa za ním vydal, zavreli mosty cez Vltavu. Stál som na námestí I. P. Pavlova, vedel som, že na druhú stranu sa nedostanem. Sedel som v aute a rozmýšľal som, ktoré rádio v Prahe vysiela z tejto strany Vltavy. A spomenul som si, že keď jazdím po magistrále, tak tam vidím veľkú zástavu Frekvencie 1, to je nejakých 120 metrov od námestia. A tak som tam išiel, zaparkoval som a prešiel som cez recepciu, kde nikto nebol. Bol som v tom rádiu 18 rokov a nikdy sa mi nestalo, že by tam nikto nebol. Vyšiel som na prvé poschodie a na chodbe som stretol Báru Tachecí. Spýtala sa, ako mi môže pomôcť, a ja som jej odpovedal, že som nový moderátor. Odpovedala mi niečo v zmysle, že tak o tom by niečo vedela, lebo je programová riaditeľka. „No tak už to viete,“ povedal som. „Takto drzý ste vždy?“ spýtala sa ma. „To nie je žiadna drzosť, tak som sa rozhodol. Chcel som ísť na druhú stranu Vltavy do iného rádia, zavreli mosty, tak som tu.“ To bolo v auguste 2002. Povedala mi, že zostavuje nové vysielanie, aby som s ňou šiel do štúdia a urobil s ňou rozhovor. Po pár dňoch som od nej dostal textovú správu: „Máte pripravenú zmluvu s Frekvenciou 1“. Dňa 2. septembra 2002 som tam nastúpil a bol som tam skoro 18 rokov.
AUTOR: Dušan Marušák
